Už tu nie si. - kapitola 2

29. prosince 2013 v 17:47 | Zuzka |  Už tu nie si.
Stála pred cintorínom a jeden za druhým jej podávali ruky. Niektorých poznala, iných nie. Predpokladala, že ani oni ju. Raz bola s Danom na svadbe jeho sesternice. Tam jej predstavil väčšinu svojej rodiny, ktorá ako sa ukázalo bola dosť veľká. Vtedy spolu ešte nechodili a on ju predstavil ako svoju najlepšiu kamarátku. Aj tak naňho jeho bratranci s úškrnom žmurkali, keď tancovali v objatí.
"Si krásna, vieš o tom?" trochu očervenela a pousmiala sa. Mala na sebe krémové šaty s veľkými čiernymi bodkami a mašľou na bruchu. Na nohách baleríny a čierne náušnice v tvare ruže. Všetko sa k sebe dokonale hodilo. Ale ani on nebol na zahodenie. Čierny oblek, biela košeľa a veľký motýlik. Vtedy ho tiež brala iba ako dobrého kamaráta.
"Ďakujem. Aj tebe to dnes mimoriadne sluší." tiež sa na ňu usmial. Ach, ako len milovala ten úsmev. Uvedomila si, že všetci prítomní jej už ruku podali a teraz sa vybraní pozvaní pôjdu najesť na kar. Nemala chuť jesť a celej tej hostine nerozumela. Považovala to za nechutné. Rozlúčila sa s rodinou a pomaly začala kráčať na kopec, ktorý bol nad cintorínom. Bol z tade dokonalý výhľad na celé mesto. Cítila, že sa blíži k vrcholu, lebo vietor jej začal prevracať vlasy a ona mohla aj lepšie dýchať. Keď prišla na pokosenú čistinku, sadla si pod nádherný starý javor a chvíľu len tak rozjímala so zatvorenými očami. Toto miesto bol jej druhý domov. Spomínala aké to bolo, keď sa tam už toľkokrát bozkávali a počúvali romantické piesne z osemdesiatych rokov. Otvorila oči a pozrela na škatuľku, ktorú jej dala Danielova mama. Na dotyk bola hladká. Bála sa ju otvoriť. Čo ak tam bude nejaký list na rozlúčku a ona zistí, že tá nehoda vlastne nebola nehoda? Bude musieť ísť na políciu a oznámiť, že ten muž je nevinný, a že to Dano urobil naschvál? Ale policajti povedali, že to bola vina toho vodiča, pretože nedal prednosť. Mala strach, no otvorila ju. Bol tam nejaký list. Vybrala ho a pod ním bol prívesok v tvare srdca, jasnočervené srdce. Vedľa neho zbadala 200 eurovú bankovku. 'On sa načisto zbláznil!' pomyslela si. 'Načo sú mi peniaze? Ja chcem teba!' kričala v duchu. 'Prečo si ma opustil? A nechávaš mi tu nejaké trápne peniaze? To má byť odškodné, či čo?' prinútila sa zhlboka dýchať. Nemôže byť naňho nahnevaná. Nemá dôvod. Aspoň zatiaľ nie. Pozrela na list, ktorý mala položený na kolene. Chvíľu bojovala, kým otvorila obálku. Zhlboka sa nadýchla a ucítila jeho vôňu. Usmiala sa. Nesprejoval ten list. Tú voňavku mu darovala tento rok na Vianoce, to znamená, že list nie je až tak starý. Ešte raz sa poriadne nadýchla a začala čítať:

"Milá Peťka. Nemysli si, že toto je nejaký list na rozlúčku, aj keď vlastne je. Čítaš to a ja som mŕtvy, ale rozhodne som sa nezabil sám a naschvál. Kým mám teba, nikdy by som nič také nespravil. Napísal som to počas Vianoc (pre istotu, ak sa nestihnem rozlúčiť) každému na kom mi záleží. A ty si pre mňa celý svet. Bola si moja prvá kamarátka, prvá priateľka aj prvá žena. Myslím, že aj ja som bol tvoj prvý vo všetkých aspektoch medziľudského života. Ak sme sa ešte nedostali do toho Paríža, choď. Mysli tam na mňa a zober to ako "rozlúčku". Na to ti nechávam tie peniaze, takže sa nehnevaj (viem, že si to už urobila). Potom pokračuj, akoby sa nič nestalo. Nezabudni na mňa úplne, raz o mne porozprávaj deťom. Aký som bol úžasný, krásny a geniálny, ale aj o našich zážitkoch. Napríklad ako sme varili puding a skoro podpálili vašu kuchyňu. Koľko sme mali, deväť? To bolo srandy. Ale teraz vážne. Pamätaj, že ja tu (nech je to TU kdekoľvek) budem na teba čakať.
Milujem ťa, láska.
Tvoj Daniel

Peťa plakala až tak, že miestami nemohla dýchať. Bola rada, že jej Dano niečo takéto nechal.
"Aj ja ťa milujem, láska." zakričala a niečo jej našepkávalo, že ju počul. Prečítala si list ešte raz, potom ešte raz a ešte dvakrát. Pousmiala sa nad jeho zmyslom pre humor v každej situácii, ktorý jej bude tak veľmi chýbať. Rozmýšľala nad Parížom. Vždy sa chceli pobozkať na vrchole Eiffelovej veže. Už má osemnásť a je leto. Naozaj to bol ich veľký sen. Rozhodla sa, že nad tým ešte popremýšľa, no vedela, že sa už aj tak rozhodla. A tak tam sedela a myslela na všetko krásne, čo spolu prežili. Na ich prvé milovanie, aj na druhé a na všetky ostatné. Spomenula si aj na reakciu Marka, Ani a ostatných spolužiakov, keď spolu prvý raz vošli do triedy držiac sa za ruky. Všetko to, čo už nikdy nebude. Počula niečí smiech. Otočila sa a uvidela prichádzať Marka s Aňou. Bola rada, že sa kvôli Danovej smrti nezrútili tak ako ona. Vedela ale, že aj ich to bolí. Keď k nej prišli postavila sa a poriadne oboch vyobjímala.
"Si v poriadku? Teda v rámci možností." spýtal sa Marek. Bol Danov najlepší kamarát. Vysoký blonďák s vyšportovanou postavou, zelenými očami a veľmi chlapčenským úsmevom. Peťa prikývla a do očí sa jej opäť hrnuli vždy prítomné slzy. Sadli si.
"Aj ty si dostala list? Je to také čudné, že to napísal. Chcel od teba niečo?" Aňa bola zas jej najlepšia kamarátka. Vždy veľmi úprimná a zvedavá. Celkom nízka s dlhými blond vlasmi a hnedými očami. Hovorili si všetko. Až na to, že začala chodiť s Markom. Ale to je už dávna minulosť, všetko je odpustené a zabudnuté.
"Áno. Chcel aby som išla do Paríža. Bol to náš sen, veď viete. A potom sa jeho ..." pre Petru bolo ťažké to vysloviť, " jeho smrťou už viac netrápila." pozrela na priateľov, ktorých pohľady sa pýtali ako sa rozhodla.
"Pôjdem. Vždy sme to chceli. A naozaj mi to môže prospieť. Vypadnúť odtiaľto."
"Fajn, kedy vyrážame?" spýtavo sa pozrela na Marka, ktorý položil otázku, "No tak, hádam si nemyslíš, že ťa necháme ísť samú. Budeme ticho ak chceš, ale potrebuješ morálnu podporu." uvedomila si, že nemá šancu. Keď sa tí dvaja rozhodnú, bude to tak.
"Dobre. Ale vybavíte ubytko a letenky." usmiala sa na nich a oni s nadšením prikývli.
"Myslím, že ubytovanie by mohlo byť aj zadarmo. Ak prijmete ešte jedného pasažiera." obe súhlasili. Dohodli sa na stretnutí vo štvrtok v meste na káve a rozlúčili sa. Peťa tam ešte chvíľ sedela. Čaká ju ešte jedna úloha - oznámiť to mame. Ovial ju vietor, cítila silu a slzy v očiach. Daniel. Je tu s ňou. Vždy bol, je a bude.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Joss Joss | E-mail | Web | 30. prosince 2013 v 9:45 | Reagovat

Uau, ja som bola strašne zvedavá, čo jej Daniel zanechal a potom, keď som čítala o liste, dúfala som, že to nebude tak, ako si písala, teda tak, ako Petra uvažovala, že sa nezabil úmyselne. Ten list bol naozaj pekný. Netuším síce, ako mohol byť pripravený na smrť, ale bolo to také pekné a milé a ten koniec, keď prišli jej kamaráti ako jej podpora, strašne pekné. :)

2 Zuzka Zuzka | 30. prosince 2013 v 10:38 | Reagovat

[1]: ja to chápem, to stým listom bola trochu blbosť, ale nevedela som ako inak uviesť do deja ten Paríž :)

3 Joss Joss | E-mail | Web | 30. prosince 2013 v 10:43 | Reagovat

[2]: Ale ja si myslím,že to nebola až taká blbosť, len ma to trochu prekvapilo, ale myslím, že si to dobre vymyslela. :)

4 Nataly Nataly | 30. prosince 2013 v 10:57 | Reagovat

No akú ja mám šikovnú kamarátku :) rýchlo rýchlo ďalšiu časť :) :3

5 Zuzka Zuzka | 30. prosince 2013 v 16:59 | Reagovat

[3]: tak teda ďakujem za pochvalu :)

[4]: hej, hej, už ju tam máš :) a ja viem, že som super :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama