Únor 2014

Už tu nie si. - kapitola 13

22. února 2014 v 18:36 | Zuzka |  Už tu nie si.
Je to emotívne, naozaj. Prichádza koniec tejto story. Ďakujem čitateľom, viem že vás bolo málo, za to, že to vydržali čítať. Určite sa môžete tešiť na čosi nové, dospelejšie?, a azda aj zábavnejšie :)

Na prechádzke po Paríži sa štvorica nikam neponáhľala. Obzreli každý kút a výklad. Uvideli aj tetovacie štúdio, kde mali zľavy na texty. Peti to vnuklo myšlienku. Vždy sa jej tetovania páčili. A teraz, keby mala niečo súvisiace s Danom by to bolo úžasné. Jeho meno sa jej zdalo nevhodné. Zato vymyslela niečo, čo je krásne a zároveň nekonkrétne. Motto ich lásky, ak by sme mali zveličovať. Rozhodla sa.
"Decká. Vráťme sa k tomu štúdiu, prosím. Chcem si niečo dať." Ani zažiarili oči. Petra vedela, že aj ona nad tým určite rozmýšľala. Nemala už ale veľa peňazí.
"A čo si dáš?" spýtal sa cestou Michal. Peťa sa usmiala.
"Niečo špeciálne. Nechaj sa prekvapiť. A ty? Nič nechceš?" vedela si na jeho svaloch predstaviť nádherné obrazce. Zamýšľal sa.
"Nie teraz. Možno časom. Počuj, myslíš, že by sa Marek urazil, keby som to Anine tetko zacvakal ja?" pozrel smerom k Majovi, ktorý spolu s Aňou prepočítavali zvyšné peniaze. Peťa si bola istá, že by sa jeho pýcha dala obísť. Len to chce taktiku.
"Počkaj. Ja to skúsim." prešla k Markovi. Videla podľa jeho výrazu, že nemajú dosť, rozhodne nie na to, čo chcela Aňa.
"Mišo povedal, že ak chceš dá ti pôžičku. Nenávratnú." usmiala sa. Marek pokrútil hlavou. "No tak, chlape. Zahoď tú svoju hrdosť. Má na to, tak čo? Stále lepšie ako keby bola smutná, že žiadne nemá." Marek na chvíľu rozmýšľal, no zlomila ho. V štúdiu museli najprv ukázať, že sú plnoletí. Dvaja úplne pokerkovaní, ale zato pekní chlapci sa dievčat ujali. Posadili ich do kresiel vedľa seba. Aňa vyberala motív z katalógu. Chcela tetovanie na pravú lopatku. Pomáhal jej aj Majo. Peťa si bola svojím výberom istá. Dala si vytetovať 'náramok' z troch slov. Vybrala už len písmo a tetovač sa pustil do práce. Necítila skoro žiadnu bolesť, len jemné šteklenie na zápästí. Ani museli do úst strčiť špeciálnu gumu, pretože by inak revala od bolesti. Nechceli vyplašiť zákazníkov. Marek sa vzdialil, aby sa mohol pokojne smiať na svojej polovičke. O dve hodiny vychádzali zo štúdia o niekoľko eur chudobnejší. Bolo pol tretej. O siedmej museli byť na letisku. Zamierili teda k metru. Predtým sa ešte vybláznili vo fontáne a najedli popri schnutí na tráve. Petra mala obviazanú ruku, pretože 'čerstvé' tetovanie nesmie byť na priamom slnku, ktoré dnes nádherne žiarilo. A tak ho nikto z party ešte nevidel. Bola z neho úplne nadšená. Už navždy jej ho bude pripomínať. Keď dorazili domov, rozhodli sa ešte 'dokončiť' chladničku, aby nemuseli kupovať drahé jedlo na letisku. Jedli už v meste, ale pchali to seba všetko čo sa dalo. Boli zbalený, a tak len sedeli pred televízorom a sledovali akýsi film na HBO. Až po asi štvrťhodine ich napadlo, prepnúť to na angličtinu, dovtedy nerozumeli ani slovo. O šiestej byt zamkli a kľúč zaniesli správcovi. Ten bol taký milý, že sa ponúkol odviesť ich zadarmo na letisko. Jeho ponuku s radosťou priali. Pred letiskom sa rozlúčili a poďakovali. Vošli do haly, kde vybavili úvodnú nevyhnutnosti. Potom išli dokúpiť posledné suveníry a niečo na čítanie. Keď už sedeli na stoličkách a čakali na nastúpenie do lietadla, Peťa si zložila obväz. Ukázala to Mišovi ako prvému. 'Always-Forever-Together' stálo na jej pravom zápästí.
"To bol váš slogan?" Michal sa usmial.
"Motto." opravila ho, "Chcem aby mi to tetovanie pripomínalo jeho, šťastné spoločné chvíle a samotný Paríž." pozrela naňho. Bol smutný. Asi nechcel počúvať reči o jej bývalom. Pre Petru bol Daniel stále priateľ, nie bývalý. Chytila ho za ruku a dala mu pusu na líce.
"Ďakujem." povedala. Zdvihol zrak a v očiach mu prebehli iskry. Vyzeral zmätený, ale potešený.
"Za čo?" To ja by som sa mal poďakovať tebe." V jeho očiach bolo vidieť, že ju naozaj ľúbi. Síce iba krátko, ale o to lepšie sa to dalo spozorovať.
"Za to, že si bol súčasťou tohto výletu. Veľmi mi to pomohlo. Veľa ma to naučilo." pevne mu stisla ruku, a tak sa na seba usmievali. Bez slov. V lietadle sedela vedľa neho. On počúval svoju hudbu - The Killers, ona svoju - Fleetwood Mac. Premýšľala o nádhere, ktorú videla. O Mišovi, Majovi a Ani, ktorí pre ňu boli veľkou oporou. Nad Danom, ktorého má teraz doslovne vyrytého v koži. Myslela na budúcnosť, čo ju čaká - maturita, vysoká škola a potom ten skutočný život. Usmiala sa. Bola pripravená ísť ďalej, hoc aj s Michalom.

Už tu nie si. - kapitola 12

20. února 2014 v 18:07 | Zuzka |  Už tu nie si.
Ste na začiatku predposlednej kapitoly príbehu Už tu nie si. Stále dúfam, že sa vám páči. Toto je taká duchovnejšia a asi aj romantickejšia kapitola než minulé, takže nech sa páči:

"Tak tu musíme počkať, kým bude výťah voľný." oznámila Aňa. Boli na druhom poschodí, a už len te výhľad Peťu ohúril. Stála tam a chcela roztiahnuť ruky ako v Titanicu. Bolo tam doslova more ľudí, a tak si to nechala až na vrchol. Ufúkol ju jemný vetríka ona v ňom cítila Danielovu prítomnosť. Stlačila ruku ako keby tam bola jeho a zašepkala - Je t'aime - Milujem ťa. Potom na ňu zavolala Aňa, že sú na rade. Rýchlo prešla k výťahom. Chytila Aňu druhou rukou, aby sa nerozdelili. Po vstupe do výťahu sa Petra skoro zosypala. Bol tam totálne vydýchaný vzduch, a ešte k tomu stála vedľa babičky, ktorá mala strašne sladkú voňavku. Keď vystúpili dostala pre zmenu Aňa strach, a tak ju namiesto Peti chytil Marek. Petra sa postavila k mreži. Trochu sa bála , bolo to predsa len dosť vysoko. Opäť zacítila Dana. Zavrela oči, stisla ruku, voňala jeho nádhernú pokožku a na perách cítila tie jeho. Sladké a rozpálené ako vždy. Naozaj na chvíľu, na tých pár sekúnd uverila, že je tam s ňou. Že je to realita a on nikdy neodišiel. V tom niekto vyslovil jej meno a tá nekonečne nádherná chvíľa pominula. Otvorila oči a uvidela Michala. Tušila, že to bude práve on, kto jej v budúcnosti bude vstupovať do takýchto okamihov a snov.
"Peťa. Ja som sa ti chcel ospravedlniť. Za včerajšok." hovoril pomaly, "Nemal som právo na teba tak vyletieť. Prepáč." vyzeral, že ho to naozaj úprimne mrzí. Peťa prikývla a nadýchla sa. Rozmýšľala čo mu povie. Prišlo to samo.
"Miluješ ma?" ani nevedela ako a bolo to von. Ak to prekvapilo ju, Michala to úplne dostalo. Rozmýšľal čo odpovedať. Pozrel smerom na Paríž.
"Niet vhodnejšieho miesta na zamilovanie, že?" usmial sa a Peťa odvrátila pohľad. "Áno. Milujem ťa. Nemôžem za to. Proste sa to stalo. Tak ako si sa ty zamilovala do Daniela. Tiež si to neplánovala." trafil klinec po hlavičke, "Nič, naozaj nič od teba nechcem. Len sa mi prosím, kvôli tomu nevyhýbaj. Chcem si živiť aspoň malú nádej. Alebo neexistuje?" dostal ju. Zaťala pery. Vedela, že časom bude tá nádej oprávnená. Nechcela mu klamať. Ale nebola pripravená. 'Kašľať na to, aj tak to vidí' pomyslela si nakoniec.
"Isteže. Nádej umiera posledná, to vieš, nie? Ale ja...proste... je to zložité." hľadal vhodné slová, " Neviem, teda viem. Že by som ťa nedokázala teraz milovať. A už vôbec nie tak ako jeho. Nedokážeš si predstaviť aké to je. Tá bolesť, chuť plakať, je tak veľká ako sila mojej lásky. Nespoliehaj sa na to." usmiala sa naňho. Otočila sa a zamierila na druhú stranu. Definitívne sa rozlúčiť a Danom. Myslela na túto chvíľu už dva týždne. Netušila ako to bude prebiehať, verila, že to príde samo. Možno zafúka vietor a ten kameň bolesti padne na zem. Postavila sa a pozrela na Paríž. Paríž. Neverila, že je naozaj tam. Okolo nej prešla Aňa a Majom, počula ako jeden z nich pošepky povedal: "Škoda, že tu nie je." Petra sa len usmiala. 'Si tu? Cítim to. A vždy budem. Mne neujdeš. Čo bude teraz? Koniec? A nový začiatok. Nepôjde to tak ľahko, to vieme obaja. Len ma tam počkaj, prosím.' utrela si slzy. 'Verím, že tam niekoho zbalíš, ale .... potrebujem naozajstného priateľa. Ďakujem ti za všetko.' Zatvorila oči a opäť prežila tú chvíľu. Cítila jeho stisk, jeho vôňu, pery, pevné ramená. 'Milujem ťa!" v uchu je zaznela odpoveď, ktorú by psychiater charakterizoval ako obyčajnú halucináciu. "Milujem ťa, Peťa!" Cítila sa šťastne. Vôbec nie smutne a osamelo. Zakričala na ňu Aňa. 'Ešte jeden bozk.' pomyslela si. A tak ho aj dostala. Posledný raz cítila jeho plné, horúce, vlhké a sladké pery. Usmiala sa a spokojne išla za priateľmi. Vedela, že ten 'kameň', tá ťarcha, ktorá ju sužovala odkedy zdvihla ten telefón je nenávratne preč.

OneRepublic - koncert Bratislava

19. února 2014 v 18:24 | Zuzka |  Diary.
Viete ako som vám tu už asi týždeň dopredu stresovala, že idem na koncert a teším sa, no zároveň mám divný pocit v žalúdku. Tak som tam teda bola. Fráza (?) absolutely amazing, bude stačiť. Cestou tam mi meškal vlak hodinu, čo to má znamenať?! Ale zvládla som to. Potom sme odbehli k sesterničke na večeru a hopsá do Incheby. More ľudí, ale vďaka mojej výške (nie žeby som bola zas až taká vysoká) som videla celkom dobre. Snažila som sa fotiť, ale s mojím malým kompaktom mi to veľmi nevyšlo. Použiteľné fotky sem pridám, nižšie. Späťne svoju snahu o aspoň jednu dobrú fotku ľutujem, keďže som sa tým pripravila asi o dve pesničky dokopy, ale stáva sa. Síce trvalo hodinu a niečo, kým sa chlapci uráčili začať (bol predskokan a potom upravovali pódium), nakoniec to bol fakt skvelé. Z videí, ktoré som videla na internete som mala strach, že budú spievať falošne a očakávala som aj strašný zvuk, ale nakoniec ma rozhodne nesklamali. Spevák RyaN Tedder má dokonalý hlas. Všetko bolo fakt super. Poznala som texty a aj som si zatancovala (keďže som nejakým zázrakom dokázala vytvoriť okolo seba nejaké to miesto). Užila som si to. Aj so sesterkou, s ktorou nemám extra vzťah, keď je (asi) o jedenásť rokov staršia, som si celkom pokecala. Rozumela som aj tomu čo medzi piesňami hovoril, yes v angličtine! Fakt skvelé. Koľkýkrát som napísala skvelé? Po koncerte som sa potom premiérovo v živote viezla v taxíku. Ach, to naše hlavné mesto, to je iný svet. Ako môj otec hovorí - Veľká Dedina (prepáčte, ak som vás urazila). Boli ste niekto? Aké su vaše dojmy?

Používateľ sa cíti hokejovo.

16. února 2014 v 17:41 | Zuzka |  Diary.
Aj vy žijete olympiádou? Ja teda určite. Aj keď to vyzerá hocijako, hlavne hokejom. Patrím medzi tých skalných fanúšikov, ktorý sa snažia fandiť aj keď sa nedarí. Po štvrtkovej prehre s USA 7-1, a včerajšom sklamaní proti Slovinsku 3-1 (uznávam súperi hrali omnoho lepšie než my) bol dnešný hokej niečo skvelé. Do brány sa postavil Ján Laco, a tá rýmovačka - Keď je Laco v bráne, nikdy neprehráme - začala naberať význam. V riadnom hracom čase, ani v predĺžení neboli Rusi schopný vymyslieť recept na našu obranu a rozhodli až samostatné nájazdy, prehrali sme teda 1-0 po sn. Nejdem to tu tak žurnalisticky rozpisovať, ale som z toho naozaj nadšená a teším sa na utorok. Čaká nás Česko. Tá rivalita je skvelá. Proznávam, nefandím Čechom v žiadnej disciplíne, i keď musím uznať, že sú dobrí. Takže budem veriť, že sa nám podarí zopakovať úspech z MS 2012 a porozíme bývalích bratov :)

Momentálne sa však pripravujem na zajtrajšie 'dobrodružstvo'. Ako som už písala, idem do BA na koncík OneRepublic. Teším sa, to áno. Ale zároveň mám taký pocit, že sa bojím. Neviem, že si so sesterkou nebudem mať, čo povedať. Že sa stratím, alebo ja neviem. Nikdy keď idem do BA tak sa necítim v pohode. Ale to zvládnem, nejako. Treba sa sústrediť na to, že si idem vychutnať hudbu. Á tá, je pecková. Ak túto skupinu nepoznáte, tak malá ochutnávka, moje najobľúbenejšie:
Čo poviete?

Neviem, čo by som ešte povedala. Týmto momentálne žijem. Mám trochu depku, čo sa týka blogu. Cítim sa trochu detsky. Včera som zjazdila nejaké iné denníčkovské blogy a mám taký pocit, že ten môj je oproti ostatným detský. Neviem, že či už diazjnom (ktorý sa mi páči pre jednoduchosť) ale aj štýlom písania. Ale vy, samotní návštevníci, by ste mi mohli objektívne zhodnotiť ako vidíte tento blog. Dosť by ste ma potešili :) Majte sa!


Valentín :)

14. února 2014 v 20:08 | Zuzka |  Ostatné.
Ááá :D Máme tu Valentín. Určite vás zaujíma, čo si o tomto sviatku zamilovaných myslím ja. Keďže som človek, ktorý je od nejakého potencionálneho vzťahu na míle vzdialený, je to pre mňa obyčajný deň. Nemám proti nemu nič. Rozhodne by som ho nejak nepreceňovala, lebo faktom ostáva, že na tomto dni zarobia obchodné reťazce, kvetinárstva a mnohí iní neskutočné peniaze. Kebyže mám niekoho, tak by som určite tento deň nejak oslávila, ale v mojej situácii mi ostávajú len oči pre plač a sny. Ako si predstavujem ideálny Valentínsky večer ja? Pre tých, ktorí sú dnes sami a zle to vnímajú nečítajte, tento presladený romantický sen.

Stojím pred zrkadlom a nanášam si maskaru. Rozmýšľam, či si zobrať rúž. Počujem zvonček, čo značí, že môj vyvolený je už tu. Vôbec netuším, čo pre mňa prichystal. Básni o tom už týždeň. Pozriem do kozmetickej taštičky mojej mamy, narýchlo tam vytiahnem ten najjemnejší, ktorý sa ku mne aj tak nehodí. Nanesiem ho na pery. Poslednýkrát si prečešem vlasy a odomknem dvere kúpeľne. Otec sa už rozpráva s Adamom. Mama mu ponúka cukríky. Zdvorilo ich odmietne a jeho pohľad zastane na mne. Usmeje sa. Potom sa vráti k debate. Vždy je taký slušný. Teraz má oblečené sivé nohavice, červenú košeľu a čierne sako. Povedali sme si, že to nebudeme prehánať žiadnymi smokingami, či večernými šatami. Ja som si teda zobrala čierne pančušky a kratšie červené šaty. Prídem bližšie a všetky pohľady zastanú na mne. Mama ma objíme a div sa nerozplače. Otec potľapká po chbte Adama. Celé to vyzerá ako scéna z amerického filmu. Keď som minulý rok opúšťala brány základnej školy, ani sa mi nesnívalo, že ma čaká niečo takéto. Adam, on je jednoducho úžasný. Možno to nie je typický americký fešák, po ktorom by túžilo každé dievča na škole, ale je môj. A milujem ho. Do polnoci mám byť doma. To je dosť času. Oblečiem si kabát, obujem čižmy. Adam ma chytí za ruku. Hneď ako vyjdeme pred dom dá mi dlhú intenzívnu pusu a do ruky strčí červenú rozkvitnutú ružu. Potom sa pomalým krokom vyberieme do reštaurácie. Robí tam jeho sestra, takže sa mu podarilo vybaviť nám miestečko. Posadáme si za stôl a vyberáme z ponuky. Dám si špagety, on cestoviny. Celý čas vedieme rozhovory, ktoré sú nenútené a hlavne zábavné. Staršie manželské páry sa na nás škaredo pozerajú, keď sa celá prehýnam od smiechu. Adam, je jeden z mála ľudí, ktorí ma vedia naozaj rozosmiať. Márne dúfam, že by sme špagety jedli ako Lady a Tramp. V tomto sa rozhodne byť môj spoločník zdržanlivý. Vďaka protekcii v podobe Adamovej sestry sme dostali aj po poháry šampanského. Keďže sedíme v kúte, a ja som sa nerehotala ako blázon nikto si to nevšimol. Po vynikajúcej večeri, sa postavíme a prejdeme sa po námestí. Nie sme jediný, ktorí si tento sviatok užívajú. Pravda je, že s Adamom si robíme romantické piatky aspoň raz za mesiac. Sadneme si na lavičku v parku. Je mi zima a tak si ma privinie k sebe. Nohy mám vyložené na jeho. Trochu zohne hlavu a jemne ma pobozká. Nikdy ma do ničoho nenúti, aj napriek tomu, že je starší. Vie, že ešte nie som pripravená. Sedíme tam a pozkávame sa. Sem-tam mi povie niečo, čo ma rozosmeje. Po hodine máme skrehnuté celé telo. Ideme do kaviarne, kde si objednáme horúcu čokoládu. Pijeme pomaly, užívame si vzájomnú prítomnosť. Pozeráme si priamo do očí a občas sa chytíme za ruky. Hovorí mi vtipy, ja jemu opisujem niečo z politiky. Dopĺňam sa. Čas pokročil. V tento deň, je všetko otvorené akosi dlhšie. Prejdeme sa ešte po námestí, cez park celú tras zopakujeme dvakrát. Ani jednému z nás sa nechce, no musím ísť domov. A tak ruka v ruke vykročíme smerom k nášmu sídlisku. Pred panelákom si ešte sadneme na lavičku. V vrecka vytiahne drevené srdce aj s káblikom a žiarovkami. Nepochybujem, že ho vyrobil on sám. Má svietiť. Ja mu podám krabičku a ručne vyrobeným náramkom. Obaja stojíme potichu v objatí a nasávame atmosféru. Už naozaj musím ísť. Pobozkáme sa. Povieme si 'milujem ťa' a obaja odchádzame domov. Takýto večer si môžeme predsa urobiť kedykoľvek. Už sa neviem dočkať.

Už tu nie si. - kapitola 11

14. února 2014 v 17:55 | Zuzka |  Už tu nie si.
Zase dlhšiu dobu nič. Takže aj ste zabudli, kapitoly predtým nájdete tu. Toto je jedna z posledných kapitolí, očakávam ešte dve, uvidím ako mi to vydá. Do pondelka by som to už chcela ukončiť. Dúfam, že priaznivci, aj nepriaznivci zanechajú pekný komentár :)

Do apartmánu dorazili okolo siedmej. Nohy ich boleli až na odpadnutie. Celé poobedie chodili po parku a sadli si len, keď išli na niektorú z atrakcií. Celkom si to užili, aj napriek počiatočným nezhodám. Navečerali sa v tichosti. Potom sa uložili spať. Ráno vstávali už o pol štvrtej. Chceli byť na Eiffelovke čo najskôr. Petra rozmýšľala nad posledným dňom v Paríži. Nechcela ho prežiť potichu, v napätej atmosfére. Na druhej strane by to znamelo ospravedlniť sa Michalovi, a to rozhodne nemala v pláne. Počula klopanie na dvere. Rýchlo zhasla a otočila sa chrbtom k dverám. Ešte jedno a potom vošiel. Bol to Mišo.
"Si hore?" nechcela sa s ním rozprávať, a tak sa tvárila, že spí. "Prepáč mi to. Že som na teba vyletel. Nevedel som, že je to pre neho." pokračoval. Počula, ako sa otočil k dverám. "Dobrú noc, láska." Hneď ako zabuchol dvere Peťa vyletela spod periny. 'Láska?' rozmýšľala 'Čo to má znamenať?' Vedela, že s ňou flirtuje, ale brala to inak. Myslela, že je to kamarátske podpichovanie, alebo len súčasť jeho prelietavej povahy.
"Malo mi to dôjsť, už keď sa na mňa v kaviarni tak usmieval." sedela vo svojej posteli a opierala si hlavu o Anino plece. Zavolala ju hneď k sebe. Potrebovala sa s niekým rozprávať. Aňa ju teraz kamarátsky hladila po vlasoch. Tak ako to robil Dano, a tak ako to urobil minulú noc Michal.
"Alebo dnes v tých záhradách. Povedal, že na mňa počká."
"No, tak. On určite nebude čakať večnosť. A okrem toho, môžeš ho aj úplne ignorovať. Nič od teba nemôže žiadať. Teda ak je normálny. Vie o tom, že to vieš?" utešovala Peťu kamarátka.
"Neviem, asi nie. Bože, ani neviem, prečo to takto beriem. Zbytočne stresujem."
"Páči sa ti?" spýtala sa po chvíli opatrne Aňa.
"Nie. Asi nie. Teda možno. Ja neviem!" rozplakala sa. Stále mala v hlave Daniela. Cítila, že ho zranila a zradila. Nenávidela sa. Čo bude teraz robiť? Nevedela ako ďalej. Predstavila si seba v Danovom náručí pri javore na ich kopci. Predstavila si sladké milovanie na deke. To ju uspalo. Milovala ho. Stále ho miluje. Akurát, že to strašne bolí. Spala ponorená v myšlienkach, ktorým nedovolila, aby do príbehu zahrnuli Michala.
"Vstávajte, spachtoši!" dievčatá zobudil pusou na čelo Marek. Vonku bola ešte tma, no on už v ruke držal sáčok s čerstvými croissantmi z neďalekej pekárne.
Už pri príchode k Eiffelovej veži videli stáť rad tiahnuci sa dvadsaťpäť metrov od pokladní. Aňa pozrela na hodinky.
"Ľudia a to je iba päť ráno. Pokladne otvárajú o siedmej a hore nás pustia až o deviatej. Bude to makačka." všetci boli pripravený. dohodli sa, že Majo s Peťou sa vrátia a upracú byt, pripravia jedlo až do večera a všetkých pobalia. Mišo s Aňou ostali stáť v rade. O trištvrte na sedem boli zase všetci spolu. V skupinke panovala dobrá nálada. Až na to, že Mišo s Petrou spolu nehovorili. Dokonca sa na seba ani poriadne nepozreli. Čakanie si spríjemňovali zoznamovaním sa s ostanými turistami. Peťa si výborne pokecala s jedným Američanom, ktorý je predviedol chôdzu na rukách. Vymenili si aj facebook. Nepredpokladala, že ba sa mu ozvala, ale chlapík na tom trval. Keď o pol desiatej začali stúpať po schodoch nahor, boli dosť unavení. Počas cesty nehovorili. Všetci si vychutnávali výhľad. Bolo to, ale aj tým, že sa báli nejakého prípadného zranenia. Peťa mala plnú hlavu myšlienok. Chcela si to ujasniť najprv v tam, než pôjde za Mišom. 'Rozhodne sa sním musím porozprávať. Ešte na to proste nie som pripravená. Na vzťah. A ak si smiem tipnúť, najbližší rok ani nebudem. Je to čerstvé. Milujem, stále a navždy ho budem milovať.' nad tým rozmýšľala. Potom jej došlo, že tento výlet nie je o nej a Mišovi, ale o nej a Danovi.

Už tu nie si. - kapitola 10

3. února 2014 v 13:44 | Zuzka |  Už tu nie si.
Opäť pripomínam, že v Paríži ani DisneyLande som nebola, takže je to všetko podľa mojich predstáv a fantázie. A pre fanúšikov mojej tvorby,mám prekvapenie - píšem niečo nové :) Takže sa tešte. Uverejním to až, keď dokončíme toto, a už finišujeme!

"No čo? Neseďte tu! Ideme to obísť celé a potom hurá do DLandu." Peťa bola za prerušenie rozhovoru Aňou rada. Nepáčilo sa jej, kam sa to uberá. Opäť začínala byť na Miša naštvaná. Ako vôbec môže rozmýšľať o nich dvoch ako o potencionálnych milencoch? Absurdné. Alebo to len ona zle pochopila? Musí sa poradiť s Aňou. Tá odhalí aj najmenšie náznaky flirtu. Postavili sa. Zvyšok prechádzky sa niesol v znamení žartovania a dobrej nálady. Keď nasadli do auta, Aňa si vydupala miesto vpredu. Peťu to celkom potešilo. S Mišom sa teraz baviť nechcela. Z reproduktorov sa ozval Queen. 'Takže aj francúzske rádia majú vkus!" pomyslela si Petra. Aňa vyspevovala na celé auto, takže nikto rozhovor medzi Peťou a Marekom nepočul.
"Ako sa máš?" začal Marek nevinnou otázkou.
"Úprimne?" pokýval hlavou a posmelil ju úsmevom.
"Neviem, čo to so mnou je. Mám pocit, že Mišo," stíšila hlas, "so mnou flirtuje. A čo ma štve najviac, som ochotná o tom rozmýšľať. Nie hneď ale možno časom. Chcela som sa o tom baviť s Aňou, ale nevydržím to. Som strašná. Prišla som sem kvôli Danielovi a odídem s myšlienkou na niekoho iného?"
"Ale presne pre toto sme tu. Rozlúčiť sa sním. Napísal ti to tak, nie? Ži ďalej." chytil ju za ruku. Bolo jej to oveľa príjemnejšie ako stisk Michalovej. Až teraz si uvedomila ako veľmi Mareka ako kamaráta potrebuje. Vedela, že má pravdu ale aj tak sa cítila previnilo. Oprela si hlavu o Majovo plece a zašepkala:
"Ďakujem. Mám ťa rada." slzy mala na krajíčku. Nechcela im brániť. Uvedomila si, že je to normálne. A tak spustila. Len zaparkovať v DisneyLande im trvalo hodnú chvíľu. Potom vystáli pekne dlhý rad na lístky, a keď sa konečne dostali dnu poriadne im škvŕkalo v ruchu. Našli najodľahlejšiu reštauráciu pri brehu jedného z jazierok. Mali odtiaľ výhľad na pár atrakcií a zámok. Obsluhovali ich čašníčky prezlečené za myšky. Boli polonahé , čo pre detský svet nebolo vhodné, ale aspoň ockovia si prišli na svoje. Objednali si a práve vtedy prišli to reštaurácie princezné. Morská panna, Snehulienka aj s trpaslíkmi, Popoluška a Šípková Ruženka. Deti sa k nim hneď nahrnuli a mohlo začať fotografovanie.
"Hej Marek! Stými by sme si aj my mohli spraviť fotku, nie?" Marek súhlasne prikývol a Peťa dostala za úlohu fotiť. Trojica odišla. Pri stole ostala nahnevaná Aňa, ktorej výraz pripomínal Snehulienkinu macochu, keď jej zrkadlo oznámilo, že nie je najkrajšia na svete. Po skvelom obede si na mape vytýčili body, ktoré chcú stihnúť na sto percent. Potom tie, čo navštívia iba ak im zvýši čas. Pobrali sa teda bobovej dráhe. Vedľa nej ale zbadali horskú a tak si vybrali tú. Aňa bola stále urazená, Peťa s ňou o Mišovi nehovorila. Na horskej dráhe to Peťa zvládla aj napriek slabému žalúdku a Mišovej podpory v podobe objatia. Aj Anička a Majom sa celkom udobrili. V obchodíku s plyšákmi sa Peťa nevedela rozhodnúť medzi dvoma Mickey Mousami. Nakoniec vybrala toho z retro edície. Chcela použiť peniaze, ktoré jej zanechal Daniel. Votrel sa tam však Michal.
"Nechaj, ja ti to zaplatím." a už vyťahoval peňaženku.
"V žiadnom prípade. To nie je pre mňa. Nedovolím ti, aby si to platil." opäť ju chytalo rozhorčenie. Mišo ju úplne vytáčal. Ten len prikývol a ilúzie o gentlemanstve sa nevzdal. Petra prestala bojovať. Michal zaplatil, a kým si odkladal výdavok, Peťa kúpila druhého plyšáka a odišla z obchodu von, kde ich čakali Aňa s Marekom. Dobehol ich Michal.
"Čo to malo doriti znamenať?" bol úplne rozhodený.
"Kúpil si si plyšáka a ja tiež." tvárila sa akoby nič. Veď sa nič nestalo. Mišo na nevzdal.
"Áno, ale kúpil som ho pre teba. Tak prečo si ho sakra nemohla prijať?" Peťu to už totálne naštvalo.
"Lebo ten plyšák je pre Dana. JA,JA som mu ho kúpila. Lebo on bol MÔJ priateľ. Povedala som ti, že to máš nechať tak. Strč si tú tvoju milosť, sladkosť, ochotu a prachy doriti. Nemáš právo...!" mala chuť ho opľuť, ale ovládla sa. Odbehla preč. Za ňou išla Aňa a objala ju. Stáli tam a Petra plakala. Vôbec to nezvládala. Čím viac, si myslí, že je v pohode, tým je to horšie. Cítila na sebe Mišov pohľad, ktorého sa snažil ukľudniť Marek. Pobrali sa spoločne ďalej. Michal sa však k Peti to poobedie už ani nepriblížil. Peťa rozmýšľala, že sa mu ospravedlní. Nakoniec to zamietla - sám si za to môže.