Víkend - kapitola 2

18. března 2014 v 19:18 | Zuzka |  Víkend.
Druhá kapitola je tu. Som rada, že to niekto číta aspoň myslím. Kľudne mi napíšte komentár, poteší ma aj kritika. Tie sa chcem ospravedlniť za gramatické chyby nie len v slovenčine, ale aj češtine. Môj rodný jazyk síce ovládam, ale keďže píšem rýchlo, tak sa stane nejaká chyba a pri oprave, aj keď sa snažím si ju asi nevšimnem. A čo sa týka češtiny na ňu používam prekladač, takže si to neberiem na zodpovednosť. Ale nie, rozmýšľala som, že by to bolo iba jednojazyčné, nakoniec si ale myslím, že to takto dáva väčšiu logiku. Prajem príjemné čítanie :)


Ráno sa zobudím celkom neskoro. Polhodina do odchodu. Zbalená už som, len sa pripravím na cestu. Sisa na mne hneď spozoruje, že som nervózna a snaží sa ma ukľudniť. Pozná ma, takže chápe prečo sa mi skrútil žalúdok. Mávam to tak vždy. Aj keď jej slová nepomáhajú, je milé, že sa snaží:
"No, tak. Můžu ti odpřísáhnout, že Martin je skvělý kluk. Každý kdo sním spí, jí nebo prostě se sním stýká to dělá dobrovolně. Takže se neboj znásilnění." evidentne sa dobre zabáva, "Och, ti si strašná. Zkus být uvolněnější, nenucenější. Přinejhorším, což je pravděpodobné, si tu dovolenou užiješ s knihami, zatímco bratr půjde pařit do nejbližšího hotelu. Mimochodem, dej mu tohle. Na sto procent si je zapomene." skoro sa zadusím vlastnými slinami, keď mi podáva krabičku kondómov.
"Čože? Nemôžem mu ich dať! Je to akoby som mu povedala - vyspi sa so mnou!" Sisu nič nerozhodí.
"No a? Potřebuješ nějakého chlapa. Kdy jsi měla naposledy sex, hm? V březnu, když jsem tě násilím dovedla do toho klubu a ty ses z nudy opila? Potřebuješ zažít něco, na co si budeš pamatovat." stále nemôžem uveriť, že mám túto osobu rada. Normálny človek, by to s ňou nevydržal ani týždeň, nie to ešte dva roky ako ja. Zazvoní mi telefón, čo znamená, že mám ísť dole. Vezmem si tašku a kabelku. Silvia sa ma pokúša vyprevadiť ako mama dcéru, ktorá odchádza do tábora. Po tomto rozhovore som kľudnejšia, čo ma prekvapuje, mala by som byť vystrašená. Keď sa dá na špičky pri pokuse dať mi pusu na čelo vybuchnem. Ona sa celý čas dobre zabáva. Oznámim jej, že som v pohode a mám radosť, že si od nej konečne oddýchnem. Potom idem dole. Náš byt, je na šiestom z deviatich poschodí. Nemáme výťah. Cestou dolu stretnem niekoľko známych, ktorí ma taktiež poznajú a gratulujú mi k rozhodnutiu niekam odísť a prajú pekný výlet. Najradšej by som sa prepadla pod zem. Uvedomujem si až teraz ako ma všetci vnímajú. Ako upjatú, samotársku šprtku, ktorá sa niekam vyberie raz za uhorský rok. Veď ja im ukážem. Pri aute ma už čaká Martin s otvoreným kufrom a širokým úsmevom. Zaželáme si dobré ráno a vydáme sa na cestu. Nervozita zo mňa opadla, som skôr nahnevaná. Kým neodídeme z Prahy veľa toho nenahovoríme. Potom ma napadne, čo mám vo vrecku. Ak si niekto myslí, že som nudná a nemám dosť odvahy, čo ani nemám, tak nech sa díva.
"Toto vám posiela sestra, vraj ich vždy zabudnete." pohrkám krabičkou, ktorú vytiahnem z vrecka voľných nohavíc. Chytí ich a hodí na predné sklo. Potom sa začne smiať.
"Je to od ní velmi pozorné. Doufám, že tam máte hezké dívky." smejem sa aj ja. Vážne som to urobila.
"Áno. To ste nepočuli, že Slovenky sú najkrajšie?"
"V Americe neznají Slovensko, takže se tam velmi nevzpomínáte. Ale to už posoudím sám. Vy jste ale pěkná." cítim, že sa červenám.
"Čo takto potykať si? Znie to blbo." zrazu zastane pri krajnici. Vystrčí ruku smerom ku mne.
"JsemMartin, těšímě." podám mu svoju.
"Lucia, aj mňa teší." zrazu sa ku mne nakloní a dá mi pusu priamo na ústa. Môj prvotný odhad jeho pier bol správny. Ženy sa pravdepodobne naozaj bijú o jeho pery. Odtiahne sa a znova rozhýbe auto.
"Páni!" moje myšlienky sa pretavili v slová skôr než som tomu stihla zabrániť. Opäť sa rozosmeje.
"Co?" tvári sa neisto, ale musí mu byť jasné, že sa dobre bozkáva.
"Nič, nič." snažím sa zmeniť tému. "Ako tam máme vybavené stravovanie?"
"Budeme vařit. Myslím, že víš vařit, vypadáš na to. Já tedy nejsem žádný šéfkuchař, ale párky s rohlíkem připravím."
"Ja by som dokonca zvládla rezeň. Len sa zastavme niekde v obchode." prikývne. Kým neprejdeme hranice sme opäť ticho. Potom musel Maťo zapnúť navigáciu, keďže ani netušil kade máme ísť. Ja by som to zvládla, ale bola som radšej ticho. Po ďalších dvoch hodinách som už konečne začala cítiť horský vzduch. Otvorila som okno, a aj napriek diaľničnému ruchu som si to užívala.
"Užto tadypoznáváš?" spýtal sa, keď si všimol môj spokojný výraz.
"Nebola som tu už strašne dlho. Chýbalo mi to."
"Si horský typ?" niečo predsa len netušil.
"Nevyzerám na to? Milujem hory. Cítim sa voľne, keď sa niekam vyšplhám. Kde presne má byť tá chata?" natiahol sa po papierik uložený na prednom skle a chvíľu ho lúštil.
"Sisa píše ohavně. Někde na začátku Starého Smokovce, počkej. Zkus to přečíst ty." mám s jej písmom väčšie skúsenosti.
"To je Nový Smokovec. Neboj, presne viem. Ale nepochybujem, že sa aj tak spoliehaš viac na techniku, než na ľudský faktor." usmial sa. Žeby som aj ja dokázala odhadnúť jeho?
"Lidé často selhávají. O tom se dočteš i v mých knihách. Myslím, že jsme slabí jako druh." chvíľu som nad jeho slovami uvažovala. V podstate som toho istého názoru.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 LinDa LinDa | Web | 20. března 2014 v 17:28 | Reagovat

Som rada že si potykali :D :D
Ja by som mu tú krabičku asi nezvládla dať. heh :D
Teším sa na pokračovanie, strašne pekne píšeš :D

2 Zuzka Zuzka | E-mail | Web | 20. března 2014 v 19:47 | Reagovat

[1]: Úprimne, nezvládla by som to asi ani ja :D :D

3 Joss Joss | E-mail | Web | 2. dubna 2014 v 10:26 | Reagovat

Juj, krásna kapitola. Mrzí ma, že som ju čítala až teraz, keďže som nemala veľa času na čítanie ako také, takže. :) Potykali si, také pekné, ale tú pusu som naozaj nečakala. :D Aa.. tiež by som sa asi neodhodlala dať mu tú krabičku, ja by som si ju radšej nechala a nejako nenápadne mu ju potom strčila medzi veci alebo tak. :D :D No, som zvedavá na pokračovanie. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama