Už tu nie si. - kapitola 5

3. ledna 2014 v 19:13 | Zuzka |  Už tu nie si.
V deň D, teda v deň odjazdu sa zobudila relatívne skoro. Bola vzrušená, no trochu sa aj bála. Bála sa, že sa niečo stane cestou, alebo že celý výlet preplače. Babkine bylinky zatiaľ účinkujú. Žiadne nočné mory. Spí ako miminko. V kuchyni našla otca, ktorý sa ponáhľal do práce, a tak jej dal pusu, poprial pekný výlet a zmizol. Ako druhý sa dotackal Ivo. Peťa sa potrebovala upokojiť, a tak doňho začala rýpať. On do nej a spolu sa smiali. Zatrhla to až mama, ktorá chcela aby sa k sebe správali slušne. Aj ona musela ísť do práce, a tak dávala Peti všetky rady a ponaučenia už počas raňajok. Pri odchode sa vyobjímali a Peťa sa išla zvaliť k bratovi na pohovku. V telke akurát dávali nejaký diel NCIS, čo bol ich obľúbený seriál. Ako malí sa hrávali na Tonyho a Zivu. Dano bol Gibbs. Keď u nich prespával aj Ivov najlepší kamarát, mali aj svojho McGee-ho. Užili si veľa zábavy. Ivo zrejme pochopil na čo myslí a pokúsil sa ju objať. Nebránila sa, naopak bola rada. Každé objatie dokázalo zastaviť slzy, ktoré sa jej tisli do očí pri spomienke na Dana. O desiatej sa išla dobaliť. Brala si malý kufor a väčšiu tašku cez plece, s ktorou plánovala obísť celý Paríž namiesto kabelky. Bola to modrá taška s nápisom 'I love ...'. Na tie bodky sa dalo dopísať meno alebo nejaký nápis. Samozrejme na tej je, bolo napísané Daniel. Pôvodne si ho tam nechcela dať, no Dano ho tam dopísal keď nedávala pozor. Nemohla sa naňho hnevať. Vedela, že je narcis. Ale vtipný narcis. Mal o sebe mienku, že je najúžasnejší a najkrajší pod slnkom. Podľa Peti aj bol. Vedela aj to, že si robil len srandu. To na ňom milovala najviac. Jeho povahu. Bol vtipný, milý a bol to dobrák. Ale medzi nimi to bolo aj o niečom inom. O chémii, ktorá fungovala. 'Jednoducho sme boli Adam a Eva. Jing a Jang. Rómeo a Júlia. Boli sme pre seba stvorený. Akurát, všetko má svoj koniec.' hlavou sa jej honili takéto myšlienky. Zavrela kufor a prezliekla sa. Dala dobiť všetku elektroniku a vybrala sa na cintorín. Od pohrebu tam nebola ani raz. Už len mohutná brána pôsobila deprimujúco. Ono je to výstižné. Cintorín neodmysliteľne patrí k smrti. A pre umierajúceho to asi nie až tak deprimujúce ako pre ostatných. Peťa neznášala smrť. Bála sa kedy príde zničiť jej život. No nečakala, že vezme lásku a priateľstvo, ktoré pre ňu znamenali život. Stála pred veľkým pomníkom a pozorovala babky - vdovy, ktoré svojich nebohých manželov navštevovali každý deň. Oni vedia, čo je to skutočná láska. Peťa mala pocit, že práve tá svetu chýba. Ale dnes sa ľudia aj tak boja zamilovať, veď čo ak potom príde sklamanie, bolesť? Ľudia sa boja bolesti. Aj Peťa sa jej bála. Keby teraz prišla ďalšia smrť do jej života nezvládla by to. Nie tak skoro, po tom čo ju opustil Daniel. 'Prečo láska tak bolí?' rozmýšľala počas cesty k hrobu. Ťažko sa jej naň pozeralo. Mal tam aj fotku. Z vrecka vytiahla zapaľovač a zapálila zhasnuté kahance. Potom si kľakla a začala sa s Danom rozprávať. Vedela, že by ju počul aj mimo cintorína, ale tu si o nej aspoň nebudú myslieť, že je blázon. I keď možno ...
"Tak. Dnes odchádzame do toho Paríža. Chcel si aby som išla. Teším sa, ale asi by som nemala, lebo sme tam mali ísť spolu. A nie si tu aby si ma upokojil, lebo asi mám cestovnú horúčku. Sakra, prečo tu nie si? Nie, nie... ja viem, že to nie je tvoja vina. Ale strašne mi chýbaš." zavrela oči a odmlčala sa. "Nemyslím si, že sa cez teba v Paríži len tak prenesiem. Veď preboha, ja ťa milujem. Milujem ťa viac ako kohokoľvek na svete." už nevládala a rozplakala sa. Asi plakala príliš nahlas, lebo nejaká pani sa od vedľajšieho hrobu škaredo pozrela. Ale Peti to bolo jedno. Potrebovala to zo seba dostať von, a aj tak vedela, že nemá dosť síl aby prestala. Po chvíli sa pozrela na hodinky. Zistila, že je pravé poludnie a uvedomila si, že neplakala chvíľu ako si myslela. Poslednýkrát povedala 'milujem ťa' a pomaly sa pobrala domov. Nejedla sa a zobrala knihu. Čakala kým príde Mišo, Marek a Aňa.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Joss Joss | E-mail | Web | 3. ledna 2014 v 21:01 | Reagovat

Uf, v tejto kapitole je to znova trochu pochmúrne a tie je spomienky. Dúfam, že ju to prejde v tom Paríži. Asi je to pre ňu dosť ťažké prekonať to, keď ho mala tak rada, ale ja verím, že sa z toho dostane a bude v pohode. :) Už sa teším na ďalšiu kapitolu. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama