Už tu nie si. - kapitola 1

27. prosince 2013 v 20:36 | Zuzka |  Už tu nie si.
Práve začínate čítať môj prvý príbeh na pokračovanie. Dúfam, že sa vám to nebude zdať veľmi sladké, chcela som aby to bolo autentické a detailne citlivé. Určite ma poteší váš komentár, samozrejme aj kritický :)


"Pohni si! Bude poriadna búrka." dievča sa so smiechom otočilo.
"No a? Veď stoj, búrka je super!" aj chlapec sa zadychčane smial.
"A čo keď nás trafí blesk?"
"Aspoň to bude v správach romanticky znieť." stále sa smiali.
"Čo je romantické na tom, že dvoch kamarátov, celých spotených a mokrých trafí blesk?" spýtalo sa dievča. Chlapec ju dobehol a chytil okolo pása. Pozrel sa do jej nebesky krásnych modrých očí a ona do jeho čokoládovo-hnedých. Obom zmrzol úsmev na tvári. Objavilo sa vzrušenie.
"Čo to robíš?" prekvapene prelomilo dievča ticho.
"Chcem ťa pobozkať." chlapec sa trochu zohol a práve, keď kdesi v diaľke udrel hrom ich pery sa spojili. Spustil sa dážď a tí dvaja stáli uprostred cesty a stále sa bozkávali.
"Už vieš čo je na tom romantické?" odtiahol sa chlapec s nežným úsmevom. Dievča prikývlo a túžobne sa vrhlo na jeho pery.

Zo zamyslenia ju vytrhlo klopanie na dvere. Ani sa neunúvala pozvať klopajúceho dnu, aj tak vojde. Tak sa aj stalo. Bola to mama.
"Peťa, zlatko." začala utrápeným tónom, "Mala by si niečo zjesť a vypiť. Na čo máš chuť? Robila som bryndzové halušky, tvoje obľúbené. Poď sa najesť alebo ti ich prinesiem?" z jej hlasu bolo počuť, že sa o dcéru úprimne bojí. Peťa si uvedomila, že od včera večera nič nejedla. Od kedy zdvihla TEN telefón. A načo by aj jedla? Svet sa jej zrútil. Keď on nič neje, prečo by ona mala? Potriasla hlavou.
"Prídem mami. A ďakujem." nebola hladná, ale nechcela mamu ďalej trápiť.
"Dobre, naberiem ti." mama sa na ňu láskavo usmiala. Peťa mala svoju mamu naozaj rada. Aj keď jej občas liezla na nervy, vedela, že sa na ňu môže vždy vo všetkom spoľahnúť.
"A mami?" niečo ju napadlo. Mama sa na ňu od dverí zvedavo pozrela a sivými očami ju vyzvala aby hovorila. Peťa vyzerala úplne ako jej mama. Tmavé vlasy, pehy a riedke mihalnice. Len oči zdedila po otcovi. Modré ako nebo. Nebo. Aké to tam asi môže byť? Uvedomila si, že je uprostred rozhovoru s mamou.
"Môžem si zajtra požičať tie tvoje čierne šaty?" veľa čiernych vecí nemala.
"Isteže môžeš. A o koľkej to vlastne je?"
"O druhej." mama prikývla, zvrtla sa a odišla. Peťa sa vrátila k pozorovaniu dažďa, ktorý v pravidelnom rytme bubnoval o parapetu. Bolo presne také počasie ako keď sa prvý raz pobozkali. Bolo to presne pred štrnástimi mesiacmi. Máj, lásky čas. Usmiala sa. Potom sa opäť rozplakala. Už nikdy ho nepobozká. Už nikdy sa nepozrie do jeho nádherných očí. Už nikdy sa nedotkne jeho nežnej, ale mužnej ruky. Daniel. Je preč. Už navždy ...

Tú noc nemohla Peťa vôbec spať. Stále sa prevracala, príšerne sa potila a keď náhodou zaspala snívali sa jej strašné sny. Stále mala pred očami tú istú scénu. Auto v plnej rýchlosti narazilo do skútra. Zeleného skútra, na ktorom sa viezla už toľkokrát. Chcela vedieť ako sa spí vodičovi toho auta. Dúfala, že aspoň tak hrozne ako jej. Nakoniec si musela ísť po prášok na spanie. Po prebdenej noci sa dotackala do kuchyne, kde už zvyšok rodiny raňajkoval. Mama sa na ňu hneď usmiala a na stôl položila jej šálku s kávou. Daroval jej ju Dano, keď ju naučil piť kávu. To bolo asi pred troma rokmi. Vždy si chceli vyskúšať tú slávnu scénu s kávou a plnými rukami v New Yorku. Už sa im to nepodarí. Aspoň nie spolu. Presunula sa k stolu a sadla si. Niekto povedal jej meno, no nevnímala. Civela na šálku a pred očami jej prebehla oslava pätnástych narodenín. Vtedy jej ju daroval. Bola ružová, až ohavne ružová, ale nikdy jej to neprekážalo. Uprostred bol nápis "Snáď ťa prebudí". 'Nie neprebudí' pomyslela si. Pozrela na brata, ktorý výnimočne jedol ako človek a nie ako gorila. Potom prešla na otca, ktorý ju síce pozoroval, no hneď ako sa pozrela naňho vrátil sa k rozčítaným novinám. Bola rada, že sa jej nikto nič nepýta. Pri stole vládla trochu napätá atmosféra, Peťa ju však nevnímala. Nič ju nezaujímalo. Keď vstala a chcela odísť naspäť o izby, mama spustila:
"Mala by si niečo zjesť." zase nebola hladná, ale nechcela sa hádať a tak si do misky pripravila čokoládové guličky s mliekom. Spomenula si, že ako malý ich s Danom vždy jedávali. Občas sa to zvrtlo na guličkovú vojnu a potom museli loziť po zemi a po jednom ich zbierať. Čo by dala za to, keby mohla ešte raz trafiť Dana guličkou do hlavy, on by sa zvalil zo stoličky na zem a predstieral neznesiteľnú bolesť. Potom by len smiali a smiali. Nič z toho už nebude, a ju to tak strašne bolelo. Keď dojedla, pomohla mame s riadom. Otec vyhlásil, že vyrážajú o jednej. Čiže hodinu pred pohrebom. Aj keď bývajú len pár ulíc od cintorína, vraj sa patrí aby tam ako jeho priateľka bola medzi prvými. Nevedela, či má vôbec právo takto trúchliť. Veď mal aj rodinu. Milujúcich rodičov, sestru a starých rodičov. Bola ona pre neho viac ako oni? To sa už nikdy nedozvie. Ležala na posteli a civela na plafón. Bála sa toho čo ju čaká. Spolužiaci a učitelia jej budú podávať ruku a ona bude musieť zakrývať ako hrozne ju to štve. Do týždňa všetci zabudnú, že na takom pohrebe boli, a keď si na to spomenú povedia si 'smutné, veľmi smutné'. Ale ona, ona bude tú bolesť cítiť stále. Už navždy ju bude nosiť v sebe. Milovala ho. Strašne ho milovala. Ani si neuvedomila, že už zase sedí schúlená a plače. Tá bolesť v nej bude stále, no aj láska k Danielovi tam navždy zostane, tá je silná. Tá jej dodá život. Tá ju prinúti to celé nevzdať a pokračovať ďalej. A on bude tam hore na ňu zatiaľ čakať, sledovať ju a nosiť jej šťastie. Bude už navždy jej anjel strážny. Veľmi v to dúfala.
Okolo dvanástej si napustila vaňu teplou vodou, pridala penu do kúpeľa a ponorila sa. Prinútila sa na nič nemyslieť, prečistiť si hlavu. Zozačiatku sa jej to vôbec nedarilo, no nakoniec sa uvoľnila. Keď vyliezla, obliekla sa do maminých čiernych šiat. Jemne si naniesla rúž a maskaru. Dala si strieborné náušnice v tvare hviezdičiek a prívesok s písmenom P. Prvý šperk jej daroval na 16 narodeniny a druhý asi týždeň po ich prvom bozku. Ona mu vtedy darovala zlatý prsteň, kde bolo z vnútornej strany vyryté 'S láskou a navždy'. Kúpila ho na trhoch a dodnes sa smeje na tom ako sa jej podarilo vyjednať dobrú cenu. Navždy, stálo tam. Áno, ona ho bude milovať navždy. Niekto zaklopal. Otvorila a pustila dnu Ivana, ktorý bol nahodený v obleku a bojoval s kravatou. Postavila sa k nemu a pomohla mu. Bola rada, že ju chápe a správa sa normálne. Jej malý braček. S Danom ho občas strážili, keď mali asi sedem rokov a on päť. Hrali sa vtedy na cool dospelákov. Také krásne spomienky. Aspoň tie ostanú navždy.
"Vieš, mal som ho fakt rád." začal Ivo, "Bol to dobrý chalan. Vždy mi pomohol, kým na teba čakal. A nikdy ti ani neublížil. Je mi to vážne ľúto. On bol posledný, kto si to zaslúžil." konečne mala dôvod na úsmev.
"Ďakujem. A viem, že aj on ťa mal rád." doviazala mu kravatu, "Hotovo, si fešák!" brat sa na ňu tiež usmial. Objali sa a prerušila ich až mama, ktorá bola zjavne prekvapená, že ich takto vidí. Keď vyšli z domu, uvedomila si, že nemá ani kvety. Ale keď sa pozrela mame na ruku, zistila, že ona naozaj nikdy nič nezabúda. Pohreb mal byť bez omše, takže tá hrôza nebude trvať dlho. Teraz sa cítila celkom dobre. Objatie od niekoho, koho máte radi vždy bodne. Keď prišli k cintorínu a ona uvidela Danovu mamu, pocit smútku a ostré pichanie pri srdci ju opäť zaplavili. Znova sa rozplakala a brat ju musel chytiť, aby nespadla, keď sa jej podlomili kolená. Tá žena, na ktorú sa pozerala jej bola dôverne známa. Už od detstva ju mala rada. Teraz tam stála, perfektne upravená so smútkom v očiach, no vzpriamene. Peťa si priala byť taká silná ako ona, ale nešlo to. Plač sa nedal zastaviť. Keď prišli k Danovej rodine, jeho mama sa na ňu priateľsky usmiala. Bol to krátky úsmev plný pochopenia.
"Môžeme sa pozhovárať?" nezmohla sa na odpoveď, tak len prikývla. Po tichu odkráčali k najbližšej lavičke a sadli si. Žena sa rozplakala.
"Neboj, ani ja nemám takú kontrolu - nie som silná. Nikto okrem manžela, dcéry a snáď teba nemôže pochopiť to, čo cítim. Keď mi to oznámili, nemohla som dýchať. Dúfam, že ten chlap zhnije v pekle." obe plakali. Nesnažili sa predstierať, nemalo to význam. Žena pokračovala, aj napriek slzám:
"Ja viem, že ťa miloval, a viem aj, že ty si milovala jeho. Toto sme našli v jeho veciach." niečo vytiahla z kabelky. Peťa vzala do rúk malú drevenú škatuľku a jej menom na vrchu. Nechápala, prečo niečo také Dano mal. A nevedela, čo v tom bolo. Pripravil to pre prípad, že by sa mu niečo stalo? To je šialené. Hlas Danovej mamy ju vytrhol zo zamyslenia:
"Mal to pod posteľou. Neotvárali sme to. Ale prosím, pozri si to až po pohrebe. Bude to tak lepšie." postavila sa na odchod, "A .... buď silná." znovu krátky úsmev. Peťa pochopila, že teraz sa nechce pozerať na ženu, ktorá ju možno v Danovom srdci nahradila. Možno časom sa budú normálne stretávať. 'Čo sa to so mnou deje?' pomyslela si Peťa. 'Normálne? Už nič nebude normálne. Dano je preč. Všetko je preč. Jej plány sú prečo!' do očí sa jej znovu nahrnuli slzy, a až o konca pohrebu len plakala.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Joss Joss | E-mail | Web | 28. prosince 2013 v 8:53 | Reagovat

Keď som to dočítala, prvé, čo som si povedala bolo, uau, úžasný príbeh a všetko. Avšak nemôžem sem-tam prehliadnuť gramatiku (pozor na množné číslo prídavných mien ak je niekto pekný, oni musia byť pekní a podobne. :) ), tiež som si všimla často, že nemáš čiarku pred aby,  síce sa nie vždy dáva, ale to je vo výnimočných situáciach, tu chýbali. No a potom už len také hlúpe preklepy. Nechcem to kritizovať, pretože to bolo super  a ak by si to odovzdala nejakej slovenčinárke ako sloh, myslím, že by si mala veľmi dobrú známku. Neučím slovenčinu, ale toto viem. :D A tiež nerada kritizujem, tak sa na mňa prosím nenahnevaj. :D
Pekne si to precítila, neviem, či si už niekedy na nejakom pohrebe bola, pretože veľmi si to tam detailne nepopisovala, ale nejako mi to tam nevadilo, podľa mňa to bolo naozaj dobré. Hlavne ten začiatok pri tej búrke, to bolo tak krásne romantické. No a potom ten skok, sprvu som nechápala, no keď som čítala ďalej, pochopila som, čo sa stalo a až mi to bolo ľúto... už sa teším na pokračovanie. :)

2 Nataly Nataly | 28. prosince 2013 v 13:29 | Reagovat

Hmm scénka s NY :D.. Je to pecka a teším sa na ďalšie :)... Daniel to je celkom podobné meno :DD ale nie nejdem rýpať krásne napísané :o :))!!

3 Zuzka Zuzka | 28. prosince 2013 v 18:28 | Reagovat

[1]: no jo, slovenčina nie je moja silná stránka :( :D nebola som, ale ani som nechcela popisovať - prišlo mi to zbytočné

[2]: ti dám podobná! :D a thanks :)

4 Nataly Nataly | 28. prosince 2013 v 20:22 | Reagovat

Veeľmi podobné :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama