Červen 2013

Rozhovor s pánom Lasicom.

26. června 2013 v 18:32 | Zuzka |  I'm a writer.
Stále tomu nemôžem uveriť, ale je to pravda. Niekedy na začiatku mája sme začali pracovať v našej školskej redakcii na letnom čísle časopisu Zvonenie. Mesto, v ktorom žijem, a v ktorom sa nachádza moja základka je Zvolen a tento rok oslavovalo 770. výročie obnovenia mestských práv. Letné číslo sa malo venovať práve Zvolenu. Neviem ani ako ma to napadlo, ale vedela som, že sa známy herec, scenárista a spevák Milan Lasica narodil vo Zvolene a tak sme mu napísali na e-mail. Chceli sme rozhovor. Odpísal nám Pavol Danišovič, jeho pravá ruka, stým, že môeme poslať otázky.Bolo to neuveriteľné a všetci sme mali nesmiernu radosť keď prišla odpoveď. Je to síce iba rozhovor cez e-mail, ľudia je to Milan Lasica! Som na seba hrdá, a všetci musia uznať, že som právom šéfredaktorka. Moje vlastné otázky. To sa mi tá novinárska kariéra pekne začína :)

Dobré či zlé leto?

14. června 2013 v 16:03 | Zuzka |  Ostatné.

Ležím na posteli a plačem. Prečo? Lebo mi tu nikto nerozumie. Nedokážu pochopiť moje pocity. Nevedia aké je to prežiť toto všetko. Tá pani zo sociálky sa síce tvári chápavo, ale neverím jej. Stalo sa jej to už? Dosť pochybujem. Toto leto bolo vážne mizerné, chcem naň čo najskôr zabudnúť. Všetci sa na mňa chodia pozerať, cítim sa ako v zoo. Pýtajú sa ma ako sa mám. Čo za odpoveď čakajú, po tom všetkom čo sa stalo? Dali mi týždeň, potom odchádzam s tetou. Budem bývať niekde úplne inde, kopa nových ľudí. Nový život. Ale oni nechápu, že ja oň nestojím? Chcem aby bolo všetko také ako pred týmto letom. Niekto klope. Ani sa neunúvam odpovedať. Keď sa otvoria dvere, vidím vchádzať ženu. Má zápisník. Ďalšia ženská, zo sociálky? Čo stále chcú? Stále je potichu, vezme si stoličku a prisunie k posteli. Tvár ma kamennú, ani náznak nejakej sústrasti, ktorú mi chcú všetci prejavovať. Pomaly začne hovoriť.
"Ahoj, ja som Darina. Pracujem ako psychologička, a tvoja teta sa dohodla so sociálnou pracovníčkou, že sa s tebou pred odchodom porozprávam. Vlastne, hovoriť by si mala ty. Musíš sa po tom všetkom vyrozprávať a bude ti hneď lepšie."
"Nechcem sa s vami rozprávať, nie je o čom."
"Myslím, že je. Prežila si niečo strašné, prišla si o rodinu a ...."
Už to nevydržím, a vybuchnem.
"Čo vy o tom všetkom môžete vedieť? Nikdy ste to nezažila, nie len smrť rodičov ma trápi, ale do toho vás nič nie je!"
"Chcem ti len pomôcť. A viem, že nikdy nepochopím aké to je stratiť to najmilovanejšie v živote. Ale dovoľ mi, aspoň vypočuť si čo sa stalo."
Sú to len blbé psychologické rečičky, ale má pravdu. Musím to niekomu povedať. A tak spustím.

Náboženstvo,viera atď.

10. června 2013 v 18:49 | Zuzka
Tento článok, som sa rozhodla napísať na základe toho, čo som si prečítala dnes na internete. Zapla som si domovskú stránku a tam na mňa vykukla titulka : "Radikáli v Sýrii popravili chlapca kvôli rúhaniu". Ďalšia náboženská vražda. A tak by som chcela napísať svoj názor na celú vieru a náboženstvo.

Viera a náboženstvo resp. cirkev nie je to isté. Viera je podľa mňa, duchovné spojenie medzi človekom a tým niečím čomu verí, či už je to Boh alebo Budha. A náboženstvo je niečo čo hlása cirkev. A to je podľa mňa mafia. Akákoľvek cirkev len zavádza a magorí ľudí, na ktorých následne bohatne. Stáročia vyvraždovania, pre nič za nič. A najhoršie je, že aj keď sa nachádzame v 21.storočí, neprestáva to. Najnovšie to nie je katolícka cirkev, ktorá sa dala namasové vraždy, ale islam. Keď sa pozerám na tie zábery z "blízkeho východu" v televízii som smutná. Tí ľudia sú len ovečky, ktoré idú bezhlavo za svojim pastierom. Sú ako nesamostatné bytosti, ktoré stratili aj tú poslednú štipku ľudskosti a zdravého rozumu a robia to, čo im káže ten ich "boh". Lenže, chcel by to ten takto?

Ale je teda náboženstvo cesta? Podľa mňa nie. Pretože, toto, celá cirkev, akákoľvek cirkev nemá nič spoločné s vierou. Pochybujem, že Boh to takto chcel. A ak aj hej, tak musí neskutočne milovať násilie a v takom prípade by to nebal byť on, kým necháme viesť svoje životy.

A čo ja a náboženstvo,viera? Som pokrstená katolíčka. Ale keďže si toto všetko uvedomujem, nedokážem veriť. A asi by som ani za iných okolností neverila. Ja verím, v ľudské silu. V to, že každý môže dokázať čo chce, len sa nesmie vzdávať a musí sa snažiť. Nepotrebujem žiadnu mýtickú silu, stačí mi tá ľudská. Ale vieru neodsudzujem, pokiaľ nemá nič spoločné s náboženstvom teda cirkvou.

Náboženstvo cesta ako lepšiemu zajtrajšku? Podľa mňa nie. A myslím, že by sa všetky "ovečky" mali začať sústrediť na niečo rozumné nie len zabíjanie ľudí, kvôli názorom, ktoré im samím nikto neberie.

Toto je môj názor, možno sním nesúhlasíte ale nezabúdajte, ja vám ten váš neberiem ....