Prosinec 2013

Silvester :)

31. prosince 2013 v 17:13 | Zuzka |  Diary.
Úprimne povedané, tento deň mám asi najradšej zo zimných prázdnin. Ani z Vianoc sa tak neteším. Je to asi tým, že každý rok na Silvestra si predstavujem, že od zajtra bude všetko lepšie - nie je, ale ten pocit nádeje sa mi páči. Chcela by som zhodnotiť tento rok. Nedá sa asi povedať, že bol dobrý alebo iba zlý. Nič nie je iba dobré alebo iba zlé. Mne osobne sa, ale nestalo nič tak strašné, takže až na pár zlých okamihov bol zväčša dobrý. Čo mi dal? Určite veľa ponaučenia do života a skúseností, na ktoré si práve teraz možno neviem spomenúť. Čo mi vzal? Mám taký pocit, že jednu z mojich najlepších kamarátok Aničku. Hlavne ako sa začal školský rok dosť sme sa odcudzili resp. sme prestali spolu tak intenzívne komunikovať.
Poďme sa pozrieť na moje tohtoročné predsavzatia a ich splnenie, no možno aj nesplnenie.

Už tu nie si. - kapitola 3

30. prosince 2013 v 16:59 | Zuzka |  Už tu nie si.
Vo štvrtok ráno sa zobudila skoro. Ako každú noc nemohla poriadne spať. Plakala. Cez deň je vždy silná, no keď si ľahne do postele bolesť ju pohltí. A tak plače, až kým od vyčerpania nezaspí. Sníva sa jej stále o tom ako ich na skútri zrazí auto. Leží, ma pootvorené oči a všade vidí krv. Zaostrí na osobu ležiacu asi desať metrov od nej. Daniel. Vidí, že sa okolo neho zhŕkli záchranári. Chce ísť za ním, no niečia ruka ju tlačí naspäť k zemi. Mužský hlas sa jej pýta ako sa volá, nevníma. Skupinka okolo Dana vstáva a krúti hlavami. Je mŕtvy. Vtedy sa prebudí. Takéto noci má už od pohrebu. Priala by si, aby to bol skutočne len sen. No, nie je. Silné kŕče pri srdci jej ochromujú celé telo. Ide do kuchyne a naleje si šálku kávy, pozdraví otca a vlezie naspäť pod perinu. Snaží sa nemyslieť na Dana, ale na to, že včera zlomila mamu. Súhlasila, že môže ísť do Paríža. Šla by aj tak, ale s maminým súhlasom sa cíti lepšie. Dnes o druhej sa majú stretnúť s Markom v meste, kvôli ubytovaniu. Aňa zohnala lístky na budúci štvrtok. O desiatej večer odlietajú z Viedne. Bola zvedavá ako to vymyslel Marek. Dúfala, že s nimi nepôjde žiadne nadržané prasa. Teraz na to fakt nemala náladu. Keďže nemala čo robiť, vybrala sa do mesta už predobedom. Išla do knižnice, kde si požičala detektívku od Agathy Christie 'Puknuté zrkadlo'. Milovala hádať kto je vrah. Občas si s Danom požičali rovnakú knihu. Spoločne typovali, kto čo spravil. Raz dokonca povedal, že sú ako Sherlock Holmes a Dr. Watson. Keď sa ho spýtala, kto je kto, ostal v pomykove:
"No, ty si tá empatickejšia a ja ten bystrejší."
"Ha-ha-ha. Ja nechcem byť empatická." dupla si nohou a on sa smial.
"Si úžasná, keď si nahnevaná." potom ju pobozkal. Jeho pery chutili sladko. Sladšie ako jahody s čokoládou, ktoré jej na uzmierenie vždy pripravil. Bola dokonca rada, že sa pohádali, lebo tie jahody za to vždy stáli. Prešla k stánku s bagetami. Jednu si kúpila a šla si sadnúť k fontáne. Otvorila knihu a prestala vnímať okolie. Tak sa jej to páčilo. Nad ničím nerozmýšľala, nič ju netrápilo ani nebolelo. Ktosi na ňu zakričal, odlepila pohľad od knihy a uvidela prichádzať Aňu. Pozrela na hodinky. Boli dve popoludní. Odložila knihu do tašky, vstala a objala kamarátku.
"Poď chalani nás už čakajú v City." Aňa vzala Peťu za ruku ako dcéru a ťahala ju cez námestie. Keď prišli do kaviarne rýchlo našli Marka. Sedel na terase rozvalený v mäkkej pohovke a smial sa. Pravdepodobne na niečom, čo povedal jeho spoločník, ktorý bol dievčatám otočený chrbtom. Zastali pri stole a obaja sa postavili.
"Toto je môj kamoš z hokeja. Michal." chlapec im obom podal ruku. Mal pevný stisk a príjemný úsmev.
"Teší ma, že vás spoznávam, dámy." a hrubý hlas. Aňa trochu buchla do Peti. Znamenie pre - ide sa WC. Ospravedlnili sa a tackavým rýchlym krokom smerovali k toaletám. Hneď ako Peťa zavrela dvere, Aňa vybuchla smiechom.
"Je pekný, a strašne!" povedala. Petra vedela, že kamarátka má pravdu. Bol pekný. Ale nie tak ako jej milovaný. Aňa stála pred zrkadlom a poskakovala. Peťa ju nechápala. Snáď si len nemyslí, že po týždni a niečo začne chodiť s nejakým hokejistom, nech bol akokoľvek pekný a milý. Už je to tu zas. Navlhli jej oči a ona pocítila bolesť. Zhlboka sa nadýchla. Umyla si ruky a osviežila tvár. Aňa bľabotala niečo o Paríži. Zrazu sa zarazila a škaredo na Peťu pozrela.
"Počúvaš ma vôbec?" teraz už Peťa zbystrila. Úprimne pokrútila hlavou a vedela, že kamarátka ju pochopí.
"Bolí to? Tam vo vnútri, však? Si silná, ja som za ockom plakala týždeň bez jedinej prestávky." súcitne sa na ňu usmiala a objala ju. Zahnala tým slzy, ktoré sa tlačili do Petriných očí.
"Poď. Chalani už čakajú a som zvedavá, čo stým má ten Michal." Aňa vzala mokrú kamarátkinu ruku a spolu išli späť k stolu. Peťa klesla do kresla vedľa Marka, skôr než si tam stihla sadnúť Aňa. Chcela totiž vidieť Miša spredu. Ten sa na ňu tiež pozeral. Mal hnedé vlasy a tmavomodré oči. Dosť sa podobal na Daniela, ibaže on mal hnedé oči, väčší úsmev a bol menej namakaný. Dano hral futbal nie hokej. Vždy vravieval, že je lepšie byť ako Messi než ako Crosby. Nerozumela tomu, možno kvôli zubom. Prišla čašníčka. Peťa si objednala espresso a pomarančový džús. Tá káva bola strašne malá a ona bola smädná.
"Tak, ste zvedavé?" spýtal sa nadšene Marko.
"Jasné, že sme! Tak už to vyklopte!" vzrušenie bolo poznať aj na Ani. Tí dvaja sa k sebe dokonale hodili. Marek kývol na Miša a ten spustil:
"Moja sestra študuje v Paríži. Máme tam kúpený dosť veľký apartmán. Cez leto ide na dovolenku, takže tam nie je. A rodičia povedali, že ak chcem, môžem ten byt využiť. Majo mi vravel, že plánujete výlet a tak, ak by ste chceli..." milo sa na nich usmial. Celý čas sa hral s prstami, čo značilo, že bol nervózny. 'Ale z čoho? Zo mňa?' rozmýšľala Peťa. 'Asi by som naňho nemala tak zazerať.'
"Skrátka, ak chcete môžeme tak bývať zadarmo. Ak ma so sebou nechcete, pochopím to." vydýchol, čo znamená, že je rád, že to má za sebou. 'Bože, prečo ho tak skúmam? Je to obyčajný chalan. A to je dobre. Kľudne nech s nimi pôjde.' Petrine myšlienky poletovali po hlave a nedali sa zastaviť.
"Výborne." pozrela Aňa na Marka a Peťu, ktorí prikývli. "Myslím, že sme dohodnutý. Ide sa do Paríža. Podrobnosti ešte dohodneme. A teraz..." kývla na Marka, ktorý hodil na stôl päťeurovku, "... my máme ešte nejaký program." Aňa objala kamarátku, Marek si podal ruku s Mišom a už ich nebolo. Nevedela čo má robiť, ale našťastie rozhovor začal Michal:
"Ja... nebol som na pohrebe, iba včera sme sa vrátili z Talianska. Takže, úprimnú sústrasť. Bol to fakt super chalan." rozprával pomaly a pozeral sa jej do očí a ona sa pousmiala. Bola prekvapená.
"Ty si ho poznal?"
"Áno, áno. Zoznámil nás Marek. Dano mi dal pár dobrých rád o ..." zarazil sa, "... o živote, povedzme."
"O babách, však?" Peťa sa musela smiať. Celý Dano. Mišo prikývol, zjavne mu odľahlo.
"Mrzí ma čo sa stalo. On si to nezaslúžil. Vždy bol veselý a priateľský a pomáhal každému.. To ty asi vieš, prepáč." prikývla. Chcela zmeniť tému:
"Tak. Povedz mi niečo o sebe." Mišo ostal vyzeral neisto, no odpovedal.
"Hrám hokej, neznášam školu a som lámač ženských sŕdc." milý úprimný, úprimný a zábavný.
"Hm, nejako si veríš, nemyslíš?" rozosmial ju.
"To je fakt, nie môj pocit. Spýtaj sa kohokoľvek. Mám proste slabosť pre pekné dievčatá ako si ty." cítila sa trochu sklamane. Nechcela aby ju balil, chcela aby boli normálny kamaráti.
"Nebalím ťa. Iba ti lichotím, aby si si ma obľúbila. Ideme spolu do Paríža, tak nech to nie je napäté." uviedol hneď veci na pravú mieru. Žmurkol na ňu.Tak ako to robil Dano. Nie, nebude plakať.
"Dobre lebo ja stále Dana..." slzy sa jej nahrnuli do očí.
"Nemusíš mi nič vysvetľovať. To, že si rád užijem neznamená, že som totálny debil. Kamoši?" vystrel ruku smerom k nej.Peťa už chcela zmiznúť. A tak si s Mišom potriasla rukou. Mal ju drsnú, úplne inú ako Dano, ale páčila sa jej. Vstala. Mišo sa ponúkol,že ju odvezie. Začínala ju bolieť hlava atak súhlasila. Mišo zaplatil a ona nenamietala. Pobrali sa k autu. Mal Audi. Ostala zaskočená, no mohla tušiť, že je to syn bohatých ľudí. Už len podľa hodiniek, bytu v Paríži a vysokého sebavedomie jej to mohlo dopnúť.
"To je tvoje?" potrebovala sa uistiť, aj keď jej Michal galantne otvoril dvere na strane spolujazdca. So širokým úsmevom prikývol. Obišiel auto a sadol si. Zapol rádio. The Beatles.
"Ty ich počúvaš?" prikývol.
"Sú úžasný, ale osobne si myslím, že Lennonove sólovky sú lepšie. Ale skalným fanúšikom sa môj názor nepáči." Mišo už cúval. Peťa bola rozčarovaná. Možno majú spolu aj niečo spoločné, pripustila v duchu.
"Takže si bohatý fešák s dobrým hudobným vkusom. Čo by som o tebe ešte mala vedieť?" usmial sa.
"To moji rodičia sú bohatí a nie je to až tak skvelé ako si myslíš."
"To hovorí každý milionár v každom americkom filme."
"Mysli si čo chceš. Je to pravda. Otec mi veľa vecí nechce ani dovoliť. Aj na hokej som ho musel dlho prehovárať. Vraj preberiem jeho firmu. Viem, je to ako z filmu, ale pre mňa je to realita." zastali na križovatke a on jej pozrel do očí. Obaja v nich mali smútok.
"Nemám ani veľa kamarátov. Tých skutočných. A ty, možno by z nás mohlo niečo byť. Si skvelá." mal krásny úsmev. Peťa cítila, ako jej sčervenávajú líca.
"Prepáč, nevedela som aké to je. Bola som trochu uštipačná. Je toho na mňa teraz veľa. Aj ty si fajn."
"Fajn? Som iba fajn?" tváril sa urazene, no prezradilo ho tiché pochechtávanie.
"Poznám ťa hodinu. Zatiaľ si fajn. Uvidíme, čo ďalej." obaja zostali ticho. Peťa mu ešte ukázala kde má odbočiť. Pozdravili sa na rozlúčku a ona vystúpila z auta. Mala dobrú náladu. No stolíku v svojej izbe ju však privítala Danielova fotka, ktorá jej náladu pokazila. Ľahla si do klbka a plakala. Tak strašne jej chýbal. Po zvyšok dňa bola úplne bez života. Ani nové priateľstvo jej nepomohlo. Bolesť nič nezastaví. Otupovala jej zmysli ako už niekoľko posledných dní.

Už tu nie si. - kapitola 2

29. prosince 2013 v 17:47 | Zuzka |  Už tu nie si.
Stála pred cintorínom a jeden za druhým jej podávali ruky. Niektorých poznala, iných nie. Predpokladala, že ani oni ju. Raz bola s Danom na svadbe jeho sesternice. Tam jej predstavil väčšinu svojej rodiny, ktorá ako sa ukázalo bola dosť veľká. Vtedy spolu ešte nechodili a on ju predstavil ako svoju najlepšiu kamarátku. Aj tak naňho jeho bratranci s úškrnom žmurkali, keď tancovali v objatí.
"Si krásna, vieš o tom?" trochu očervenela a pousmiala sa. Mala na sebe krémové šaty s veľkými čiernymi bodkami a mašľou na bruchu. Na nohách baleríny a čierne náušnice v tvare ruže. Všetko sa k sebe dokonale hodilo. Ale ani on nebol na zahodenie. Čierny oblek, biela košeľa a veľký motýlik. Vtedy ho tiež brala iba ako dobrého kamaráta.
"Ďakujem. Aj tebe to dnes mimoriadne sluší." tiež sa na ňu usmial. Ach, ako len milovala ten úsmev. Uvedomila si, že všetci prítomní jej už ruku podali a teraz sa vybraní pozvaní pôjdu najesť na kar. Nemala chuť jesť a celej tej hostine nerozumela. Považovala to za nechutné. Rozlúčila sa s rodinou a pomaly začala kráčať na kopec, ktorý bol nad cintorínom. Bol z tade dokonalý výhľad na celé mesto. Cítila, že sa blíži k vrcholu, lebo vietor jej začal prevracať vlasy a ona mohla aj lepšie dýchať. Keď prišla na pokosenú čistinku, sadla si pod nádherný starý javor a chvíľu len tak rozjímala so zatvorenými očami. Toto miesto bol jej druhý domov. Spomínala aké to bolo, keď sa tam už toľkokrát bozkávali a počúvali romantické piesne z osemdesiatych rokov. Otvorila oči a pozrela na škatuľku, ktorú jej dala Danielova mama. Na dotyk bola hladká. Bála sa ju otvoriť. Čo ak tam bude nejaký list na rozlúčku a ona zistí, že tá nehoda vlastne nebola nehoda? Bude musieť ísť na políciu a oznámiť, že ten muž je nevinný, a že to Dano urobil naschvál? Ale policajti povedali, že to bola vina toho vodiča, pretože nedal prednosť. Mala strach, no otvorila ju. Bol tam nejaký list. Vybrala ho a pod ním bol prívesok v tvare srdca, jasnočervené srdce. Vedľa neho zbadala 200 eurovú bankovku. 'On sa načisto zbláznil!' pomyslela si. 'Načo sú mi peniaze? Ja chcem teba!' kričala v duchu. 'Prečo si ma opustil? A nechávaš mi tu nejaké trápne peniaze? To má byť odškodné, či čo?' prinútila sa zhlboka dýchať. Nemôže byť naňho nahnevaná. Nemá dôvod. Aspoň zatiaľ nie. Pozrela na list, ktorý mala položený na kolene. Chvíľu bojovala, kým otvorila obálku. Zhlboka sa nadýchla a ucítila jeho vôňu. Usmiala sa. Nesprejoval ten list. Tú voňavku mu darovala tento rok na Vianoce, to znamená, že list nie je až tak starý. Ešte raz sa poriadne nadýchla a začala čítať:

"Milá Peťka. Nemysli si, že toto je nejaký list na rozlúčku, aj keď vlastne je. Čítaš to a ja som mŕtvy, ale rozhodne som sa nezabil sám a naschvál. Kým mám teba, nikdy by som nič také nespravil. Napísal som to počas Vianoc (pre istotu, ak sa nestihnem rozlúčiť) každému na kom mi záleží. A ty si pre mňa celý svet. Bola si moja prvá kamarátka, prvá priateľka aj prvá žena. Myslím, že aj ja som bol tvoj prvý vo všetkých aspektoch medziľudského života. Ak sme sa ešte nedostali do toho Paríža, choď. Mysli tam na mňa a zober to ako "rozlúčku". Na to ti nechávam tie peniaze, takže sa nehnevaj (viem, že si to už urobila). Potom pokračuj, akoby sa nič nestalo. Nezabudni na mňa úplne, raz o mne porozprávaj deťom. Aký som bol úžasný, krásny a geniálny, ale aj o našich zážitkoch. Napríklad ako sme varili puding a skoro podpálili vašu kuchyňu. Koľko sme mali, deväť? To bolo srandy. Ale teraz vážne. Pamätaj, že ja tu (nech je to TU kdekoľvek) budem na teba čakať.
Milujem ťa, láska.
Tvoj Daniel

Peťa plakala až tak, že miestami nemohla dýchať. Bola rada, že jej Dano niečo takéto nechal.
"Aj ja ťa milujem, láska." zakričala a niečo jej našepkávalo, že ju počul. Prečítala si list ešte raz, potom ešte raz a ešte dvakrát. Pousmiala sa nad jeho zmyslom pre humor v každej situácii, ktorý jej bude tak veľmi chýbať. Rozmýšľala nad Parížom. Vždy sa chceli pobozkať na vrchole Eiffelovej veže. Už má osemnásť a je leto. Naozaj to bol ich veľký sen. Rozhodla sa, že nad tým ešte popremýšľa, no vedela, že sa už aj tak rozhodla. A tak tam sedela a myslela na všetko krásne, čo spolu prežili. Na ich prvé milovanie, aj na druhé a na všetky ostatné. Spomenula si aj na reakciu Marka, Ani a ostatných spolužiakov, keď spolu prvý raz vošli do triedy držiac sa za ruky. Všetko to, čo už nikdy nebude. Počula niečí smiech. Otočila sa a uvidela prichádzať Marka s Aňou. Bola rada, že sa kvôli Danovej smrti nezrútili tak ako ona. Vedela ale, že aj ich to bolí. Keď k nej prišli postavila sa a poriadne oboch vyobjímala.
"Si v poriadku? Teda v rámci možností." spýtal sa Marek. Bol Danov najlepší kamarát. Vysoký blonďák s vyšportovanou postavou, zelenými očami a veľmi chlapčenským úsmevom. Peťa prikývla a do očí sa jej opäť hrnuli vždy prítomné slzy. Sadli si.
"Aj ty si dostala list? Je to také čudné, že to napísal. Chcel od teba niečo?" Aňa bola zas jej najlepšia kamarátka. Vždy veľmi úprimná a zvedavá. Celkom nízka s dlhými blond vlasmi a hnedými očami. Hovorili si všetko. Až na to, že začala chodiť s Markom. Ale to je už dávna minulosť, všetko je odpustené a zabudnuté.
"Áno. Chcel aby som išla do Paríža. Bol to náš sen, veď viete. A potom sa jeho ..." pre Petru bolo ťažké to vysloviť, " jeho smrťou už viac netrápila." pozrela na priateľov, ktorých pohľady sa pýtali ako sa rozhodla.
"Pôjdem. Vždy sme to chceli. A naozaj mi to môže prospieť. Vypadnúť odtiaľto."
"Fajn, kedy vyrážame?" spýtavo sa pozrela na Marka, ktorý položil otázku, "No tak, hádam si nemyslíš, že ťa necháme ísť samú. Budeme ticho ak chceš, ale potrebuješ morálnu podporu." uvedomila si, že nemá šancu. Keď sa tí dvaja rozhodnú, bude to tak.
"Dobre. Ale vybavíte ubytko a letenky." usmiala sa na nich a oni s nadšením prikývli.
"Myslím, že ubytovanie by mohlo byť aj zadarmo. Ak prijmete ešte jedného pasažiera." obe súhlasili. Dohodli sa na stretnutí vo štvrtok v meste na káve a rozlúčili sa. Peťa tam ešte chvíľ sedela. Čaká ju ešte jedna úloha - oznámiť to mame. Ovial ju vietor, cítila silu a slzy v očiach. Daniel. Je tu s ňou. Vždy bol, je a bude.

Už tu nie si. - kapitola 1

27. prosince 2013 v 20:36 | Zuzka |  Už tu nie si.
Práve začínate čítať môj prvý príbeh na pokračovanie. Dúfam, že sa vám to nebude zdať veľmi sladké, chcela som aby to bolo autentické a detailne citlivé. Určite ma poteší váš komentár, samozrejme aj kritický :)


"Pohni si! Bude poriadna búrka." dievča sa so smiechom otočilo.
"No a? Veď stoj, búrka je super!" aj chlapec sa zadychčane smial.
"A čo keď nás trafí blesk?"
"Aspoň to bude v správach romanticky znieť." stále sa smiali.
"Čo je romantické na tom, že dvoch kamarátov, celých spotených a mokrých trafí blesk?" spýtalo sa dievča. Chlapec ju dobehol a chytil okolo pása. Pozrel sa do jej nebesky krásnych modrých očí a ona do jeho čokoládovo-hnedých. Obom zmrzol úsmev na tvári. Objavilo sa vzrušenie.
"Čo to robíš?" prekvapene prelomilo dievča ticho.
"Chcem ťa pobozkať." chlapec sa trochu zohol a práve, keď kdesi v diaľke udrel hrom ich pery sa spojili. Spustil sa dážď a tí dvaja stáli uprostred cesty a stále sa bozkávali.
"Už vieš čo je na tom romantické?" odtiahol sa chlapec s nežným úsmevom. Dievča prikývlo a túžobne sa vrhlo na jeho pery.

Zo zamyslenia ju vytrhlo klopanie na dvere. Ani sa neunúvala pozvať klopajúceho dnu, aj tak vojde. Tak sa aj stalo. Bola to mama.
"Peťa, zlatko." začala utrápeným tónom, "Mala by si niečo zjesť a vypiť. Na čo máš chuť? Robila som bryndzové halušky, tvoje obľúbené. Poď sa najesť alebo ti ich prinesiem?" z jej hlasu bolo počuť, že sa o dcéru úprimne bojí. Peťa si uvedomila, že od včera večera nič nejedla. Od kedy zdvihla TEN telefón. A načo by aj jedla? Svet sa jej zrútil. Keď on nič neje, prečo by ona mala? Potriasla hlavou.
"Prídem mami. A ďakujem." nebola hladná, ale nechcela mamu ďalej trápiť.
"Dobre, naberiem ti." mama sa na ňu láskavo usmiala. Peťa mala svoju mamu naozaj rada. Aj keď jej občas liezla na nervy, vedela, že sa na ňu môže vždy vo všetkom spoľahnúť.
"A mami?" niečo ju napadlo. Mama sa na ňu od dverí zvedavo pozrela a sivými očami ju vyzvala aby hovorila. Peťa vyzerala úplne ako jej mama. Tmavé vlasy, pehy a riedke mihalnice. Len oči zdedila po otcovi. Modré ako nebo. Nebo. Aké to tam asi môže byť? Uvedomila si, že je uprostred rozhovoru s mamou.
"Môžem si zajtra požičať tie tvoje čierne šaty?" veľa čiernych vecí nemala.
"Isteže môžeš. A o koľkej to vlastne je?"
"O druhej." mama prikývla, zvrtla sa a odišla. Peťa sa vrátila k pozorovaniu dažďa, ktorý v pravidelnom rytme bubnoval o parapetu. Bolo presne také počasie ako keď sa prvý raz pobozkali. Bolo to presne pred štrnástimi mesiacmi. Máj, lásky čas. Usmiala sa. Potom sa opäť rozplakala. Už nikdy ho nepobozká. Už nikdy sa nepozrie do jeho nádherných očí. Už nikdy sa nedotkne jeho nežnej, ale mužnej ruky. Daniel. Je preč. Už navždy ...

Tú noc nemohla Peťa vôbec spať. Stále sa prevracala, príšerne sa potila a keď náhodou zaspala snívali sa jej strašné sny. Stále mala pred očami tú istú scénu. Auto v plnej rýchlosti narazilo do skútra. Zeleného skútra, na ktorom sa viezla už toľkokrát. Chcela vedieť ako sa spí vodičovi toho auta. Dúfala, že aspoň tak hrozne ako jej. Nakoniec si musela ísť po prášok na spanie. Po prebdenej noci sa dotackala do kuchyne, kde už zvyšok rodiny raňajkoval. Mama sa na ňu hneď usmiala a na stôl položila jej šálku s kávou. Daroval jej ju Dano, keď ju naučil piť kávu. To bolo asi pred troma rokmi. Vždy si chceli vyskúšať tú slávnu scénu s kávou a plnými rukami v New Yorku. Už sa im to nepodarí. Aspoň nie spolu. Presunula sa k stolu a sadla si. Niekto povedal jej meno, no nevnímala. Civela na šálku a pred očami jej prebehla oslava pätnástych narodenín. Vtedy jej ju daroval. Bola ružová, až ohavne ružová, ale nikdy jej to neprekážalo. Uprostred bol nápis "Snáď ťa prebudí". 'Nie neprebudí' pomyslela si. Pozrela na brata, ktorý výnimočne jedol ako človek a nie ako gorila. Potom prešla na otca, ktorý ju síce pozoroval, no hneď ako sa pozrela naňho vrátil sa k rozčítaným novinám. Bola rada, že sa jej nikto nič nepýta. Pri stole vládla trochu napätá atmosféra, Peťa ju však nevnímala. Nič ju nezaujímalo. Keď vstala a chcela odísť naspäť o izby, mama spustila:
"Mala by si niečo zjesť." zase nebola hladná, ale nechcela sa hádať a tak si do misky pripravila čokoládové guličky s mliekom. Spomenula si, že ako malý ich s Danom vždy jedávali. Občas sa to zvrtlo na guličkovú vojnu a potom museli loziť po zemi a po jednom ich zbierať. Čo by dala za to, keby mohla ešte raz trafiť Dana guličkou do hlavy, on by sa zvalil zo stoličky na zem a predstieral neznesiteľnú bolesť. Potom by len smiali a smiali. Nič z toho už nebude, a ju to tak strašne bolelo. Keď dojedla, pomohla mame s riadom. Otec vyhlásil, že vyrážajú o jednej. Čiže hodinu pred pohrebom. Aj keď bývajú len pár ulíc od cintorína, vraj sa patrí aby tam ako jeho priateľka bola medzi prvými. Nevedela, či má vôbec právo takto trúchliť. Veď mal aj rodinu. Milujúcich rodičov, sestru a starých rodičov. Bola ona pre neho viac ako oni? To sa už nikdy nedozvie. Ležala na posteli a civela na plafón. Bála sa toho čo ju čaká. Spolužiaci a učitelia jej budú podávať ruku a ona bude musieť zakrývať ako hrozne ju to štve. Do týždňa všetci zabudnú, že na takom pohrebe boli, a keď si na to spomenú povedia si 'smutné, veľmi smutné'. Ale ona, ona bude tú bolesť cítiť stále. Už navždy ju bude nosiť v sebe. Milovala ho. Strašne ho milovala. Ani si neuvedomila, že už zase sedí schúlená a plače. Tá bolesť v nej bude stále, no aj láska k Danielovi tam navždy zostane, tá je silná. Tá jej dodá život. Tá ju prinúti to celé nevzdať a pokračovať ďalej. A on bude tam hore na ňu zatiaľ čakať, sledovať ju a nosiť jej šťastie. Bude už navždy jej anjel strážny. Veľmi v to dúfala.
Okolo dvanástej si napustila vaňu teplou vodou, pridala penu do kúpeľa a ponorila sa. Prinútila sa na nič nemyslieť, prečistiť si hlavu. Zozačiatku sa jej to vôbec nedarilo, no nakoniec sa uvoľnila. Keď vyliezla, obliekla sa do maminých čiernych šiat. Jemne si naniesla rúž a maskaru. Dala si strieborné náušnice v tvare hviezdičiek a prívesok s písmenom P. Prvý šperk jej daroval na 16 narodeniny a druhý asi týždeň po ich prvom bozku. Ona mu vtedy darovala zlatý prsteň, kde bolo z vnútornej strany vyryté 'S láskou a navždy'. Kúpila ho na trhoch a dodnes sa smeje na tom ako sa jej podarilo vyjednať dobrú cenu. Navždy, stálo tam. Áno, ona ho bude milovať navždy. Niekto zaklopal. Otvorila a pustila dnu Ivana, ktorý bol nahodený v obleku a bojoval s kravatou. Postavila sa k nemu a pomohla mu. Bola rada, že ju chápe a správa sa normálne. Jej malý braček. S Danom ho občas strážili, keď mali asi sedem rokov a on päť. Hrali sa vtedy na cool dospelákov. Také krásne spomienky. Aspoň tie ostanú navždy.
"Vieš, mal som ho fakt rád." začal Ivo, "Bol to dobrý chalan. Vždy mi pomohol, kým na teba čakal. A nikdy ti ani neublížil. Je mi to vážne ľúto. On bol posledný, kto si to zaslúžil." konečne mala dôvod na úsmev.
"Ďakujem. A viem, že aj on ťa mal rád." doviazala mu kravatu, "Hotovo, si fešák!" brat sa na ňu tiež usmial. Objali sa a prerušila ich až mama, ktorá bola zjavne prekvapená, že ich takto vidí. Keď vyšli z domu, uvedomila si, že nemá ani kvety. Ale keď sa pozrela mame na ruku, zistila, že ona naozaj nikdy nič nezabúda. Pohreb mal byť bez omše, takže tá hrôza nebude trvať dlho. Teraz sa cítila celkom dobre. Objatie od niekoho, koho máte radi vždy bodne. Keď prišli k cintorínu a ona uvidela Danovu mamu, pocit smútku a ostré pichanie pri srdci ju opäť zaplavili. Znova sa rozplakala a brat ju musel chytiť, aby nespadla, keď sa jej podlomili kolená. Tá žena, na ktorú sa pozerala jej bola dôverne známa. Už od detstva ju mala rada. Teraz tam stála, perfektne upravená so smútkom v očiach, no vzpriamene. Peťa si priala byť taká silná ako ona, ale nešlo to. Plač sa nedal zastaviť. Keď prišli k Danovej rodine, jeho mama sa na ňu priateľsky usmiala. Bol to krátky úsmev plný pochopenia.
"Môžeme sa pozhovárať?" nezmohla sa na odpoveď, tak len prikývla. Po tichu odkráčali k najbližšej lavičke a sadli si. Žena sa rozplakala.
"Neboj, ani ja nemám takú kontrolu - nie som silná. Nikto okrem manžela, dcéry a snáď teba nemôže pochopiť to, čo cítim. Keď mi to oznámili, nemohla som dýchať. Dúfam, že ten chlap zhnije v pekle." obe plakali. Nesnažili sa predstierať, nemalo to význam. Žena pokračovala, aj napriek slzám:
"Ja viem, že ťa miloval, a viem aj, že ty si milovala jeho. Toto sme našli v jeho veciach." niečo vytiahla z kabelky. Peťa vzala do rúk malú drevenú škatuľku a jej menom na vrchu. Nechápala, prečo niečo také Dano mal. A nevedela, čo v tom bolo. Pripravil to pre prípad, že by sa mu niečo stalo? To je šialené. Hlas Danovej mamy ju vytrhol zo zamyslenia:
"Mal to pod posteľou. Neotvárali sme to. Ale prosím, pozri si to až po pohrebe. Bude to tak lepšie." postavila sa na odchod, "A .... buď silná." znovu krátky úsmev. Peťa pochopila, že teraz sa nechce pozerať na ženu, ktorá ju možno v Danovom srdci nahradila. Možno časom sa budú normálne stretávať. 'Čo sa to so mnou deje?' pomyslela si Peťa. 'Normálne? Už nič nebude normálne. Dano je preč. Všetko je preč. Jej plány sú prečo!' do očí sa jej znovu nahrnuli slzy, a až o konca pohrebu len plakala.

Tak zase o rok.

25. prosince 2013 v 20:53 | Zuzka |  Diary.
Včera som to zvládla. Pred večerou som mala takú náladu, no skôr depku. Nemôžem si pomôcť, neznášam Vianoce. Vždymi pripomenú aká som odveci, sama a hlúpa. Ale nestojím o ľútosť. Tak to vnímam ja. Pri večery sa mi trochu zlepšila nálada a darčeky, no.... akosa vraví darovanému koňovi na zuby nepozeraj, tak ani ja nebudem krtizovať. Tak poďme na to:
1. peniaze (musím povedať, že lepšie ako nejaká sprostosť. Nataly asi skolabuje ale prilepšila som si o 60€)
2.tričko s Jensonom Buttonom, jazdec F1 (najkrajší, najúžasnejší, najdokonalejší darček pod slnkom. Vedela som, že ho dostanem aaj tak ma potešil úplne najviac)
3. plavky, sveter, rukavice, ponožko-papuče, dvojo pyžám (tie praktické darčeky, ktoré sa vždy zídu)
4.knihu od Jo-a Nesba - Spasiteľ (už sa teším, až sa k nej dostanem, teraz mám iné)
5.diár, perá a iné drobnosti (toto patrí do kategórie nepotrebných blbostí, ale ďakujem všetkým, že si dali tú námahu a niečo vymysleli. Vážim si to.)

Tak, oproti minulému roku, by sa dalo povedať, že skromné Vianoce.Mne to ale nevadí. Práve naopak, mám z toho radosť. Napr. minuký rok sa medzi mnou a mamou vyskytla chyba v komunikácii a dostala som gitaru. Už rok leží opretá o krb a zavadzia pri vysávaní. Nemám chuť a vlastne ani čas sa učiť na ňu hrať. Ak by mal niekto záujem, možno sa dohodneme na rozumnej cene, napíšte :) Takže, tak. Najlepší darček, ktorý som si dala, ale vlastne bol venvaný otcovi bolo DVD-éčko z koncertu skupiny Fleetwood Mac (spomínala som v minulom článku). A tak, mama nebola nadšená, sa u nás na štedrý večer, narozdiel od iných domácností nepozerali rozprávky ale tento koncert. A poriadne nahlas. Tá hudba je jednoducho úžasná. Dovolím si tvrdiť, že po Vianociach, bude toto moja nová najobľúbenejšia skupina. A vy ako? Pochválte sa, čo bolo pod stromčekom. :-) Pre mňa sa Vianoce už skončili. Nemám rodinu, ku ktorej by som išla ešte vyžierať, sladkosti, takže nič.

Od nového roku, chcem začať stým, s čím každý rok. Chudnutie. Aspoň pravidelné cvičenie a žiadne prejedanie. Tak hádam, sa mi to podarí. Ešte tu svoje zámery a plány rozhodne konkretizujem. Mám pre vás ešte jednu dobrú správu. Držte si klobúky! dokončila som príbeh. Mojim ťarblavým písmom to má 73 strán na papieri. Pomaly to začnem prepisovať a pridávať po kapitolách. Tak hádam, si nájde ten príbeh fanúšikov. Je to prvé niečo, čo takto robím. Nikdy som také kapitolové ani nepísala. Zatiaľ nemám žiadnu ďalšiu múzu, nápad. Vlastne mám, ale je to blbé a pochybujem, že to niekedy napíšem. Pripadám si na taký žáner a tému ešte mladá, nezrelá? Neviem, čosi také asi. Majte sa :)

Pripájam ešte fotku s tričkom Jensona. Potrebujem ísť ešte kúpiť modré rifle, ku ktorým sa to bude skvelo nosiť. Mám len čierne a to nechcem chodiť ako metláčka :)

Príprava.

23. prosince 2013 v 18:25 | Zuzka |  Diary.
Kebyže mi ide FB ani sa k článku nedostanem. Nebojte sa ešte nemám absťák :D Asi teraz všetci závisláčia, keď sú tie Vianoce. A práve toho sa týky nadpis. Príprava na Vianoce. Pre mňa nie sú Vianoce, okrem zaujímavých chvíľ s rodinou a oddychu od školy ničím špeciálnym. Ale pre mojich rodičov, resp.mamu je to veľká vec. A tak už tri dni nerobím nič iné, len riadim, pomáham v kuchyni a zase riadim. Včera sa mi podarilo vypadnúť do kina. Na Hobbita. Milujem ten film. A táto dvojka bola úžasná. Problém je, že zase o rok, kedy sa dočkáme ďalšej časti, si nebudem pamätať tú minulú a tú predminulú už vôbec. Takže tak. V kine som bola za posledný mesiac už 2-krát, čo je na mňa nezvyčajne veľa. Ale na druhej strane sa treba trochu kultúrne vyžiť. Neviem, prečo ma pri tej kultúre napadlo, že sa vyhlásilo 10 postupujúcich v tej poviedkovej súťaži tu na blogu. Nepostúpila som. Tosom vedela,že na začiatku, keďže sa mi o tom snívalo. Mám zvláštne sny, však? Neviem, ako ich zmeniť. I keď by som to rada urobila. Občas mi pekne lezú na nervy. Asi si kúpim ten lapač snov, aj keď najprv by neblo odveci zistiť ako tofunguje, než do toho vrazím peniaze. Teraz som vycicaná - vianočné darčeky! Práve som ich dobalila. Tento rok z nich mám strašnú radosť (to som už asi písala v minulom článku). Hlavne z toho pre otca. Povedala by som, že je to darček pre nás oboch. Ideo DVD koncertu skupiny Fleetwood Mac. Vôbec sa nečudujem, ak ste o nej ešte nepočuli, ale keby ste ich počuli odpadnete. Pre fanúšikov pravej rockovej a hlavne kvalitnj hudby je to nebo. A tie gitarové sóla, no posúďte sami - tu. Tak? A čo dostanem ja? Viem, ale zatiaľ nepoviem :D Inak, chcem sa pochváliť svojou neuveriteľnou originalitou! Balím darčeky do letáku od Lidla :D síce si moja mama myslí, že ruinujem Vianoce (tie sa zruinujú aj samy), ale .... podľa mňa je to ekologickejšie - využiem ten chudák strom aspoň viac krát. A za druhé, je to ako som už povedala originálne. Všetci budú vedieť, že tie dárky sú odo mňa. A proste mať na papieri nakreslenú šunku alebo mlieko, to by vás určite rozosmialo. Phúúú, pekne som sa rozpísala, ale končím už - načítal sa mi fb. Nie, robím srandu. To čo by som trepala ďalej by boli totálne kraviny. Majte sa :)

Štve ma to ...

16. prosince 2013 v 15:40 | Zuzka |  Diary.
toto mi už naozaj neuveríte. Som chorá. No, takto nič mi nie je, Resp. neviem čo mi je, lebo som doktorke nerozumela, ale musím ostať doma. Asi mám oslabený imunitný systém a mám zákaz vychádzania von. Tak dík. Keďuž musím byť doma, som v posteli. Ležím, čítam, počúvam hudbu a píšem. Predchádzajúci článok je tá poviedka do zimnej blogerskej súťaže. Veľmi ma poteší, ak si ju prečítate a zanecháte komentár. Nemusí byť chválivý, stačí ak bude. Makala som na tom týždeň a pol, takže. Mám rozpísanú aj druhú poviedku, vlastne je to kratší román. Mojím písmom to má už 60 strán a ešte som neskončila. Jeto o čosi romantickejšie než tá Vianočná. Nebudem nič prezrádzať. Mám z nej dobrý pocit. Tú píšem už od leta, teda
píšem-nepíšem. Predpokladám, že cez Vianoce ju dokončím. Potom vám ju sem po častiach budem hádzať. Keď už spomínam tie Vianoce. Lezú mi na nervy. Na jednej strane ich mám rada - punč, nič nerobenie, radosť z darčekov a na druhej strane cítim, že ľudia z toho pekného sviatku urobili sviatok hromadného nakupovania, prežierania sa, a že je to sviatok hlúpych tradícii. Nepoznám vec, ktorá vo mne vyvoláva rozporuplnejšie pocity než práve Vianoce. Ale tak musím uznať, nech ma ľudia nemajú za extrémistku a konfliktný typ, na Vianoce sa teším. Tento rok som na prekvapenie nemala problém povyberať darčeky a myslím, že sú skvelé, takže sa teším na reakciu obdarovaných. Doma mám síce iba dva a to pre Nataly a Betku, ostatné už mám objednané, vyhliadnuté a treba ich ísť vyzdvyhnúť. A na to by som potrebovala výjsť von, čím sa opäť dostávame k tomu ako ma strašne štve, že som chorá. Minulý týždeň boli u nás v meste trhy a ja som nemohla kvôli tomuto ísť. Ak ja celý rok na žiadne trhy nejdem, na Vianočných som vždy. Je to taká tradícia, tie ma bavia. Vonku je zima a nie je to také nakupovanie ako v obchodních centrách je to iné, špeciálnejšie. Vidíte, zase na to mám rozporuplný názor. Na zabitie, nemyslíte? :)

Mám sa fajn.

10. prosince 2013 v 18:32 | Zuzka |  Diary.
Som konečne zdravá. Akože, tak, že som bola v škole ale ešte nie úplne. Dnes ma to, ale potešilo, hlavne na VUM-ku. Mali sme písať príeh postavy z portrétu a p.uč. ma pochválila za môj "vyzretý" štýl. Povedala, že mám ďalej písať, a že možno raz vahrám nejakú súťaž s názvom Litera dačo... :D Že ba si o do mňa rada niečo prečítala. Tak mi to tak dobre padlo na srdce, lebo to bolo asi prvýkrát, čo sa čítal môj príbeh pred niekým známym. Píšem si viac menej pre seba. A aj keď by som to sem rada pridávala, patrím medzi tých čo píšu na papier a nechce sa mi to prepisovať do PC. Ale jedného dňa... Sľúbila som, že v priebehu tohto týždňa bude dokončená aj poviedka do Vianočnej súťaže, takže sa do toho pustím, hneď ako dopíšem tento článok.
Je tu niekto fanúšikom The Hunger Games? Ja asi tak mesiac. Je to riadne peckové, v nedeľu som bola v kine na dvojke a už sa neviem dočkať trojky. Ja ich tam všetkých milujem. A hlavne Peeta, on je taký ňuňu. Ale tu malá ukážka, pre tých ktorý nevedia :). Ak vám to nevadí (je mi to jedno) budem vás zásobovať jeho fotkami a spevmi o tom, aký je dokonalý. On aj ten herec čo ho hrá, samozrejme :)
Rozhodla som sa prečítať všetky diely.Teraz toho mám na čítanie dosť. Práve čítam Súostrovie Gulag. Možno ste o tom ešte ani nepočuli. Ja nemôžem povedať, že je to super, lebo to by znamenalo, že sa mi páči obsah. Poviem to tak, je to super napísané. Gulagy boli niečo ako koncentračné tábory v Rusku za Stalinovej éry. Už tam dúfam, nie sú. I keď by som sa nečudovala. Boli to pracovné tábory, do ktorých vás poslali, lebo ste boli nepriateľmi strany a teda aj ľudu. Alebo vás len tak zatkli, lebo ste boli v nesprávnom čase na nesprávnom mieste a oni potrebovali istý počet zatknutých. Je to fakt masaker. Číta sa to hrozne ťažko a pomaly, lebo musíte rozmýšľať nad textom. Ďalej mám požičanú knihu My deti zo stanice Zoo. V skratke by to mal byť skutočný príbeh jednej feťáčky. Neviem aké to bude, ale vravia, že dobré. A potom chcem čítať Hunger Games a niečo od Stephena Kinga a Jo-a Nesba. Takže tak na rok dopredu, keďže nemám veľa času :) A čo vy, knihomolkovia, akurát čítate?

Mňa už porazí, zase chorá.

5. prosince 2013 v 20:27 | Zuzka |  Diary.
Ja to nechápem. Asi tak tri-štyri roky som k nemocnici ani nepáchla a teraz? d mojich pätnástich narodením som tam skoro stále. Preventívka, vyšetrenie u ortopéda,angína, rehabilitácie,zubárka a teraz zase angína. Už fakt neviem. Ale o tom hovoriť až tak nechcem. Lebo som fakt šťastná. Viete, ten chalan čo sa mi tak páči resp. som doňho, David. Už sa ho nebojím a ani nie som celá červená,keď sním mám hovoriť. Za to ďakujem len a len Nataly, ktorá mi povedala, že je namyslený (má na to dôvod). A ja som potom začala vidieť viactých jeho "múch". Pochopila som teda, že nie je dokonalý a už nemám taký problém. Akurát, že som na to mohla prísť skôr než sa tá moja láska odzrkadlila na mojom duševnom zdraví! :D Takže, už som v pohode "vyliečená". Bohužiaľ, zatiaľ iba tak duševne. Čo je ešte nové, by som vám rada povedala, akurát, že asi nič. Ahá, už viem. Blog nám pripravil ďalšiu povidkovú súťaž a tento raz som sa rozhodla zapojiť, keďže som dostala geniálny nápad. Teda asi to nie je nič extrémne geniálne, ale aspoň niečo. Včera som už začala na tom pracovať. Dnes to nedokončím, lebo mi je dosť nahovno. Ale v priebehu budúceho týždňa by sa to tu malo objaviť. Strašne mám s toho radosť, že ma niečo napadlo a baví ma písať :)
A ešte niečo, čo som zistila a vyrazio mi to dych. Nejaké nepovolané osoby, rozumejte moji spolužiaci, vnikli na tento blog :D Našťastie, pre nich nie som dostatočne zaujímavá a tak to nečítali. Ale aj tak ma to vydesilo. Chodí sem Nataly, to viem. O blogu vie aj Zuzka a Betka, ale nepredpokladám, že ho navšetevujú (ok hej ozvite sa :D ). A pre ostatných to má byť skryté. Má to byť únik z reality, denník, ktorý je určený pre neznámych a Nataly (aj keď ona tiež nevie o všetkom a tak sem niektoré veci ani nepíšem, lebo by zhrozená, čo som vlastne zač) :D
Tak sa majte :) Och a pekného Mikuláša vám prajem!

Aspoň na moment.

1. prosince 2013 v 19:12 | Zuzka |  Diary.
Aspoň na moment sa mi dnes podarilo dosiahnuť stav absolútneho uvoľnenia. Chápem ako táto veta môže vyzerať. Nesfetovala som sa ani nič horšie :D Skrátka som si len užila pár chvíľ. Doobeda sme boli s otcom plávať, snažila som sa tam odreagovať, myslené tak, že nebudem na nič myslieť. Sústrediť sa na pohyb rúk a nôh sa mi však podarilo iba posledných 100metrov (zaplávala som 1000). A poobede, keď som sa išla poprechádzať s Briou (môj psík), sa mi podarilo stáť asi tri minúty len tak. Nechať sa ovievať vetrom a na nič nemyslieť. Cítila som sa akoby som ani nebola na Slovensku, pozerala som sa na nádherne fialovo osvetlené kopce a oblohu, ktomu fúkal ten severák (oukej, neviem či to bol severák ale znie to dobre). Proste som si to užila, ničím sa netrápila a bola som šťastná. Takýto stav sa mi podarí docieliť len málokedy, vzhľadom na to, že môjmozog je debil a v kuse potrebuje na niečo myslieť. Občas sa mi stáva,že sa snažím na ničš nemyslieť a vtom momente mi hlavou ide jedna myšlienka za druhou, obrazce v rýchlom slede. Je to divné? No a tento stav mi tam na lúke vydžal len, kým Brii nezačala byť zima a ja som si nevšimla, že poblíž miesta kde som stála vyrúbali nádherné stromy. Trúfla by som si povedať, že to boli smreky a do toho sa nevyznám ("vôbec" nemám v rodine 4 lesníkov). Jasné, mohli tie stromy byť chordé alebo čosi, i tak ma to irituje. Prečo majú Slováci tendenciu rúbať stromy? Veď je to nenormálne, keby mal akýkoľvek vyspelý štát takú prírodu ako je tá naša,tak by .... proste by to nerobili a vážili si to. No, zajtra máme školu, tak vám prajem príjemný týždeň. Papa :)