Leden 2014

Už tu nie si. - kapitola 9

31. ledna 2014 v 18:10 | Zuzka |  Už tu nie si.
Možno ste si všimli, trošku pozmenený dizajn blogu, čo nato hovoríte? Mne príde taký príjemný, ale ak máte nejaké tipy, či rady kľudne napíšte. Tu je zase kratšia kapitolka z príbehu. Ide mi to pomaly, ale teraz ma čakajú štyri dni voľna, tak snáď prepíšem niečo viac. Nech sa páči :)

Večer nemohla zaspať. Robila všetko. Otvorila okno, bola sa napiť, umyla si tvár, dokonca počítala ovečky. Zaspala okolo druhej. Počula ako niekto vbehol do izby. Prebrala sa celá spotená a dezorientovaná.
"Psst!" Už je dobre. Upokoj sa." spoznala Michalov hlas. Chytil ju zozadu a tíšil. Nebránila sa. Bola vystrašená.
"Mala si zlý sen. Už je dobre." opakoval to isté dookola, až kým sa naozaj neupokojila. Zapálil svetlo na nočnom stolíku, podal jej pohár s vodou. Trochu ju to oživilo a odtiahla sa od neho. Mala chuť mu to vysvetliť, aby si celé toto hladenie po vlasoch nevysvetlil inak, než to ona myslela. Respektíve nepremyslela. Nič od neho nechcela.
"Snívalo sa mi o Danovi. O tom, že som bola jediná, ktorá si naňho pamätala. Mali ma za blázna." Mišo prikývol.
"Počul som ťa vykríknuť, takže som prišiel." postavil sa na odchod. Chytila ho za ruku.
"Ostaň so mnou, prosím." ani sama neverila tomu, čo je vyšlo z úst. Michal sa usmial, tým nádherným, priateľským a vrúcnym úsmevom. Ľahla si a oprela sa o jeho hruď. Nádherne voňal. 'Čo to stváraš?!" karhala sama seba, no nemohla odolať.
"Vieš, milovala som ho. A stále milujem. Viac než vlastný život. Neviem, prečo mi ho Boh vzal. Neviem kedy, a či vôbec budem schopná ešte milovať tak veľmi. Chýba mi, tak strašne." Mišo ju hladil po vlasoch.
"Ja viem. Ale teraz už spi. Musíš si oddýchnuť." a tak pomaly, v rytme jeho dychu zaspávala.
"Milujem ťa Peťa. Od prvého momentu, čo si sa na mňa usmiala." ona to už však nepočula. Spala a snívalo sa jej o prvom bozku s Danielom. Peťa a Dano. "Najkrajší pár na škole!" povedala Aňa. "Nie, na svete!" opravil ju Dano a dal jej dlhú vášnivú pusu. Cítila sa pred celou triedou ako princezná, ktorá konečne našla princa. Podarilo sa jej tú predstavu udržať až do rána.
"Budíček!" rozkrikovala sa Aňa po celom byte, "Zabudli sme v noci vstať na Eifellovku." oznámila pri raňajkách.
"Mohli ste kúpiť aj čerstvejšie." podotkol Marek smerom k pečivu, akoby Aňu ani nepočul.
"Niekto zabudol zaspať." pridal sa Mišo a žmurkol na Peťu, ktorá si z noci nateraz vybavovala len spomienku na sen o princeznej. Úsmev opätovala.
"Ľudia, ľudia!" Aňa sa domáhala pozornosti pískaním, "Je osem. Neviem, či stihneme náš náhradný plán."
"A to je?" prižmúrila oči Peťa.
"DisneyLand a Versailles." chlapci sa nezdali byť druhou časťou nadšený.
"No, tak. Povedzme, že budeme mimo 9 hodín. Rozdelíme to na 2 a 5, plus cestovanie. A zajtra to bude len veža a prechádzka po krásnom centre a priľahlom okolí." nakoniec teda všetci súhlasili, inú možnosť ani nemali. Od správcu domu si požičali najlacnejšie auto, ktoré mal k dispozícii. Oba dnešné ciele boli mimo mesta, a tak sa tam nemali ako inak dostať. Za volant sadol Michal. Bol nie len skúsenejší, ale aj trpezlivejší, a to je pri jazde prepchatým Parížom, rozhodne výhoda.
V záhradách kráľovského zámku si štvorica urobila príjemnú prehliadku. Rozhodli sa nenáhliť a užiť si nádherné letné počasie. Marek stále čosi fotil a Aňa rozprávala o histórii jednotlivých častí areálu. Čítala to z papierov, ktoré si vytlačila pred odchodom, aby im mohla robiť plnohodnotnú sprievodkyňu. Michal s Petrou si sadli na lavičku. Peťa nevedela odtrhnúť zrak od okolitého sveta. Bolo to čosi neopísateľné, toľká nádhera.
"Už si v pohode?" začal Mišo. Chvíľu jej trvalo, kým si vybavila načo naráža. Požiadala ho, aby s ňou zostal. Nemala to robiť. Musí veci uviesť na pravú mieru.
"Áno, je mi fajn." nevedela ako to sformovať, "Ďakujem, že si so mnou zostal. Ale, nechcem aby si to zle pochopil, a nechcem ťa raniť..." usmial sa a prerušil ju.
"To čo si včera povedala som pochopil. Nič od teba nechcem. Teda okrem kamarátstva. Nemôžem sa spoliehať, že napriek tomu aký som - pekný, múdry, vtipný, šarmantný a sympatický, že sa do mňa zaľúbiš a na Dana zabudneš." bola rada, že to vedel. Niečo ju k nemu ťahalo. Páčil sa jej, ale Daniel bol stále v jej srdci a nehodlala sa ho vzdať.
"A ešte si zabudol skromný." žmurkol na ňu. 'Samozrejme, jeho typická reakcia. Zvykaj si!' vravela si.
"A trpezlivý. Takže ja počkám." očervenela v momente ako paradajka. Ona sa mu páči, až tak veľmi.? Taký playboy by bol ochotný čakať na ňu? Nechcela na to myslieť. Prišla sem kvôli Danielovi, nie po nový vzťah s Michalom.

Už tu nie si. - kapitola 8

23. ledna 2014 v 15:44 | Zuzka |  Už tu nie si.
Vstávala so zmiešanými pocitmi. Bola to prvá noc odkedy Daniel zmizol z jej života, čo sa jej nesnívalo o ňom. Snívalo sa jej o Michalovi, a keď zomrel znepokojilo ju to. Nechcela naňho myslieť, štval ju. Povedala si, že sa naňho nebude hnevať, aspoň nie počas výletu. Keďže vďaka nemu bývajú v tomto 'prezidentskom' apartmáne. Vstala a prešla k policiam s knihami. Zapĺňali jednu celú stenu. Pohľadom hľadala niečo zaujímavé. Väčšina kníh bola vo francúzštine, angličtine a nemčine. Práve keď z poličky vyberala hrubý zväzok po slovensky písanej knihy, Súostrovie Gulag, ozvalo sa klopanie. Z dverí vykukla Markova hlava. Keď videl, že je už hore vošiel.
"Ako ako si sa vyspala? Ostatní sú už hore a chystajú raňajky. Aňa je nadšená a vymyslela na dnes program. Je toho dosť, tak by sme si mali pohnúť."
"Čakala som, že bude aktívna." pozrela na mobil, zistila, že je osem hodín "Prezlečiem sa, daj mi chvíľu. Ale na brífing som tam!" Marek sa usmial a odišiel späť do kuchyne. Peťa na seba hodila trištvťové rifle a tričko s nápisom Bad Girl, ktoré si kúpila pred odchodom. Zobrala mobil a zamierila za do jedálne, kde už zvyšok výpravy hodoval. Prisadla si a začala jesť obložený chlieb.
"Dnes máme na pláne múzeum Louvre, katedrálu Notre Dame a prechádzku historickým centrom. To je len tak na rozbeh. Zajtrajšok bude náročnejší. Pôjdeme sa skúsiť dostať na Eiffelovku, viete, že to býva problém. Mám aj kompletný zoznam zastávok metra, rýchlovlaku a autobusu. Študovala som to, dúfam, že sa nestratíme. Ak hej použijeme angličtinu, no nie?" je úžasné počúvať Anine monológy. Bola typický príklad perfekcionistu a optimistu v jednej osobe. Peťa sa na ňu vždy spoliehala. Po raňajkách si zabalili pár čerstvých croissantov na cestu a Peťa s Mišom riadili kuchyňu, zatiaľ čo Aňa s Majom sa išli pripravovať. Pri konverzácii sa Peťa rozhodla byť milá.
"Páči sa ti tu? Už len ten výhľad je podľa mňa perfektný."
"Áno, je to skvelé. Bol si tu už niekedy?"
"Hej, dvakrát. Všetky tie pamiatky som už videl. Na rovinu povedané, Aňa si myslí, že to stihneme, ale aj v galérii si musíme vytýčiť priority, lebo tam zabijeme celý deň." okrem všetkého, čo Aňa bola, bola aj umelecká duša. Vždy básnila o Warholovi, či Da Vincim. Robila svojské obrazy tak, že skĺbila viacero štýlov dohromady. U Peti doma viseli tri jej obrazy. Naopak Petra, bola úplne kľavá v umení, nikdy nevidela tú krásu, ktorú dokázala vidieť Aňa.
"Aha. No, ja chcem vidieť Mona Lisu. Keď už sme tu, chcem vidieť ten zázrak. Nikdy som nechápala, čo je na tom obraze také úžasné." Mišo pritakal a rozosmial sa.
"To si povie veľa ľudí, keď ten obraz vidí. Naopak umelci ho milujú ešte viac ako predtým." všetko čo Peťa vedela o umení, vedela z kníh Dana Browna. Doumývali riad a zatiaľ, čo Aňa ukazovala chalanom kade pôjdu, Peťa sa išla upraviť. Keď si zapínala náušnice ozval sa Michal:
"Páni. Vyzeráš úžasne!" musela sa začervenať ako vždy.
"Takže, nie ako sedláčka? Nechcela by som ťa totiž strápniť." Mišo sa rozosmial a žmurkol. 'Zase! Vôbec mi to neuľahčuje!' pomyslela si. O deviatej vyrážali z prechodného domova a odvtedy sa nezastavili. O piatej po rýchlej prehliadke katedrály Notre Dame si sadli na námestí do reštaurácie a nechcelo sa im ani rozprávať. Aňa nakoniec, na prekvapenie, ticho prekonala.
"Wau! Zvládli sme to. Teraz sa už len poprechádzame bez akéhokoľvek náhlenia." aj napriek tejto správe, ostali jej spoločníci len nemo sedieť. Boleli ich nohy, hlava a zjedli by aj koňa. Keď prišla čašníčka aj nad otázkou - Do you speak English?, museli chvíľu rozmýšľať. Peťa sa však spamätala a objednala chalanom hamburger a sebe s Aňou šalátovú misu s cestovinami. Kým nedojedli a nenačerpali novú energiu boli ticho. Potom sa spustila debata.
"Tie obrazy ma veľmi nezaujali. Boli dosť ... škaredé. Ale tá katedrála je úplne úžasná. Neviem, či som videla čokoľvek krajšie podobného charakteru." s týmto Petiným názorom sa stotožnili aj chalani, zato Aňa začala obrazy obhajovať. Obvinila ich, že nemajú zmysel pre umenie, proti čomu ani jeden z nich nenamietal.
"Kiežby tu bol Dano. Zamiloval by si to tu. Musíme ísť do DisneyLandu. Aspoň na pol dňa. To by sme už len kvôli nemu nemali vynechať." povedal zrazu Marek. Petre začalo byť srdce aspoň trikrát rýchlejšie, ovalil ju pot a musela sa napiť. Slzy mala na krajíčku, no nechcela plakať pred nimi. Len prikývla. Marek mal pravdu. Dano absolútne miloval postavičky a rozprávky Disney. Každú sobotňajšie ráno strávil pozeraním Mickeyho klubíka alebo iných. Bol to detský zvyk, ktorý sa Peti zdal strašne roztomilý. Vedel sa na rozprávku dívať s takým sústredením, že ani keď si k nemu ľahla nevšimol si to. Pousmiala sa. Pozrela na Miša, tváril sa čudne. Nechcela aby sa cítil zle, lebo nahradil prázdne miesto, ktoré po Danielovi ostalo. Pre ňu bol však len ďalším spolu sediacim. Akoby Dano bol tam a neodišiel. Naozaj nechcela urobiť Miša smutným, takže sa pokúsila zmeniť tému.
"Kam ideme teraz?" otázku smerovala hlavne na Aňu. Tá sa chvíľu zamýšľala.
"Poďme poprechádzať smerom na Champ-Élysées, je to tam naozaj nádherné. Mrkneme oblúk, a keď nás to prestane baviť nasadneme na nejaký spoj a domov. Teraz idem na záchod." Marek čakal kým odíde.
"Prestane baviť? Myslel som si, že v tom múzeu si hodím slučku. O každom obraze mala päť až desať minútový výstup. Mohla by byť trochu empatickejšia. Ja jej tiež nehovorím päť hodín iba o hokeji. A keď už hej, ju hokej baví na rozdiel odo mňa a umenia." Peťa s Mišom sa len uškrnuli. Hneď nazačiatku sa od hrdličiek odpojili a išli si svoju trasu. Petre začal zvoniť mobil. Skoro skolabovala, keď sa pozrela na displej. Bolo tam napísané - Macko. Teda Daniel.
"Čo je?" všimli si, že radikálne zbledla.
"Volá mi Dano." stlačila prijať.
"Haló?" bola úplne vystrašená, "Ahoj Peťka. Tu je Dankova mama. Prepáč ak vyrušujem. Budúcu stredu chcem urobiť taký bazár s jeho vecami. Má... teda mal kopu harabúrd. Nezastavila by si sa, ak si chceš niečo nechať?" Nedokázala sa ubrániť slzám. 'Harabúrd? Dano nemal žiadne haraburdy. Prečo tak skoro. Ako sa dokáže tých vecí tak rýchlo zbaviť?' plakala aj v mysli.
"Peťka? Si tam?"
"Áno, áno. Ja len... ale nič. Môžem prísť v utorok?"
"Určite. Budem doma. Maj sa!" oprela sa o stôl a tvár si zaborila do dlaní. Marek jej jednu roku pevne stisol.
"Čo sa deje?" spýtal sa šeptom. Peťa sa cítila tak bezpečne, keď ju držal. Nadýchla sa.
"To bola jeho mama. Vraj v stredu organizuje nejaký bazár s jeho vecami. Alebo haraburdami, ak mám byť presná. Či si chcem niečo nechať. Aby som prišla."
"Aha. Netráp sa tým. Chce to mať čo najrýchlejšie za sebou. Vieš, že aj ju to bolí." Petra prikývla. Utrela si vreckovkou slzy.

Šatan tam, Šatan tu ...

21. ledna 2014 v 15:34 | Zuzka |  Sport.
Už mám Miroslava Šatana plné zuby. Po zverejnení olympískej nominácie do Soči sa s jeho priaznicvaci roztrhlo vrece. Dôvod? Jeho meno tam akosi chýba. Mne teda nie. Hneď vám to aj vysvetlím. Bude to už rok a nejaký ten mesiac od česko-slovenského derby v KHL. Nastúpili proti sebe Slovan Bratislava a Lev Praha. V drese Slovana legenda Šatan, v drese Levu legenda Chára. No, a prišlo k osudenej zrážke, ktorá Šatana odstavila z hry asi na 4 či 5 mesiacov. K tomuto len toľko. Rozhodne to nebol úmyselný faul, ale keď narazíte do takého obra akým je Chára, môžete hovoriť o šťastí, že stáležijete. Tu je video (ten po ktorom ostal ležať na zemi.). Osobne si myslím, že Šatan išiel rovno na Cháru a neviem prečo čakal, že sa mu dostúpi. I keď možno ho nevidel. Faktom zostáva, že Chára toto robí v NHL v jednom kuse, a Šatan so skúsenosťami spoza mora okolo toho nemusel robiť taký cirkus.
A presne. Týmto sa začal cirkus. Šatan cítil potrebu skoro každý mesiac vydať vyhlásenie, v ktorom obviňoval Cháru, že ho videl, a že to urobil naschvál. Keby chcel niekto ako Zdeno urobiť niečo naschvál Šarky by dopadol omnoho horšie. Ďalšou vecou, ktorou sa mi znechutil, bolo jeho polemizovanie nad tým či stihne majstrovstvá. V marci to bolo údajne len na 5% isté. V nominácii sa napokon objavil a vo Fínsku nastúpil. A teda, žiadna sláva poviem vám. Áno celý tím odviedol mizernú prácu, no ani ten úžasný zázračný Šárky nám veľmi nepomohol. A tak sa na trištvrte roka odmlčal. Odletel do USA, kde sa pripravoval individuálne. Údajne sa s reprezentačným trénerom a ani manažmentom nechcel o Soči ani rozprávať. Nehral, vyčkával, i keď ponuky mal. Až na začiatku decembra zahlásil comeback, stým, že po sezóne skončí. Do oficiálneho ohlásenia nominácie odohral len deväť zápasov, pričom strelil dva góly. Stačí to na olympijskú nomináciu? Nie, a Vujtek to vie. Nechápem teda tieto ohlasy, ktoré sa sypú z každej strany. Áno, po ohlásení nominácie začal podávať perfektné výkony a strielať góly. Ak chcel ísť do Soči mal sa zobudiť skôr. Treba ale uznať, že je to legenda, i keď u mňa nie veľmi obľúbená. Pre slovenský hokej urobil veľa. Ešte dlho mi ostane v pamäti ako vyriešil Čechov na MS 2012, keď strelil dva góly a na jeden prihrával. Ale moja spolužiačka to vystihla pekne - Aj Jožko Golonka je legenda, a tiež nejda hrať. Stým súhlasím. Keď už to chcete takto, dočítala som sa aj názor - To tam rovno postavme do brány Dzurillovu rakvu, ne? Asi toľko, neskutočne ma to hnevá. Túto sezónu Šatan, ešte poriadne nič neukázal a všetci ho idú obhajovať. Čo si o tom myslíte vy? :)

A ešte vtip, ktorý si nemôžem odpustiť a vždy ma pobaví:
Rok 2034,rozhovor s bývalým reprezentačným kapitánom Miroslavom Šatanom....
Redaktor : Nedávno ste oslávili 60-tku a tento rok vás uviedli aj do Siene slávy v Toronte. Ako si užívate dôchodkový vek?
Šatan : Aj tak si myslím, že vtedy Chára videl, že som to ja!!

Už tu nie si. - kapitola 7

6. ledna 2014 v 17:22 | Zuzka |  Už tu nie si.
Na úvod dva 'oznamy'. Nikdy som nebola v Paríži, takže všetko čo opisujem je na základe mojej fantázie, internetu a máp :) a ten druhý, smutný, keďže sa nám začína škola, nové kapitoly budú pravdepodobne vždy cez víkendy. Chcem sa sústrediť najmä na školu teraz, toto vysvedčenie pre mňa bude kľúčové .... :) Ďakujem za pochopenie!


Zamierili do slušne vyzerajúcej reštaurácie. Rýchlo si objednali. Aňa a Mišo odišli na toaletu. Chvíľu bolo ticho.
"Vystrašila si ju. Mrzí ju, čo povedala. Ale vieš, že už jednu nehodu mala..." Peťa si to uvedomovala.
"Ja viem. Aj mňa to mrzí. Nechcela som..len.." nevedela, čo má Marekovi povedať.
"Mne nemusíš nič vysvetľovať. Viem, že si myslela na Dana. Ale musíš to obmedziť. Už tu nie je." ťažko sa mu hľadali slová, pokiaľ ju nechcel zraniť. "Možno sa ti to nezdá, ale všetci naňho myslíme a chýba nám. Ak by si sa potrebovala porozprávať..." vrátil sa Michal a Marek vetu dokončil len súcitným pohľadom. Peťa sa rozhodla ísť za Aňou. Vedela, že bude najlepšie vyjasniť si to hneď na začiatku. Nechcela riskovať výlet kvôli hlúposti. Kamarátke to však ako hlúposti nepripadá. Aňa prežila ťažkú nehodu, keď mala desať rokov. Išla so strýkom a tetou na výlet do Tatier. V aute bola aj jej sesternica a pes Ajko. Bol to jej najlepší kamarát. Milovala ho snáď viac ako rodinu. Jej teta bola skoro celý čas otočená k dievčatám. Jej strýko sa pri predbiehaní kamiónu nachvíľu pozrel dozadu a stratil kontrolu nad auto. Bola to ťažká nehoda. Aňa mala silný otras mozgu a zlomenú nohu. Najhoršie bola na tom jej teta, ktorá si vážne poranila chrbticu a dnes je na vozíku. Jej manžel neskončil v base, len pretože, ostatní zranení ho nežalovali. Aňu stále straší táto spomienka. Bojí sa urobiť si vodičský preukaz a vždy je v aute disciplinovaná. Dlho jej trvalo, kým sa prestala z tej nehody viniť. Peťa si uvedomila, že oproti Aničke toho zlého v živote nezažila. Dievča, ktoré sa na ňu práve hnevalo, toho zažilo už mnoho. Nemohla ju u toho viniť. Keď otvorila Peťa dvere od WC, Aňa si umývala ruky. Letmo na ňu pozrela.
"Prepáč, prepáč, prepáč. Naozaj som nechcela stratiť kontrolu. Ale môj mozog úplne zamrzol. Chápem, že sa po tom všetkom bojíš." pokúšala sa nadviazať očný kontakt, no veľmi sa jej to nedarilo. Aňa chvíľu len tak stála a pozerala sa na svoj odraz v zrkadle. Potom sa otočila k Peti.
"Viem, že si to neurobila naschvál. Ja sa proste bojím. Neviem sa toho zbaviť. Vyľakala si ma." Peťa sa na rozklepanú kamarátku chápavo usmiala.
"Tiež ma mrzí, čo som ti povedala. Viem, že taká nie si." Aňa silno objala svoju najlepšiu kamarátku. Potom čo, pri nehode zomrel Ajko, bola Peťa jednotkou. Vrátili sa naspäť k stolu, kam práve čašníčka ukladala taniere s jedlom. Chlapci sa s ňou evidentne dobre bavili. Aňa hneď udrela Marka po hlave, načo ju bozkom ubezpečil, že e preňho jediná. Mišo sa však naďalej bavil s vysokou čiernovláskou a pri odchode jej podal vreckovku s facebookom.
"Aké americké!" zasmiala sa Peťa. Mišo sa na karhavo pozrel.
"Žiarliš?" na čo vybuchol smiechom. Peťa trochu očervenela a šťuchla ho lakťom. 'To bude ešte zábava.' pomyslela si. Cítila sa skvelo, až ju opäť začal chytať pocit viny. Nevedela sa toho zbaviť. Ten pocit sa jej držal ako kliešť. Keby to spomenula pred niektorým zo svojich spoločníkov, nechápali by ju. Vedela, že sa nemôže obviňovať z toho, čo sa stalo. Ale nevedela sa zbaviť zlého pocitu, vždy keď sa zabávala. Daniel tam nebol, a to ju trápilo. Strašne si priala, aby vedľa nej namiesto Michala sedel jej milovaný. Aby sa všetci štyria zabávali tak ako predtým. Až teraz si uvedomovala ako strašne to bolí. Marek si všimol, že s ňou nie je niečo v poriadku. Prestal rozprávať a všetci traja sa k nej otočili. Aby sa nerozplakala musela sa rozosmiať.
"Čo na mňa zazeráte ako na zjavenie?" prezrela si ich tváre. Michal sa k nej trochu naklonil.
"Si v poriadku? Si celá biela. Akurát oči máš červené." zastaviť slzy sa jej podarilo až v hodine dvanástej. Podráždene odsekla.
"V tom prípade sa pôjdem upraviť než pôjdeme. Nechcem niekoho vyľakať." nechápala svoj tón hlasu. Ako náhle sa k nej Mišo začal správať nežne a starostlivo prešla do podráždeného protiútoku. Nedokázala sa ovládať. Nechcela pripustiť, že by ona a Mišo niekedy v budúcnosti. Mala ho rada, zároveň jej liezol na nervy, znervózňoval ju a nenávidela ho. Na toalete sa dala do poriadku. Keď vyšla, pri stole opäť stála čašníčka. Marek s Michalom sa hádali, ktorý z nich večeru zaplatí. Peťa si sadla a prezrela účet. Z peňaženky vytiahla 5€ a podala ich čašníčke. Obávala sa, že by hádku o účet vyhral Mišo a jemu nechcela byť nič dlžná. Aspoň nie teraz.
"This is for my limonade and pizza." milo sa usmiala a čašníčka si odložila peniaze do peňaženky. Pozrela na ostatných. Mišo ostal nehybne pozerať na Petru. Zvyšok zaplatil Marek, ktorého to potešilo. Jeho rodina nebola nijak extra bohatá. Ale on bol dobrý v sporení, a tiež často brigádoval. Takéto gentlemanstvo zbožňoval. Hlavne, keď mohol zaplatiť niečo za Aňu.
V lietadle sa Peti podarilo vymôcť si miesto vedľa Aničky. Bola na Miša absolútne nahnevaná. Nemala dôvod. Možno to bol pocit viny, ktorý ju stále obťažoval. Pozrela na Aňu. Spala ako ovalená kameňom. Chcela jej vyrozprávať, čo cíti. Chcela si vypočuť všetky dobré aj zlé rady. Nechcela ju však rušiť. Bála sa zaspať. Nechcela vystrašiť ostatných cestujúcich výkrikom zo sna alebo čosi podobné. Pozrela sa dozadu. Marek spal, lebo počula jeho tiché chrápanie. Michal bol hore. Počúval hudbu cez veľké slúchadlá a vyzeral krásne. 'Ako anjel,' pomyslela si, 'alebo diabol v jeho tele.' Ak bol Mišo anjel, potom Daniel musel byť archanjel alebo rovno Boh. Žmurkol na ňu a ona sa hneď otočila. Prestávala sa tešiť. Cítila, že výlet sa vďaka Michalovi a jej myšlienkam neskončí dobre. Cesta trvala približne dve hodiny. Po vystúpení z lietadla im chvíľu trvalo, kým zistili kde sú a kam majú ísť. Vďaka Petrinej úžasnej angličtine sa dostali na miesto stretnutia s Mišovou sestrou už bez problémov. Bola to vysoká blondína s profesionálnym vystupovaním, ale priateľským úsmevom. Volala sa Eliška. Zaviedla ich k autu. Michalovi vysvetlila čosi o tom ako sa sem cestou naspäť dostanú a tiež, že auto patrí jej priateľovi Francoisovi. Peťa, Aňa a Marek sedeli na zadných sedadlách potichu. Keď sa k nim na semafore Eliška nahla, aby sa spýtala na cestu musela sa usmiať.
"Nebojte sa mňa ani Paríža. Pravda, je to tu veľké a miestami nebezpečné, ale ak idete po hlavných uliciach nič sa vám nemôže stať. Vidíte jedna v noci, a stále kopa ľudí." z letiska k domu, kde býva Eliška je to poriadny kus cesty. Na Peťu už padla únava. Najradšej by sa niekde vyvalila a spala. Obytný dom, pri ktorom zastali mal sedem poschodí a šesť vchodov. Bola to nádherná historická budova, to videli aj za tmy. Eliška im vysvetlila, že počas 2.svetovej vojny to bola nemocnica. Byty tu vraj nie sú až také drahé, keďže je to relatívne ďaleko od centra mesta.
"Ale aspoň je tu kľud." dodala. Povyberali tašky z kufra a vošli do vchodu číslo tri. Byt ležal na najvyššom poschodí. Už len ako vošli do bytu ostali ohúrený. Nádherný mramor sa striedal s drevom.
"Na slovenské pomery luxus, čo? Toto je obývačka. Tam," ukázala na miestnosť vpravo, "je kuchyňa a jedáleň. Vedľa je potom manželská spálňa a kúpeľňa. No, a na opačnej strane sú potom dve menšie izby. Podeľte si to ako chcete, ale bola by som rada, keby v mojej býval Michal." usmiala sa a vzala brata do kuchyne, kde mu dávala ďalšie inštrukcie. Marek s Aňou sa zatiaľ pobrali do manželskej izby a Peťa ostala sama stáť v strede obývačky. Podišla k oknu. Odhrnula žalúzie a ostala ako obarená. Už len výhľad na námestíčko, park okolité budovy ju ohúril. Kdesi v diaľke videla Eiffelovu vežu, ale nie celú. 'Ach, Daniel. Kiežby si tu bol so mnou a mohol to vidieť.' myslela naňho. Zhlboka sa nadýchla. Do miestnosti sa vrátila Eliška.
"Tak ja teda idem. Kľúče dáš potom správcovi. Je tu každý deň od siedmej do siedmej, dole. A keby čokoľvek, povedzte mu, ovláda angličtinu. Au revoir. Užite si!" zabuchla sa sebou dvere. A tak Michal s Petrou ostali v obývačke sami. Pohľadom opäť zablúdila k Parížu. Zrazu stál pri nej v nebezpečnej blízkosti. Cítila jeho parfum aj teplo. Nechcelo sa jej pohnúť. Tá malá medzera medzi nimi jej spôsobovala husiu kožu. Srdce sa jej rozbúšila. Všimla si jeho tvár v odraze okna. Stál pokojne a pozeral na Paríž. V hlave sa mu muselo honiť milión myšlienok. Odstúpila od okna. Ďaleko z dosahu jeho mohutnej hrude, na ktorú mala chuť sa pritúliť.
"Ktorá je tvojej sestry?" spýtala sa pri pohľade na dvoje dverí na stene vľavo. Mišo ukázal na tie bližšie pri vchode. Peťa vzala kufor a tašku, zamierila do svojej novej izby. Bola to skôr knižnica alebo študovňa než spálňa. Ale bolo to útulné a bola tam posteľ, čo jej nateraz stačilo. Vybrala z kufra pyžamo a zamierila do kúpeľne, ktorá bola na prekvapenie prázdna. Dala si rýchlu sprchu. Umyla zuby a v polospánku sa pobrala späť do izby. Pripojila sa cez mobil na wi-fi a napísala krátky e-mail mame. Potom sa už len hodila dozadu a do minúty zaspala. Sníval sa jej iný sen. Namiesto Daniela bol tým, od ktorého záchranári vstávali Michal. Mala zmiešané pocity, nevedela, či ju to mrzí alebo nie ...

Už tu nie si. - kapitola 6

4. ledna 2014 v 19:18 | Zuzka |  Už tu nie si.
Presne o štvrť na päť na ulici pred Petriným domom zastalo čierne Audi. O chvíľu na to sa ozval zvonček. Išla otvoriť. Stáli tam Marek s Aňou. Obaja sa na ňu vtrhli so širokým úsmevom.
"Vaša batožina, madam?" ukázala na kufor. "Nejaká ste minimalistka!" Marek sa usmial a odišiel odniesť kufor.
"No, tešíš sa? Ja strašne. Bože, poďme už. Máš všetko? Mobil, foťák, občiansky, pas?" ako vždy Aňa nečakala na odpoveď. Peťa jej podala tašku a kývla aby už išla k autu. Vo dverách sa objavil Ivan. Usmieval sa.
"Tak sa maj a uži si to. Dones niečo pekné a hlavne praktické, prosím." objali sa a Peťa prikývla.
"A ty pozdrav mamu a otca. Že im skúsim zavolať, keď prídeme tam." poslednýkrát sa objali a ona zamierila k autu. Oň sa opieral Michal. Vyzeral skvelo, a ten jeho úsmev. Peťa ostala úplne 'paf'.
"Ahoj. Vyzeráš úžasne!" pozdravil ju a ona sa začala červenať, a tak len prikývla, lebo hlas by sa jej určite triasol. Mišo však pokračoval.
"Aňa vraví, že ti býva zle, tak sme sa dohodli, že budeš sedieť vpredu, ok?" Aňa jej vôbec nepomáhala. Musí všetkým vykeciavať, že má slabý žalúdok? Ešteviac sa červenala. Prešla k predným dverám.
"Už radšej poďme." Mišo sa usmial. 'Prečo sa stále tak usmieva?' rozmýšľala Peťa. Zrazu sa jej zdal strašne otravný a slizký. Vyrazili. Marek s Aňou sa vzadu ticho rozprávali. Mišo zapol rádio. Tentoraz sa z reproduktorov ozval úžasný hlas speváka Caleba Followill-a z Kings of Leon. Peťa opäť musela uznať, že Mišov hudobný vkus je perfektný. Pozerala sa rovno na cestu, ale občas na sebe cítila Mišov pohľad. Po polhodine cesty sa pokúsil o konverzáciu.
"Si v poriadku?"
"Prečo by som nemala byť?" odsekla mu hlasom, ktorý ani sama nespoznávala.
"Neviem, si nejaká tichá. Stalo sa niečo? Si na mňa nahnevaná?" on znel úplne normálne. Bol v pohode.
"Prepáč. Neviem, čo sa to so mnou deje. Bola som za Danom. No nie za ním, lebo on už nie je ... chápeš ako to myslím, nie" zrazu sa cítila lepšie. 'Žeby to v nej naozaj vyvolávala návšteva cintorína? Alebo to len chcela pred Mišom nejako zhrať do autu?' ani sama nevedela.
"Fajn. Máš vodičák?" nechápala otázku.
"Snažíš sa zmeniť tému? Ja som pripravená o Danielovi hovoriť...."
"Nevravím, že nie. Ale trasie sa ti hlas, tak som si myslel, že sa o tom nechceš baviť." nevedela, prečo je tak agresívna. Michal nič neurobil. Radšej ostala ticho a premýšľala. Vôbec svojím pocitom nerozumela.
"Hej, mám vodičák, prečo si sa pýtal?" spýtala sa Petra, keď stáli na benzínovej pumpe pred Bratislavou. Aňa s Markom išli kúpiť niečo pod zub.
"Že, či nechceš šoférovať. Do Viedne to už nie je ďaleko." Mišo stál opretý o svoje luxusné Audi. Peti šklbli pery do rýchleho úsmevu.
"To ako že mám šoférovať tvoje Audi?"
"Vidíš tu nejaké iné auto, ktoré by si mohla šoférovať?
"N-nie, ale čo ak...?" nenechal ju ani dohovoriť.
"To budeš hovoriť čo ak do konca života?" Neboj sa. Veď je to iba po diaľnici a zapnem ti navigáciu." usmial sa. Petra sa nemohla od jeho úsmevu odtrhnúť oči. Prikývla.
"Tak fajn. Ale ak sa niečo stane, je to tvoja vina!" prikývol a začal sa smiať.
"Čo je také smiešne? O čo sme prišli?" spýtal sa Marek, keď aj s Aňou prišli naspäť k autu.
"Idem šoférovať." povedala Peťa a zobrala si minerálku od Marka a horálku od Ani.
"No, zbohom. Veď máš vodičák iba mesiac a niečo." na Ani bol viditeľný strach.
"Každý raz musí začať." cítila sa voľná. Vždy bola zdržanlivá a teraz konečne urobí niečo šialené. Aspoň na jej pomery.
"Kľúče!" kývla na Miša, ktorý jej ich hodil. Dojedla. "Vyrážame!" zavelila. Aňa s Markom neisto nastúpili dozadu.
"Spojka, brzda, plyn, však?" Peťa pozrela na bojkov vzadu. Potom na svojho spolujazdca, ktorý prikývol. Peťa naštartovala bez problémov. Pohla sa. A už to išlo samé. Po dlhej dobe sa zase cítila skvelo. 'Šoférujem Audi cestou na letisko do Viedne odkiaľ poletím do Paríža. Čo viac si priať?' pomyslela si. Zrazu jej to doplo. Jej mozog alebo srdce jej to bude vždy pripomínať. 'Čo viac si priať?' zopakovala v mysli. Zhlboka sa nadýchla. 'Daniela, lásku môjho života.' Nebola schopná sústrediť sa na riadenie. Evidentne prudko spomalila, lebo vodiči za ňou začali hromadne trúbiť a predbiehať ju. Spamätala sa až keď Michal vypol rádio a Aňa začala vrieskať. Opäť pridala plyn. Predtým spomalila zo 120 na 70 km v hodine.
"Čo to malo znamenať?" Aňa bola absolútne vytočená, "Ak sa chceš zabiť, urob to inokedy, ja fakt nechcem..." Marek jej musel zavrieť ústa rukou a stiahnuť ju dozadu. Peťa počula ako sa bráni, nakoniec stíchla. Mišo sa k nej obrátil. Čakala, že na ňu nakričí aké to bolo nebezpečné, lebo do nich mohlo v plnej rýchlosti vletieť auto a jeho Audi rozmlátiť. Spýtal sa len:
"Si v poriadku?" povedal to nežným hlasom. Jeho hlas ju upokojoval.
"Áno. Prepáčte. Ja... len som sa zamyslela."
"Nemám to vziať za teba?"
"Iba ak sa bojíš." odpovedala s úsmevom a Mišo jej ten úsmev opätoval. V Bratislave ich čakala zápcha. Keď sa konečne dostali za hranice bolo trištvrte na sedem večer. Zaostávali za Anniným plánom, no tá bola ticho. Marek si vyžiadal CD českej skupiny Lucie. Vždy keď niekam išli, mal ho so sebou. Miloval tú skupinu. Zabávali sa na jeho hlase. Niektoré piesne vôbec nestíhal. A ešte to, že nevedel vôbec spievať. Keby Peťa mohla zapchala by si uši. Nechcela však opäť rozrušiť kamarátku, ktorá bola až príliš tichá. Petra pochopila, že sa na ňu, ale aj na seba naštvaná. Začala rozmýšľať, či by bola schopná sa zabiť. Predtým na to nepomyslela. Aj keď cítila, že po Danielovi ostalo v jej srdci nezvyčajne prázdne. Vedela, že by to nič nevyriešilo. A stále mala prečo žiť. Mala Mareka a Aňu, rodičov a Ivana, sny, ktorých sa nechcela vzdať. Chcela žiť, a netušila, že by o tom Aňa pochybovala. Až doteraz. Sklamalo ju to. Nevedela ani, ako by to urobila. Určite by neohrozila život svojich blízkych vedome. Bol to skrat. Nič viac. A už sa to nestane. Na letisko dorazili o pol ôsmej. Našli vhodné miesto na parkovanie a odišli vybaviť všetko potrebné. Pred odletom sa ešte rozhodli najesť.

Slovenská "20" a fanúšikovia.

4. ledna 2014 v 13:46 | Zuzka |  Sport.
Posledný týždeň sa slovenský šport točil hlavne okolo majstrovstiev sveta v hokeji do 20 rokov, na ktorých sa zúčastnil aj slovenský výber. Ťažko hodnotiť, či to bol úspešný šampionát, keďže napriek dobrému vstupu do turnaja (výhra nad Nemeckom 9:2), sme zvyšok turnaja len prehrávali. Dobré výkony sme však podali proti USA (prehra 6:3) a Kanade, kde sme ešte desať minút pred koncom vyhrávali (nakoniec prehra 5:3). Sklamanie prišlo v zápase s Českom, ktorý sme prehrali po slabom výkone 4:1. Vo štvrťfinále sme dostali víťaza b skupiny - Švédsko. V tomto zápase sme možno nehrali až tak zle, ale na súpera sme jednoducho nemali, jasná prehra 6:0 a Slovensko sa teda lúčilo konečným 8. miestom. O čom chcem písať, je postoj niektorých fanúšikov. Už tretí deň vediem s adminkou jednej stránky na fb hádku ohľadom našich mladíkov. Tak ako je Slovákom blízke, hľadajú vinníka, nepriateľa. V tomto prípade je vonkajším nepriateľom súper, ktorý si dovolil podať dobrý výkon a našu reprezentáciu poraziť. Vnútorným nepriateľom sa bez väčšieho prekvapenia stal tréner. Ernest Bokroš, si získal zlé meno hlavne videom, ktoré posledných pár dní oblieha internet (bohužiaľ som ho už nenašla, medzičasom bolo stiahnuté). Na tréningu nazval svoj tím: "banda kokotov". Mnohí ho preto začali považovať za zlého trénera. Nič by som k tomu nepovedala, keby trénoval tento tím dva mesiace, ale Bokroš má dôveru vedenia už viac ako 2 roky. Rozhodne je to dobrý tréner. Na internete sa voči mne obrnili otázkou, prečo nie sú naši hokejisti takí ako Švédsky,Fínsky či Ruský. Odpoveď je jednoduchá. Nie sú peniaze. Hokejisti v zahraničí majú na všeto dostatok financí, tréneri sú kvalitnejší,je na hokej viac času a priestoru. Toto na Slovensku chýba. A ak sa hokejista v detstve nenaučí poriadne korčuľavať alebo vyhrávať buly, čo mu pomôže tréner reprezentačnej dvaciatky, ktorý očakáva, že to budú vedieť. Bokroš je tam na usmernenie hráčov, nie na naučenie. Tiež som sa dočítala, že náš tréner je až príliš tvrdý, na druhej strane to vraj chlapci potrebujú. Obidva názory zdieľala jedna osoba, tak mi to prosím vysvetlite. Majú osemnásť, musia vydržať aj psychickú záťaž ak sa chcú dostať niekam do NHL, KHL či severských krajín. Nebudú mať tú cestičku vydláždenú až do neba. Hokej je ťažká hra, po psychickej aj fyzickej stránke, takže nechápem, čomu sa ľudia toľko divia. Nepáči sa mi tento ich prístup. Tréner na ľade nebol, a ak si to chalani v hlave nezrovnajú, môže im povedať čokoľvek. Uznávam, nemal by ich zhadzovať či ponižovať, ale možno to bola jednorázovka, nikto nevie, čo sa deje v šatni ani na iných tréningoch. Rada by som vedela názor nejakého hokejistu, nemám pocit, že by to tých chalanov nejak položilo, nemôžu očakávať hladenie po vláskoch, držanie za ručičku a lízanku za každý vybojovaný puk. Som fanúšik, ale na druhej strane ak hrajú zle, je potrebné to zhodnotiť objektívne. Ach, jaj, táto slovenská logika .... Čo si myslíte vy? :)

Už tu nie si. - kapitola 5

3. ledna 2014 v 19:13 | Zuzka |  Už tu nie si.
V deň D, teda v deň odjazdu sa zobudila relatívne skoro. Bola vzrušená, no trochu sa aj bála. Bála sa, že sa niečo stane cestou, alebo že celý výlet preplače. Babkine bylinky zatiaľ účinkujú. Žiadne nočné mory. Spí ako miminko. V kuchyni našla otca, ktorý sa ponáhľal do práce, a tak jej dal pusu, poprial pekný výlet a zmizol. Ako druhý sa dotackal Ivo. Peťa sa potrebovala upokojiť, a tak doňho začala rýpať. On do nej a spolu sa smiali. Zatrhla to až mama, ktorá chcela aby sa k sebe správali slušne. Aj ona musela ísť do práce, a tak dávala Peti všetky rady a ponaučenia už počas raňajok. Pri odchode sa vyobjímali a Peťa sa išla zvaliť k bratovi na pohovku. V telke akurát dávali nejaký diel NCIS, čo bol ich obľúbený seriál. Ako malí sa hrávali na Tonyho a Zivu. Dano bol Gibbs. Keď u nich prespával aj Ivov najlepší kamarát, mali aj svojho McGee-ho. Užili si veľa zábavy. Ivo zrejme pochopil na čo myslí a pokúsil sa ju objať. Nebránila sa, naopak bola rada. Každé objatie dokázalo zastaviť slzy, ktoré sa jej tisli do očí pri spomienke na Dana. O desiatej sa išla dobaliť. Brala si malý kufor a väčšiu tašku cez plece, s ktorou plánovala obísť celý Paríž namiesto kabelky. Bola to modrá taška s nápisom 'I love ...'. Na tie bodky sa dalo dopísať meno alebo nejaký nápis. Samozrejme na tej je, bolo napísané Daniel. Pôvodne si ho tam nechcela dať, no Dano ho tam dopísal keď nedávala pozor. Nemohla sa naňho hnevať. Vedela, že je narcis. Ale vtipný narcis. Mal o sebe mienku, že je najúžasnejší a najkrajší pod slnkom. Podľa Peti aj bol. Vedela aj to, že si robil len srandu. To na ňom milovala najviac. Jeho povahu. Bol vtipný, milý a bol to dobrák. Ale medzi nimi to bolo aj o niečom inom. O chémii, ktorá fungovala. 'Jednoducho sme boli Adam a Eva. Jing a Jang. Rómeo a Júlia. Boli sme pre seba stvorený. Akurát, všetko má svoj koniec.' hlavou sa jej honili takéto myšlienky. Zavrela kufor a prezliekla sa. Dala dobiť všetku elektroniku a vybrala sa na cintorín. Od pohrebu tam nebola ani raz. Už len mohutná brána pôsobila deprimujúco. Ono je to výstižné. Cintorín neodmysliteľne patrí k smrti. A pre umierajúceho to asi nie až tak deprimujúce ako pre ostatných. Peťa neznášala smrť. Bála sa kedy príde zničiť jej život. No nečakala, že vezme lásku a priateľstvo, ktoré pre ňu znamenali život. Stála pred veľkým pomníkom a pozorovala babky - vdovy, ktoré svojich nebohých manželov navštevovali každý deň. Oni vedia, čo je to skutočná láska. Peťa mala pocit, že práve tá svetu chýba. Ale dnes sa ľudia aj tak boja zamilovať, veď čo ak potom príde sklamanie, bolesť? Ľudia sa boja bolesti. Aj Peťa sa jej bála. Keby teraz prišla ďalšia smrť do jej života nezvládla by to. Nie tak skoro, po tom čo ju opustil Daniel. 'Prečo láska tak bolí?' rozmýšľala počas cesty k hrobu. Ťažko sa jej naň pozeralo. Mal tam aj fotku. Z vrecka vytiahla zapaľovač a zapálila zhasnuté kahance. Potom si kľakla a začala sa s Danom rozprávať. Vedela, že by ju počul aj mimo cintorína, ale tu si o nej aspoň nebudú myslieť, že je blázon. I keď možno ...
"Tak. Dnes odchádzame do toho Paríža. Chcel si aby som išla. Teším sa, ale asi by som nemala, lebo sme tam mali ísť spolu. A nie si tu aby si ma upokojil, lebo asi mám cestovnú horúčku. Sakra, prečo tu nie si? Nie, nie... ja viem, že to nie je tvoja vina. Ale strašne mi chýbaš." zavrela oči a odmlčala sa. "Nemyslím si, že sa cez teba v Paríži len tak prenesiem. Veď preboha, ja ťa milujem. Milujem ťa viac ako kohokoľvek na svete." už nevládala a rozplakala sa. Asi plakala príliš nahlas, lebo nejaká pani sa od vedľajšieho hrobu škaredo pozrela. Ale Peti to bolo jedno. Potrebovala to zo seba dostať von, a aj tak vedela, že nemá dosť síl aby prestala. Po chvíli sa pozrela na hodinky. Zistila, že je pravé poludnie a uvedomila si, že neplakala chvíľu ako si myslela. Poslednýkrát povedala 'milujem ťa' a pomaly sa pobrala domov. Nejedla sa a zobrala knihu. Čakala kým príde Mišo, Marek a Aňa.

Girl lost in dreams.

3. ledna 2014 v 17:43 | Zuzka |  Diary.
Rozmýšľam, že o sebe napíšem román. Ale taký aby nikto nevedel, že hlavná hrdinka som ja, pretože to by som sa príšerne hanbila. Dnes som smutná. Celý deň. Včera som bola vonku s babami a uvedomila som si, aká som mimo. Teda, niežeby oni boli nejaké .... ja neviem, oni sú normálne to problém je vo mne. Ale nechcem sa zmeniť. Ja nepoznám nikoho, teda nekamarátim sa s nikým okrem úzkeho okruhu ľudí v škole.Nepočúvam hudbu ako ostatní,nečítam knihy a nepozerám filmy ako ostatní. Keď som doma, alebo "medzi svojimi" tak sa nad tým nezamýšľam. Potom keď prídem do mesta medzi ľudí tak si ich všímam a usudzujem, že som úplne iná. Ako vravím, nechcem sa zmeniť. Páči sa mi môj svet. Len mi je z toho občas smutno, lebo mi prepne a cítim sa ako lúzer. Viem, že ním nie som. Aspoň teda v to dúfam. Moja inakosť mi dokonca vyhovuje, vidím veci, ktoré moji rovesníci nie. Rozmýšľam o politike, o ľuďoch o budúcnosti (o tej možno až príliš). Páči sa mi moje ja, na druhej strane sa bojím napr. prechodu na strednú. Bojím sa, že sa neaklimatizujem a štyri roky budem svojimi myšlienkami namiesto kamarátov obťažovať celý internet. Aj vlk samotár občas potrebuje niekomu čosi povedať. Ja totižto žijem v sne. Áno je to tak. Neviem, či je to veľmi trápne, ale je čas to priznať. Bežne si len tak ľahnem na posteľ a predstavujem si rôzne scenáre svojej budúcnosti. Môžem pár vymenovať. Život v Anglicku, rodinka, domček a normálna každodenná práca, taký stereotyp. Alebo niečo vzrušujúcejšie - budem novinárka cestujúca po celom svete spolu s F1. Šialené, že? Asi sa to skôr hodí k sedem ročnému dievčatku, než k pätnásť. Nemôžem si pomôcť, som proste taká .... Obča si fakt myslím, že otcov názor o mojom šialenstve a návšteve psychológa je správny ....

Už tu nie si. - kapitola 4

1. ledna 2014 v 18:35 | Zuzka |  Už tu nie si.
Novoročná trošku dlhšia :)

Zvyšok týždňa strávila prechádzkami a čítaním. Nič ju nenaplňovalo a pozvania od kamarátov von odmietala. V pondelok jej zavolala Aňa a nedala sa odbiť. Stretli sa na ihrisku. Všade naokolo lietali deti a Peti to trochu zlepšilo náladu.
"Vitaj na brífingu pred odjazdom." privítala ju objatím Anča. " Vo štvrtok o štvrtej vyrážame, ideme Mišovým autom. Tam sme, tempom aby sme sa nezabili, okolo siedmej. A potom už len čakať na odlet. V Paríži nás vyzdvihne jeho ségra. Odvezie nás do toho bytu a odíde na dovolenku. A byt je náš až do nedele večera. Môže byť?" Peťa prikývla. Musela sa pousmiať nad organizátorskými schopnosťami svojej najlepšej kamarátky. Nie žeby Peťa žila neusporiadane, len nikdy nič neplánovala viac ako deň dopredu. Už sa jej to nakoniec aj tak dopadlo úplne inak. Ako napríklad toto leto. Plánovali s Danom chatu. Dvojdňový výletík, kde by boli iba on dvaja. Bez mobilov, internetu, televízie. Iba oni, ich láska a posteľ. Teraz je všetko fuč. Dano je fuč. Zase tie slzy. Nenávidela sa za to, že vždy keď si na Dana, čo i len spomenie začne plakať.
"Zase naňho myslíš?" Aňa prerušila jej myšlienky. Asi si všimla lesk v jej očiach. Peťa iba mlčky prikývla. Na nič iné nemala silu.
"Za slzy sa hanbiť nemusíš. Je to prirodzené. Časom to prestane, ver mi. Teraz s odstupom času už ani ja za ockom neplačem. Už sa len usmejem, keď si spomeniem, čo všetko sme spolu povystrájali." vyzeralo to tak, že Aňa sa pohĺbila do spomienok na otca. Peťa sa jej vtedy snažila byť oporou, ale nevedela čo má povedať. Nikdy predtým Peti nezomrel nikto blízky. Bolo to pred dvoma rokmi. Aňa bola s rodičmi na dovolenke v Chorvátsku a leto bolo vtedy veľmi horúce. Jej otec mal slabé srdce a ešte aj fajčil. Mal infarkt. Nedalo sa mu nijako pomôcť. Aňa sa odvtedy angažovala v projektoch proti fajčeniu. Veľmi ju to vzalo, ale dnes sa zdá byť vnútorne vysporiadaná so touto stratou.
"Už dlho sme si nerozprávali klebety. A ja teraz potrebujem niečo na odreagovanie. " Peťa jej chcela spraviť radosť, ale vlastne aj sebe. Rada počúvala Anino táranie, mala príjemný hlas, ktorý ju upokojoval. Kamarátka sa na ňu usmiala a spustila:
" Poznáš toho chalana z béčky?" nečakala na odpoveď. "Ten čo pretiahol skoro všetky v ročníku? Vysoký prefarbený čiernovlasý, slizký. Vraj jedna druháčka sním čaká dieťa. Prúser. Ale jeho rodičia vlastnia ten hotel pod zámkom, takže prachov majú až, až. Ale čo to dievča? Nepochopím, prečo si tie baby nechajú ničiť život..." Aňa potom mlela ešte asi hodinu. Peťa bola rada, že sa dokázala sústrediť a dokonca občas povedala nejakú vtipnú poznámku. O šiestej Ani zavolala mama, že majú návštevu. Rozlúčili sa a Peťa s dobrou náladou zamierila domov. Tam však ako vždy zosmutnela. Večer si zahrala s rodinou Scrable. Vždy vyhrávala, ale dnes sa jej to nepodarilo. Rozprávali sa o rôznych veciach a veľa sa nasmiali. Akoby sa nič nestalo. A vlastne sa ani nič nestalo. V posteli to však zase prišlo. Slzy. Plač až do vyčerpania. A potom ten sen. Nie sen. Nočná mora. Už ani nevedela prečo plače, a kde sa v nej berie toľko vody. Nedokázala však prestať. V noci vôbec nevedela ovládať svoje telo.
V utorok išla aj s bratom na cyklovýlet do neďalekej dediny, kde bývajú ich starí rodičia. Ivan pomáhal dedkovi v dielni a Peťa šúpala zemiaky v kuchyni. Babka si k nej prisadla a stisla jej ruku.
" Holúbok môj, ako sa máš? Ako to zvládaš?" nechcela sa o tom baviť. No babka, jej vždy pomohla.
"Plačem. Stále, každý večer. Nechcem plakať. Neviem, ani len prečo, ale nejde to zastaviť. Pichá ma pri srdci, a stále sa mi sníva tá istá nočná mora." zlomil sa jej hlas a babka ju objala. Na svoj vek to bola energická žena. Modré oči a sivé vlasy jej dodávali imidž milej starenky.
"Dieťa moje. To znamená, že si ho ľúbila. Vždy, keď nás opustí niekto koho skutočne milujeme viac ako samých seba deje sa toto. Náš mozog to možno pochopí, ale srdce...srdce tú stratu nechce priať. A hlavne nie také mladé a nevinné srdce ako máš ty. Neviem, ako ti pomôcť. Ono to prestane, nevedno kedy, ale prestane. Dám ti nejaké bylinky. Z nich si pred spaním uvaríš čaj. To ťa upokojí." ľúbila svoju babku. Zakaždým, keď tam prišli dostala nejakú dobrú radu.
"Ale teraz. Rýchlo do práce, chlapi budú chcieť čochvíľa jesť." celou cestou domov, rozmýšľala nad babičkinými slovami. Večer si uvarila čaj. Aj keď plakala do neskorej noci, aspoň sa jej nesnívali tie hrozné sny. Cítila sa pokojnejšie. Ráno sa dokonca zobudila s úsmevom na tvári. Pokazila jej to až mama, ktorá si zobrala dovolenku a rozhodla sa ísť nakupovať. Peťa neznášala nákupy. Máloktoré dievča, vrátane Ani, ju chápalo. Oporu našla v Danovi a Markovi. Preto vždy, keď niečo potrebovala, vzala so sebou tých dvoch. Všetko jej odsúhlasili a nosili jej tašky alebo iné veľkosti ak bolo treba. A teraz jej zostal iba Marek. 'Ktovie, či by so mnou išiel aj teraz sám.' rozmýšľala Peťa počas cesty do nákupného centra v aute. Mama je nenechala šoférovať, vraj by sa nesústredila. Mala pravdu, ale raz začať musí. Možno jej Mišo cestou do Viedne dovolí. Mišo. Rozmýšľala ako sa má a či sa už teší. Peťa sa zamyslela, či sa vôbec ona teší. Rozhodla sa, že áno. Pri najhoršom jej to nijako nepomôže a bude z nej citová troska aj po návrate. A možno sa niečo zmení, taký malý zázrak. Cítila, že jej Dano našepkáva, že sa to stane. Zázrak, po ktorom už viac nebude smútiť, ale len s úsmevom spomínať. Mama zaparkovala v podzemnej garáži. Vystúpili a Peťa sa začala sústrediť len na utrpenie, ktoré ju čaká. Mama ako vždy cítila potrebu vojsť do každého obchodu. Dávala dcére veci na skúšanie. Peťa nemala chuť na hádky a tak si všetko poctivo obliekla. Keď sa jej potom mama spýtala, či to chce odpovedala znudeným 'nie'. Nakoniec sa teda aj tak hádali. Po dvoch hodinách mala Peťa v taške len mikinu s Mickey Mousom, tričko s nápisom 'Bad Girl' a dvoje ponožiek. Zastali pri potravinách, kde sa mama rozhodla nakúpiť niečo na večeru. Peťa radšej ostala sedieť pred obchodom na lavičke. Sedela sklonená s tvárou zaborenou v dlaniach. Cítila, že si niekto prisadol. Čoskoro spoznala hlas, ktorý sa jej prihováral.
"To je nejaký druh meditácie?" bol to hrubý, ale zároveň priateľský hlas. Michal.
"Áno. Potrebujem sa odreagovať. Som s matkou na nákupoch." súcitne sa usmial a ona sa smiala tiež.
"Tak si kúp niečo sexi. Nech nie si v tom Paríži za smutnú sedláčku." žmurkol na ňu. Nedokázala sa uraziť. "Ó, či si mi vtipný. A tvoje večné žmurkanie rozhodne nie je také sexi zvodné ako si myslíš!" z nepochopiteľného dôvodu sa pridal k jeho hlasnému a úprimnému smiechu. Ale nebol taký dokonalý ako ten Danielov. 'Prečo ich stále porovnávaš?!' hnevala sa na seba. V tej chvíli sa k nim priblížili dvaja ľudia. Manželia okolo päťdesiatky, dosť podobní Mišovi. Ten sa postavil a Peti naznačil, aby urobila to sté.
"Kto je to?" žena mala hlasná a sebavedomý hlas. Pozerala sa na Michala. Jej úsmev, keď sa pozrela na Petru bol až príliš falošný.
"Mama, otec. Toto je Petra. Ona s nami ide do toho Paríža." muž vystrel ruku. Jeho pohľad naznačoval, že sa mu vôbec nepozdáva. Ona tiež zdvihla ruku a s núteným úsmevom si obaja potriasli.
"Teší ma, že vás spoznávam. A ďakujem, že nám dovolíte, použiť ten byt v Paríži." pozrela na Miša, či neurobila niečo zle, on sa len usmieval.
"To je maličkosť. Máme byty rôzne po svete. Úspešne podnikáme v oblasti realít...." prestala počúvať. 'Bohatá, namyslená vrstva, ktorá si myslí, že prachy z nich robia niečo viac.' pomyslela si hneď. Neznášala takýchto ľudí. Začínala chápať, čo Mišo myslel tým, že žiť s nimi nie je jednoduché. Zrazu bola nahnevaná. Prerušila muža.
"My máme jeden dom a stačí nám to. Aspoň moji rodičia zarobili na ten dom tvrdou a poctivou prácou. Nie ako niektorý na daňových podvodoch a podobne." hovorila najnenútenejšie ako vedela. Všimla si zmätený výraz manželov stojacich pred ňou, a potešilo ju to.
"Samozrejme, nehovorím o vás. Verím, že ste svoj majetok získali poctivou cestou. A teraz, ak ma ospravedlníte, čaká ma mama. Rada som vás spoznala. Dovidenia." dávala dôraz na každú slabiku. Keď videla Mišových rodičov musela sa usmiať. No a čo, že ňou opovrhujú. Ona si po hlave skákať nenechá. Mama sa jej spýtala kto to bol. Stručne jej to vysvetlila. Vynechala časť, keď im nepriamo vynadala. Vošli do obchodu s nohavicami a začal sa kolobeh skúšania. Po polhodine konečne vybrala tie správne. Úzke modré trištvťové rifle a oranžové šortky. Teraz už spokojne môže odísť do Paríža a nebude vyzerať ako sedláčka. 'Bože, to je debil!' pomyslela si pri spomienke na Miša. Ale viem ju rozosmiať. Dano to vedel lepšie. Smiala sa, už len keď ho videla. Stále ich porovnáva. Musí stým prestať. Veď sú to úplne odlišné osoby. Rozdiel je najmä v tom, že Daniel je mŕtvy a Michal je tu. Zhlboka sa nadýchla a zatlačila slzy späť do oka. 'Si tu so mnou, však?' cítila, že je. Usmiala sa :)

Slávime prvé výročie! :)

1. ledna 2014 v 16:48 | Zuzka |  Other.
Nechce sa mi ani veriť, že to je už 365 dní,čo som sedela za notebookom a vytvárala tento blog. Ani som netušila, čo všetko sa zmení a stane, a ani som nedúfala, že ma to bude tak baviť (i keď nie vždy). Tiež som nedúfala v takú úžasnú návštevnosť akú mám, tedy na moje pomery. Takže, tu sú nejaké štatistiky, pre zábavu :)

Počet osôb, ktoré navštívili túto stránku: 1 182
Návštevy celkom: 3 457
Priem. trvanie návštevy: 00:02:51
Jazyky: sk - 1651 návštev - 47,76 %
cz - 944 návštev - 27,31 %
Krajina: Slovensko - 2331 návštev - 67,43 %
Česko - 864 návštev - 24,99%
Anglicko, USA, Nemecko, Rakúsko - do 50 návštev
Mesto: Bratislava - 1233 návštev - 35,67 %
Praha, Jihlava, Žilina, Zvolen - do 200 návštev
Brno, Košice, Beroun, Trnava - do 100 návštev
Deň s najväčšou návštevnosťou: 27.9.2013 - 40 návštev
Tak toto len v krátkosti, štatistiky celého roka podľa Google Analytics, ktorý používam.
Tak a teraz moja ďakovná reč. Ďakujem. Ste úžasný, všetci! Či už tí čo sem chodia pravidelne, menej pravidelne alebo len raz, ďakujem vám. Každý koment je pre mňa balzam na dušu, takže sa snažte a všetko komentujte. Mám vás rada!
No a spoločne si zaspievajme tu. Smejem sa stále z toho videa! :D :D :D
A ešte jeden song, na ktorom momentálne závisláčim! :)