Už tu nie si. - kapitola 3

30. prosince 2013 v 16:59 | Zuzka |  Už tu nie si.
Vo štvrtok ráno sa zobudila skoro. Ako každú noc nemohla poriadne spať. Plakala. Cez deň je vždy silná, no keď si ľahne do postele bolesť ju pohltí. A tak plače, až kým od vyčerpania nezaspí. Sníva sa jej stále o tom ako ich na skútri zrazí auto. Leží, ma pootvorené oči a všade vidí krv. Zaostrí na osobu ležiacu asi desať metrov od nej. Daniel. Vidí, že sa okolo neho zhŕkli záchranári. Chce ísť za ním, no niečia ruka ju tlačí naspäť k zemi. Mužský hlas sa jej pýta ako sa volá, nevníma. Skupinka okolo Dana vstáva a krúti hlavami. Je mŕtvy. Vtedy sa prebudí. Takéto noci má už od pohrebu. Priala by si, aby to bol skutočne len sen. No, nie je. Silné kŕče pri srdci jej ochromujú celé telo. Ide do kuchyne a naleje si šálku kávy, pozdraví otca a vlezie naspäť pod perinu. Snaží sa nemyslieť na Dana, ale na to, že včera zlomila mamu. Súhlasila, že môže ísť do Paríža. Šla by aj tak, ale s maminým súhlasom sa cíti lepšie. Dnes o druhej sa majú stretnúť s Markom v meste, kvôli ubytovaniu. Aňa zohnala lístky na budúci štvrtok. O desiatej večer odlietajú z Viedne. Bola zvedavá ako to vymyslel Marek. Dúfala, že s nimi nepôjde žiadne nadržané prasa. Teraz na to fakt nemala náladu. Keďže nemala čo robiť, vybrala sa do mesta už predobedom. Išla do knižnice, kde si požičala detektívku od Agathy Christie 'Puknuté zrkadlo'. Milovala hádať kto je vrah. Občas si s Danom požičali rovnakú knihu. Spoločne typovali, kto čo spravil. Raz dokonca povedal, že sú ako Sherlock Holmes a Dr. Watson. Keď sa ho spýtala, kto je kto, ostal v pomykove:
"No, ty si tá empatickejšia a ja ten bystrejší."
"Ha-ha-ha. Ja nechcem byť empatická." dupla si nohou a on sa smial.
"Si úžasná, keď si nahnevaná." potom ju pobozkal. Jeho pery chutili sladko. Sladšie ako jahody s čokoládou, ktoré jej na uzmierenie vždy pripravil. Bola dokonca rada, že sa pohádali, lebo tie jahody za to vždy stáli. Prešla k stánku s bagetami. Jednu si kúpila a šla si sadnúť k fontáne. Otvorila knihu a prestala vnímať okolie. Tak sa jej to páčilo. Nad ničím nerozmýšľala, nič ju netrápilo ani nebolelo. Ktosi na ňu zakričal, odlepila pohľad od knihy a uvidela prichádzať Aňu. Pozrela na hodinky. Boli dve popoludní. Odložila knihu do tašky, vstala a objala kamarátku.
"Poď chalani nás už čakajú v City." Aňa vzala Peťu za ruku ako dcéru a ťahala ju cez námestie. Keď prišli do kaviarne rýchlo našli Marka. Sedel na terase rozvalený v mäkkej pohovke a smial sa. Pravdepodobne na niečom, čo povedal jeho spoločník, ktorý bol dievčatám otočený chrbtom. Zastali pri stole a obaja sa postavili.
"Toto je môj kamoš z hokeja. Michal." chlapec im obom podal ruku. Mal pevný stisk a príjemný úsmev.
"Teší ma, že vás spoznávam, dámy." a hrubý hlas. Aňa trochu buchla do Peti. Znamenie pre - ide sa WC. Ospravedlnili sa a tackavým rýchlym krokom smerovali k toaletám. Hneď ako Peťa zavrela dvere, Aňa vybuchla smiechom.
"Je pekný, a strašne!" povedala. Petra vedela, že kamarátka má pravdu. Bol pekný. Ale nie tak ako jej milovaný. Aňa stála pred zrkadlom a poskakovala. Peťa ju nechápala. Snáď si len nemyslí, že po týždni a niečo začne chodiť s nejakým hokejistom, nech bol akokoľvek pekný a milý. Už je to tu zas. Navlhli jej oči a ona pocítila bolesť. Zhlboka sa nadýchla. Umyla si ruky a osviežila tvár. Aňa bľabotala niečo o Paríži. Zrazu sa zarazila a škaredo na Peťu pozrela.
"Počúvaš ma vôbec?" teraz už Peťa zbystrila. Úprimne pokrútila hlavou a vedela, že kamarátka ju pochopí.
"Bolí to? Tam vo vnútri, však? Si silná, ja som za ockom plakala týždeň bez jedinej prestávky." súcitne sa na ňu usmiala a objala ju. Zahnala tým slzy, ktoré sa tlačili do Petriných očí.
"Poď. Chalani už čakajú a som zvedavá, čo stým má ten Michal." Aňa vzala mokrú kamarátkinu ruku a spolu išli späť k stolu. Peťa klesla do kresla vedľa Marka, skôr než si tam stihla sadnúť Aňa. Chcela totiž vidieť Miša spredu. Ten sa na ňu tiež pozeral. Mal hnedé vlasy a tmavomodré oči. Dosť sa podobal na Daniela, ibaže on mal hnedé oči, väčší úsmev a bol menej namakaný. Dano hral futbal nie hokej. Vždy vravieval, že je lepšie byť ako Messi než ako Crosby. Nerozumela tomu, možno kvôli zubom. Prišla čašníčka. Peťa si objednala espresso a pomarančový džús. Tá káva bola strašne malá a ona bola smädná.
"Tak, ste zvedavé?" spýtal sa nadšene Marko.
"Jasné, že sme! Tak už to vyklopte!" vzrušenie bolo poznať aj na Ani. Tí dvaja sa k sebe dokonale hodili. Marek kývol na Miša a ten spustil:
"Moja sestra študuje v Paríži. Máme tam kúpený dosť veľký apartmán. Cez leto ide na dovolenku, takže tam nie je. A rodičia povedali, že ak chcem, môžem ten byt využiť. Majo mi vravel, že plánujete výlet a tak, ak by ste chceli..." milo sa na nich usmial. Celý čas sa hral s prstami, čo značilo, že bol nervózny. 'Ale z čoho? Zo mňa?' rozmýšľala Peťa. 'Asi by som naňho nemala tak zazerať.'
"Skrátka, ak chcete môžeme tak bývať zadarmo. Ak ma so sebou nechcete, pochopím to." vydýchol, čo znamená, že je rád, že to má za sebou. 'Bože, prečo ho tak skúmam? Je to obyčajný chalan. A to je dobre. Kľudne nech s nimi pôjde.' Petrine myšlienky poletovali po hlave a nedali sa zastaviť.
"Výborne." pozrela Aňa na Marka a Peťu, ktorí prikývli. "Myslím, že sme dohodnutý. Ide sa do Paríža. Podrobnosti ešte dohodneme. A teraz..." kývla na Marka, ktorý hodil na stôl päťeurovku, "... my máme ešte nejaký program." Aňa objala kamarátku, Marek si podal ruku s Mišom a už ich nebolo. Nevedela čo má robiť, ale našťastie rozhovor začal Michal:
"Ja... nebol som na pohrebe, iba včera sme sa vrátili z Talianska. Takže, úprimnú sústrasť. Bol to fakt super chalan." rozprával pomaly a pozeral sa jej do očí a ona sa pousmiala. Bola prekvapená.
"Ty si ho poznal?"
"Áno, áno. Zoznámil nás Marek. Dano mi dal pár dobrých rád o ..." zarazil sa, "... o živote, povedzme."
"O babách, však?" Peťa sa musela smiať. Celý Dano. Mišo prikývol, zjavne mu odľahlo.
"Mrzí ma čo sa stalo. On si to nezaslúžil. Vždy bol veselý a priateľský a pomáhal každému.. To ty asi vieš, prepáč." prikývla. Chcela zmeniť tému:
"Tak. Povedz mi niečo o sebe." Mišo ostal vyzeral neisto, no odpovedal.
"Hrám hokej, neznášam školu a som lámač ženských sŕdc." milý úprimný, úprimný a zábavný.
"Hm, nejako si veríš, nemyslíš?" rozosmial ju.
"To je fakt, nie môj pocit. Spýtaj sa kohokoľvek. Mám proste slabosť pre pekné dievčatá ako si ty." cítila sa trochu sklamane. Nechcela aby ju balil, chcela aby boli normálny kamaráti.
"Nebalím ťa. Iba ti lichotím, aby si si ma obľúbila. Ideme spolu do Paríža, tak nech to nie je napäté." uviedol hneď veci na pravú mieru. Žmurkol na ňu.Tak ako to robil Dano. Nie, nebude plakať.
"Dobre lebo ja stále Dana..." slzy sa jej nahrnuli do očí.
"Nemusíš mi nič vysvetľovať. To, že si rád užijem neznamená, že som totálny debil. Kamoši?" vystrel ruku smerom k nej.Peťa už chcela zmiznúť. A tak si s Mišom potriasla rukou. Mal ju drsnú, úplne inú ako Dano, ale páčila sa jej. Vstala. Mišo sa ponúkol,že ju odvezie. Začínala ju bolieť hlava atak súhlasila. Mišo zaplatil a ona nenamietala. Pobrali sa k autu. Mal Audi. Ostala zaskočená, no mohla tušiť, že je to syn bohatých ľudí. Už len podľa hodiniek, bytu v Paríži a vysokého sebavedomie jej to mohlo dopnúť.
"To je tvoje?" potrebovala sa uistiť, aj keď jej Michal galantne otvoril dvere na strane spolujazdca. So širokým úsmevom prikývol. Obišiel auto a sadol si. Zapol rádio. The Beatles.
"Ty ich počúvaš?" prikývol.
"Sú úžasný, ale osobne si myslím, že Lennonove sólovky sú lepšie. Ale skalným fanúšikom sa môj názor nepáči." Mišo už cúval. Peťa bola rozčarovaná. Možno majú spolu aj niečo spoločné, pripustila v duchu.
"Takže si bohatý fešák s dobrým hudobným vkusom. Čo by som o tebe ešte mala vedieť?" usmial sa.
"To moji rodičia sú bohatí a nie je to až tak skvelé ako si myslíš."
"To hovorí každý milionár v každom americkom filme."
"Mysli si čo chceš. Je to pravda. Otec mi veľa vecí nechce ani dovoliť. Aj na hokej som ho musel dlho prehovárať. Vraj preberiem jeho firmu. Viem, je to ako z filmu, ale pre mňa je to realita." zastali na križovatke a on jej pozrel do očí. Obaja v nich mali smútok.
"Nemám ani veľa kamarátov. Tých skutočných. A ty, možno by z nás mohlo niečo byť. Si skvelá." mal krásny úsmev. Peťa cítila, ako jej sčervenávajú líca.
"Prepáč, nevedela som aké to je. Bola som trochu uštipačná. Je toho na mňa teraz veľa. Aj ty si fajn."
"Fajn? Som iba fajn?" tváril sa urazene, no prezradilo ho tiché pochechtávanie.
"Poznám ťa hodinu. Zatiaľ si fajn. Uvidíme, čo ďalej." obaja zostali ticho. Peťa mu ešte ukázala kde má odbočiť. Pozdravili sa na rozlúčku a ona vystúpila z auta. Mala dobrú náladu. No stolíku v svojej izbe ju však privítala Danielova fotka, ktorá jej náladu pokazila. Ľahla si do klbka a plakala. Tak strašne jej chýbal. Po zvyšok dňa bola úplne bez života. Ani nové priateľstvo jej nepomohlo. Bolesť nič nezastaví. Otupovala jej zmysli ako už niekoľko posledných dní.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Nataly Nataly | 30. prosince 2013 v 23:21 | Reagovat

Noo ten hokejista :) si viem predstaviť :) ešte aby mal bradu a je tvôj vysnívany :D

2 Joss Joss | E-mail | Web | 31. prosince 2013 v 13:01 | Reagovat

Fuh, tak sa to trochu zaplietlo, som zvedavá na pokračovanie, ale celkom dobre sa to vyvíja, ja len dúfam, že sa prestane trápiť kvôli Danovi, som si istá, že by nechcel, aby sa tak trápila, ale je to veľmi pekný príbeh a som zvedavá, čo bude v tom Paríži. :)

3 Zuzka Zuzka | 31. prosince 2013 v 16:25 | Reagovat

[1]: aj tvoj tak čuškaj :D pridala si sa do tímu Michal? :D :D :D

[2]: ďakujem, som potešená faktom, že to niekto číta, a ešte k tomu sa to aj páči.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama