Dobré či zlé leto?

14. června 2013 v 16:03 | Zuzka |  Ostatné.

Ležím na posteli a plačem. Prečo? Lebo mi tu nikto nerozumie. Nedokážu pochopiť moje pocity. Nevedia aké je to prežiť toto všetko. Tá pani zo sociálky sa síce tvári chápavo, ale neverím jej. Stalo sa jej to už? Dosť pochybujem. Toto leto bolo vážne mizerné, chcem naň čo najskôr zabudnúť. Všetci sa na mňa chodia pozerať, cítim sa ako v zoo. Pýtajú sa ma ako sa mám. Čo za odpoveď čakajú, po tom všetkom čo sa stalo? Dali mi týždeň, potom odchádzam s tetou. Budem bývať niekde úplne inde, kopa nových ľudí. Nový život. Ale oni nechápu, že ja oň nestojím? Chcem aby bolo všetko také ako pred týmto letom. Niekto klope. Ani sa neunúvam odpovedať. Keď sa otvoria dvere, vidím vchádzať ženu. Má zápisník. Ďalšia ženská, zo sociálky? Čo stále chcú? Stále je potichu, vezme si stoličku a prisunie k posteli. Tvár ma kamennú, ani náznak nejakej sústrasti, ktorú mi chcú všetci prejavovať. Pomaly začne hovoriť.
"Ahoj, ja som Darina. Pracujem ako psychologička, a tvoja teta sa dohodla so sociálnou pracovníčkou, že sa s tebou pred odchodom porozprávam. Vlastne, hovoriť by si mala ty. Musíš sa po tom všetkom vyrozprávať a bude ti hneď lepšie."
"Nechcem sa s vami rozprávať, nie je o čom."
"Myslím, že je. Prežila si niečo strašné, prišla si o rodinu a ...."
Už to nevydržím, a vybuchnem.
"Čo vy o tom všetkom môžete vedieť? Nikdy ste to nezažila, nie len smrť rodičov ma trápi, ale do toho vás nič nie je!"
"Chcem ti len pomôcť. A viem, že nikdy nepochopím aké to je stratiť to najmilovanejšie v živote. Ale dovoľ mi, aspoň vypočuť si čo sa stalo."
Sú to len blbé psychologické rečičky, ale má pravdu. Musím to niekomu povedať. A tak spustím.


"Leto sa začalo ako každé iné, nemala som žiadne veľké plány. Chalana ani nič. Aj keď som jedného veľmi ľúbila, a vlastne aj ľúbim. No, jedného dňa ma zavolala kamarátka von. Do parku. Vedela som, že tá banda je nejaká pochybná ale vravela som si, keď je tam ona, čo sa môže stať? A stalo sa to, že tam bol strašne krásny chalan. Mal devätnásť, bol vysoký a vyšportovaný. Ten večer to bolo prvýkrát, čo som sa opila. Doma som za to dostala pekne vynadané. Ale čo som mohla čakať? Neviem ani ako, ale ten chalan zistil moje číslo. A zavolal mi. Bola som nadšená, že niekto javí záujem ísť so mnou von. Boli sme sami, a to čo hovoril sa mi páčilo. Zistila som, že som sa doňho zamilovala. Pýtala som sa naňho aj kamarátky. Tá povedala, nech si ho držím od tela, že je to totálny blbec. Vravela mi, aký je. Ale neverila som. Veď pri mne sa správal úplne inak. Ona to na mňa určite len hrá, lebo závidí, že sa mu páčim. A tak sme spolu začali byť vonku skoro každý deň. Asi po dvoch týždňoch ma pozval k sebe. Mal nádhernú veľkú izbu. Ľahli sme si na posteľ a bozkávali sa. Nemohla som tomu uveriť. Bozkávala som sa s tak skvelým chalanom, ktorý ma miluje. Chcel viac, no odmietla som. Pozýval ma k sebe a chcel to, ďalšie dva týždne. Vždy bol nahnevaný, keď som odmietla. Pýtal sa, kedy to chcem asi tak urobiť. Vravel, že on si vzťah bez toho nevie ani predstaviť a to už sme spolu mesiac. Mám štrnásť, oponovala som mu. Až jeden deň, keď som opäť odmietla, chcel sa rozísť. Vraj vzťah bez sexu ho nebaví a nebude ním strácať čas. Bola som ním pobláznená a tak som súhlasila. Bolo to, neviem ako to opísať, vášnivé a príjemné."
Zdvihla som hlavu. Tá ženská tam sedela, s kamennou tvárou bez náznaku odsudzovania a pozorne počúvala. To mi dodalo sebadôveru a tak som pokračovala.
" Počas ďalšieho týždňa sme to robili každý deň. Myslela som, že sa mu to páči. No, potom prišla rana. Prestal mi dvíhať telefón, neodpovedal na správy. Jednoducho ma ignoroval. Zlomilo mi to srdce, a bolo to ešte horšie, keď mi kamarátky vraveli, že o mne všade vyhlasuje, že som štetka, ktorá každému dá. Mala pravdu, je to blbec ale uvedomila som si to až neskoro. O pár dní sa so mnou už nikto nerozprával a všetci na mňa ukazovali prstom. A tak sa mi zdalo ako dobrý nápad vypadnúť s rodičmi na pár dní preč. Tá cesta k babke. Je to celé moja vina."
Môj plač nabral na intenzite. Psychologička mi podala vreckovku a kývla hlavou, aby som pokračovala, keď budem pripravená.
"Keď som sa tak pozerala von oknom, rozmýšľala som nad všetkým čo sa stalo. Bolo mi zo mňa na nič. Keby tak rodičia vedeli, čo za človeka je ich dcéra. Nechcela som, no rozplakala som sa."
Zhlboka som sa nadýchla. Prichádzala tá najhoršia časť už aj tak strašného príbehu.
"Mama povedala, že nevie prečo plačem ale, že to nemám robiť, lebo to na mne nerada vidí. A ocko, ktorý šoféroval sa obzrel a usmial. Keď sa otočil naspäť, počula som iba výkrik a prišla nejaká rana. Potom sa auto prevrátilo a to je všetko čo si pamätám. Zobudila som sa v nemocnici a pri posteli sedela teta. So slzami v očiach mi povedala, že ... mama, otec aj brat sú mŕtvy. Kvôli mne. A mojej ďalšej hlúposti. Som ten najhorší človek na svete."
Kašlem nato. Plakala som už veľa, ale asi stále nie dosť. Psychologička konečne prehovorila.
"Neobviňuj sa z toho. Takéto veci sa stávajú a nemyslím, že by tvoji rodičia chceli aby si sa kvôli tomu trápila. Musíš ísť ďalej a všetko prekonať...."
Opäť niekto klope. Tentoraz človek za dverami čaká na odpoveď. Dvere sa otvorili a ja som nemohla uveriť vlastným očiam. Daniel. Je tu. Priskočil ku mne a objíma ma. Pred týmto letom sme neboli nijaký veľký kamaráti a tak ma vážne prekvapilo to, čo sa práve deje. Psychologička medzi časom odišla.
"Poďme sa prejsť."
A tak sme ideme. Lúka na naším sídliskom bola moje obľúbené miesto. Ako to vie? Sadáme si do tieňa jedného z mála stromov a mlčíme. Nevydržím to.
"Čo tu robíš?"
"Sedím, nevidíš?"
"Si fakt vtipný. Vieš čo tým myslím."
"Niekto mi zavolal a povedal, čo sa stalo a ja som neváhal a prišiel."
"Kto a aký si mal na to dôvod?"
"Meno nie je podstatné. Dôležité je, že tá osoba mi povedala tvoje najväčšie tajomstvo."
To, čo som spravila už tajomstvo nie je. Ale prečo sa prišiel pozrieť na takú chuderu?
"Aké tajomstvo?"
"Veľké."
"Aha. Stále mi tvoja prítomnosť nie je jasná."
Obracia sa ku mne, pozrie sa mi do očí. Ja do tých jeho nádherne hnedo-čokoládových. Nahne sa a pobozká ma. Počas toho bozku sa všetko zdá možné a dobré, aj keď nie je. Najkrajší bozk svojho života som dostávam v to najhoršie leto svojho života.
"Toto tajomstvo. Lebo moje tajomstvo je úplné rovnaké ako to tvoje."
Opäť ma bozkáva. A už neprestáva...



No, taká moja prvotina :) Ale snáď sa páči, určite ma poteší váš kometár a nebojte sa, nie je to podľa vlastného zážitku :)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Katie Katie | Web | 17. června 2013 v 19:34 | Reagovat

Páni, tak to mě fakt vtáhlo. Pěkné, moc pěkné. =) Ale zažít bych to nechtěla. =D
ps: mám tě už v affs =) ;-)

2 Zuzka Zuzka | 18. června 2013 v 15:43 | Reagovat

[1]: tak ďakujem :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama