Září 2013

Čo ma (ne)trápy.

16. září 2013 v 19:49 | Zuzka |  Time for thinking.
Tento článok bude o dvoch veciach. Trochu sa tu budem zamýšľať, ale predovšetkým hovoriť svoj názor.

Začnime tým čo ma trápy, pochopiteľne je to pre mňa podstatnejšie. Dnes na šiestu hodinu, pršla moja triedna abslútne naštvaná. Po chvíli jej bolo vidieť v očiach slzy a trisol sa jej hlas. Dostala vynadané. A teraz sa držte. Pretože sme si ako deviataci vybrali na venček Fábera a nie Niščákovú. To boli dve ponuky. U nás na škole bola vždy tá ženská, ale my sme prví, ktorí chcú jeho (rebeli).Ona sľubuje škole 2% zo zisku za venček. A tiež je u nás jedna učiteľka,ktorá je s Fáberom pohádaná a kade chodí tak naňho kydá. Takže,neviem či nám Fábera vôbec povolia. Triedna povedala, že keby dobodala nejakého žiaka tak by na ňu menej kričali ako za túto hlúposť. Lenže, musia pochopiť, že my máme právo výberu. Nie sme ovce, ktorým keď povedia, že budú mať Niščákovú tak ju budú mať. Vždy som vedela, že vedenie našej školy nie je v poriadku. Ale to čo robia tento rok je už extrém. A my ako deviataci, si to aj uvedomujeme. Uvidím, čo sa bude diať. Ale ak nám ho nepovolia, tak pôjdem niečo robiť. Škola nemá žiadne právo, na to nám niečo hovoriť do výberu. Tým sa dostaváme do kominizmu, žiadna sloboda výberu či slova. Možno si poviete, že robím z komára somára, ale u nás v škole sa takéto špinavosti robia stále. A to, že moja triedna nerobí tak ako oni pískajú si musí pekne vyžrať. Stále proti nej niečo majú. Nepáči sa mi, že (ako povedal môj otec) sa s takouto protekciou stretávame už na základnej škole.

A teraz čo ma fakt netrápy. Rytmus a Rakby. Je toho plný facebook. Každá stránka to zdieľa. Nejako sa pohádali a pekne sa poohovárali. Slovenský "rap" vôbec nesledujem. Vo všeobecnosti nie som fanúšik rapu, ale viem, že to čo predvádzajú tieto naše teliatka rozhodne rap nie je. Doteraz som poznala len Rytmusa, áno som odveci. Keď sa už hrajú na takých hustích silákov nech si to vyriešia po chlapsky. Proste si dajú cez držku a je pokoj. Keď vidím ako tieto ovečky na tom fb, hlasujú, na koho sú strane príde mi to smutné. Fakt som netušila ako hlboko v zemi ineteligencie sme. Ako keď ma niekto urazí, tiež o tom hneď nenaspievam pesničku. Určite sú v tom prachy a samozrejme, aj propagácia. Skvelý reklamný ťah od oboch. A my im na to skočíme aj s naviakom. Naozaj mi je to jedno. Tí dvaja sú to posledné čo ma na svete zaujíma. A hlavne Rytmus mi lezie na nervy, Rakbyho (ako som spomínala) nepoznám resp. nemám naňho názor, keďže som od neho nič nepočula a netuším (teraz už hej, vraj "raper") kto to je. Zaujímal by ma váš názor na túto "problematiku". Len mi prosím nepíšte na koho ste strane :D

Večerná chvíľka myslenia, je za nami a ja prajem pekný zvyšok dňa :)

Zlý deň.

7. září 2013 v 21:02 | Zuzka |  Ostatné.

Laura sedela na stoličke oproti Jurajovi. Jej mozog pracoval len na polovicu. Ten deň bol už aj tak dosť hrozný, a ešte k tomu toto. Ak pochopila správne Ďurove slová, a tým si nemohla byť istá, rozchádza sa s ňou. Bola úplne vyšťavená a v hlave jej trieštilo.
"To myslíš ako? Vadí ti, že sa stretávam so svojimi najlepšími priateľmi?"
"Nejde len o to. Proste to už necítim tak ako predtým, a keďže mi na tebe záleží, nechcem ti viac ublížiť." Jej frajer sa postavil na odchod. Nie, vlastne to už bol jej bývalí frajer.
"Čakaj. Ak sa máme rozísť chcem aspoň vedieť prečo. A toto vôbec nechápem." Na chvíľu sa jej zatočila hlava. Čašníčka, jej priniesla pohár vody a cestoviny so špenátom, čo si objednala. Bola hladná ako vlk. Nešla na obed do školskej jedálne. Nemohla sa tam ukázať, bolo by to strašné. Juro si sadol späť na stoličku a zdalo sa, že hľadá vhodné slová.
"Pozri. Ja viem čo sa stalo medzi tebou a Peťom. Nemá zmysel tváriť sa, že to pre teba nič neznamenalo. A ja som tiež niečo riešil s jednou babou a ....."
"Čo? Medzi mnou a Peťom si to ten tvoj informátor zle vysvetlil. Nič sa nestalo. Žiadna pusa a ani nič vážnejšie, sme len kamaráti. A aká baba? To myslíš vážne?" obaja boli šokovaní tým, čo povedal ten druhí. Bolo však jasné, že ich vzťah sa týmto definitívne skončil. Laura, sním aj tak chodila len preto, že bol pekný. Keby nechcela zapadnúť, nikdy by sa nedala do reči s Viki a nikdy by nemusela predstierať, že je úplne tupá. Tie časy boli preč, ale s Jurom to stále ťahali. V škole sa uzatvárali stávky dokedy, spolužiaci im nedávali veľkú budúcnosť. A Viki sa po odchode Laury z "klubu výnimočných" zaprisahala, že Lauru zničí. Zatiaľ sa jej to darí.
" To je jedno, bude ti stačiť, že to nebol nikto zo školy. Mrzí ma to. Bol som opitý aj keď to nie je výhovorka. Chcem aby si vedela, že ťa mám stále rád a budem na nás spomínať len v dobrom. Nechcem žiadne scény, prosím." Milo sa na ňu usmial. Už ani jeho úsmev ju nepriťahoval tak ako kedysi. Možno to bolo tým, že dnešok bol úplne nahovno. Prikývla.
Juraj vstal, na stôl hodil päťeurovku. Sklonil sa k celkom bledej Laure a dal jej pusu na líce, potom odišiel. Ona sa pustila do jedla, hltala veľké sústa. Potom čo dojedla a zaplatila sa pobrala domov. Cestou mala na ušiach slúchadká a v nich hrali Thirty second to Mars. Bola to jej obľúbená skupina. Aj Peťo ju mal rád, Juro uprednostňoval rap a hip-hop. Ďalší dôkaz toho, že sa k sebe vôbec nehodili. Vlastne sa aj celkom potešila, že už má rozchod za sebou, a že stým nezačala ona. V poslednej dobe nevedela o Jurových pocitoch absolútne nič. A najhoršie bolo, že nikdy ju jeho pocity ani veľmi nezaujímali. Nebola typickým dievčaťom, nechápala čo ju to pred dvoma rokmi napadlo zapadnúť. Bol to blbý nápad, ktorý jej teraz ničí život. Mala splynúť a nie zapadnúť. Keď prišla domov, vyvalila sa na posteľ a pokračovala v premýšľaní. Prehrávala si v mysli udalosti dnešného dňa. Ešte počas prvej hodiny si ju zavolali do riaditeľne. Okrem riaditeľa tam boli nejaký policajti, jej triedna učiteľka a výchovná poradkyňa. Ona ako tretiačka, ktorá už mala osemnásť bola obvinená. Vraj predávala cigarety, alkohol aj trávu mladším spolužiakom. Laura však nefajčila. Občas si vypila alebo pohúlila, ale cigaretami si život skracovať nechcela. Bola taký metalový optimistický depkár. Trpela depresiami, kvôli ktorým navštevovala psychologičku aj školskú výchovnú poradkyňu. Od kedy sa dala dokopy s Viki, vraj sa jej stav zlepšil. Laura však veľmi dobre vedela, aká pretvárka to celé je. Policajti jej dali fúkať do alkohol testera aj do nejakého nového prístroja, ktorý ukáže či ste v posledných 12 hodinách fajčili. Oba testy boli negatívne. Pýtali sa jej, kto v tom ide s ňou. Ona sa pýtala, kto im to nakecal. Veľmi dobre vedela, že za tým stojí Viki, ale nemohla to povedať nahlas, načo aj? Nakoniec sa dohodli, na každodennom po škole, a že si pozvú mamu do školy. "To nemajú dôležitejšie veci na práci ako obviňovať radových študentov z vecí, ktoré neurobili?" pomyslela si. Ak ju vyrazia zo školy mama sa zblázni. Dcéra bohatej paničky predáva drogy. Akoby to v tých jej spolkoch úžasných a úspešných žien vyzeralo? Otec by bol v pohode, len by jej znížil vreckové. Vrátila sa späť na vyučovanie. Počas druhej a tretej hodiny si zavolali do riaditeľne aj Lauriných najlepších kamarátov Peťa a Ivu. Obvinili ich zo spolupáchateľstva na trestnom čine, či niečo podobné. Im ale ešte vina nebola dokázaná. Iva ako temperamentný človek si to vyložila tak, že ich bonzla práve Laura, aby si zachránila krk. Ona by však nikdy nezradila priateľov. A dosť ju zabolelo, že si to o nej Iva myslí. Pohádali sa a Peter sa pridal na stranu Ivy. Nebola schopná ani len vypočuť Laurinu verziu. Povedala jej, že takých falošných kamarátov nepotrebuje, a že je presne ako Viki. Laura po dlhom čase plakala. Nič by ju nebolelo tak ako strata týchto dvoch, jej jediných priateľov. Potom prišlo to stretnutie s Jurajom a rozchod. Vedela, že tú údajnú aférku s Petrom mu nahovorila Viki. A tak jej plán dokonale vychádzal. Ako tak ležala na posteli, nebola schopná myslieť pozitívne. Nič nebude v poriedku, uvedomila si. Bola nahnevaná, smutná a zúfalá. Ozvalo sa klopanie na dvere. Bola to mama. Zavolala ju do obývačky, vraj sa musia o niečom porozprávať. Laura nemala náladu ani chuť sa o niečom rozprávať, ale mama bola neoblomná. Myslela si, že ide o tie drogy. No, toto bolo oveľa horšie. Otec sedel na trojmiestnej, mama na dvojmiestnej pohovke a Laura sa usadila v kresle. Mama sa jej prihovorila milým hlasom, čo značilo niečo zlé:
"Miláčik, ja s otcom ti musíme niečo povedať. Nie je to nič príjemné, ale rozhodli sme sa. Jednoducho to inak ďalej nejde." Laura netušila čo mám mama na mysli. Pridal sa aj otec.
" Zlatko, pre teba to nebude nič znamenať. Stále ťa ľúbime a ide tu o nás, nie o teba. Maj to na pamäti." Obaja boli napätí.
" Skrátka, sme sa dohodli, že sa rozvedieme." Mame sa uľavilo, keď to vyhŕkla. Laura by to normálne zobrala inak, ale vzhľadom na ostatné udalosti toho dňa to nezvládla. Postavila sa a povedala, že sa potrebuje na chvíľu prejsť. V izbe napísala odkaz. Miernym poklusom dobehla až k mostu nad železnicou. Dúfala, že sa jej prečistí hlava, no nič také sa nestalo- Pozrela sa či nejde nejaký vlak, nechcela spôsobiť nejaké komplikácie. Ten deň bolo na ňu všetkého priveľa. A uvedomila si, že už nič sa nedá do poriadku. Že už nič nebude také ako predtým. Pocítila ďalšiu vlnu zúfalstva. Cítila aj bolesť, ktorá jej prúdila žilami. Posadila sa na zábradlie. Ešte raz sa poobzerala po okolí a potom skočila. Počas pádu sa cítila voľná a bezstarostná, mrzelo ju, že trvá krátko .....
Na odkaze, ktorý nechala stálo "Nič nebude dobré, ale nestrácajte nádej. Zničila mi život a on ju vytrestá."

Konečne víkend :)

6. září 2013 v 19:45 | Zuzka |  Diary.
To hovorím teraz, keď sa v škole iba štartujeme. Ale aká budem šťastná, že je víkend tak o dva mesiace? :D No, každopádne vám prinášam novinky z môjho nudného života. Včera sa vrátil bráško z kúpeľov. Neviem, či mi až tak hrozne chýbal, ale myslím, že si rozumieme. Aspoň už nie som na rodičov sama. Nechcela by som byť jedináčik. Nezvládala by som to. Dnes sme mali konečne aj dejepis. Ideme preberať svetové vojny a také učivá ma bavia. Vo všeobecnosti ma baví dejepis, až na minuloročných Štúrovcov. V podstate nič moc nedokázali, tak nechápem prečo sa im venujeme pol roka. Ale, jasné, je to naša história.... Boli sme s Betkou za učiteľkou, ktorá tento rok vybavuje exkurziu do Londýna. Vyzerá to tak, že pôjdeme len potrebujeme zohnať 20 ľudí. Tak snáď. Strašne tam chcem ísť. Možno Londýn nie je až tak úžasný ako si myslím, ale chcem sa o tom presvedčiť sama. Bude to stáť cez 300€, čo je dosť. Takže, asi budem musieť vynechať venček. Alebo budem chodiť len na nácviky, aby som pre istotu vedela tancovať :D Viacerí to tak robia, teda nie u nás ale v minulosti. Lebo úprimne povedané ja na také šaškovanie nie som. Odtancovala by som si čo by bolo potrebné a potom by som sedela pri rodičoch a nudila sa. Neviem si seba predstaviť ako by som potom do druhej v noci hartypartovala. To nie je nič pre mňa, a v mojom merítku sa Londýnu nevyrovná ani 1000 venčekov. A potom je tu ešte exkurzia do Osvienčimu. Bude to sila, ale chcem to absolvovať. Myslím, že by to malkaždý vidieť. Sú síce taký debili, ktorým ani to nepomôže a budú naďalej hailovať učiteľke nemčiny za chrbtom, ale nám ostatným to možno niečo dá. Čo a inak mňa a vojny týka. Nie som za nezmyselné vojny (hlavne náboženské), ale občas jednoducho je možno vojna jediným riešením, aj keď stále ide len o peniaze, viem. Čo by som ešte napísala? To je asi všetko. Zajtra ma čaká babské poobedie s Nataly. Ideme kuknúť Magic Mike, bude pop-corn, klebety a diskusia na politickú tému, tá u nás dvoch nesmie chýbať :D Tak príjemný piatok ešte :)