Víkend - kapitola 4.

24. března 2014 v 15:17 | Zuzka |  Víkend.

Rozhodnem sa ísť na prechádzku. Martin sa ponúkne, že ma bude sprevádzať. Správa sa ako skutočný gentleman. A tak sa potichu prechádzame smerom k centru Starého Smokovca. Rozhodneme sa ísť pozrieť Štrbské pleso. Nechce sa mi veriť, keď vraví, že tam ešte nebol. Vlastne, nedá sa tvrdiť, že je to moja obľúbená časť Tatier. Nával turistov tam, je enormný, i keď v tomto ročnom období sa sezóna iba pomaly rozbieha.
Keď sedíme vo vlaku, opäť sa rozhovoríme.
"Doufám, že Sise o tom neřekneš. Nechci aby věděla, že jsem to vzal tak špatně." prikývnem ale stále mlčím. "Říkalatiněkdyo dětství, o mně, rodičích?"
"Nie, túto časť akoby nechcela spomínať. Vlastne som sa jej ani nepýtala. S ňou riešime skôr prítomnosť než minulosť či budúcnosť." pozerá von oknom, akoby váhal, či mi vyrozprávať, čo ho ťaží. Nakoniec sa rozhodne mlčať.
"O čom bude nová kniha?" zmením radšej tému.
"To bys chtěla vědět, hm? Myslím, že by to mělo zůstat v utajení." v jeho očiach prečítam to tajomno. alebo skôr bezradnosť?
"Netušíš, čo?" zhlboka vydýchne a otočí hlavu smerom na rodinku sediacu pri nás.
"Ne. Mám plnej blok, jako bych už vyčerpal všechny možnosti. Mám nápady, ale vím, že by mi je neschválili. Jsou příliš…moje."
"Nedovolia ti písať, čo chceš? To je zvláštne. Vyzeráš ako suverénny typ človeka." usmeje sa.
"Jsem, jen. Myslí si, že nikdo nestojí o moje vnímání světa, o mé myšlenky a názory. Znají mě. Pokud je nějak, řekněme zašifruji, rozluští to. Chtějí pozitivní a neurážlivú knihu. Ne takovou, v níž řeknu, že lidé jsou svině." matka dvoch detí vedľa nás si Martina škaredo prezerá. Pousmejem sa nad tým, aký sú všetci háklivý na nadávky, či urážky ich samých.
"Kdesi uvnitř, to všichni víme, jen se bojíme to přiznat. Jsme slabí, hnusní a zvrácení. Přizpůsobení na zachování života na Zemi. Proto se množíme jako komáři nebo mravenci. Nedopadne to dobře." usmeje sa, otočí k oknu a obaja sa ponoríme do vlastných myšlienok. Tentoraz to Martin povedal hlasnejšie než by bolo potrebné, takže na nás upriamili pozornosť viacerí cestujúci. Niektorí sú pohoršení, iní pobavení. Pokrútim hlavou, pretože viem, že nech poviem čokoľvek, Martin má pravdu. A chápem, že ľudia nechcú čítať o slabote nášho ľudu. A už dupľom nie Američania, ktorí sú takí presvedčení, že vďaka nim, prežijeme každú apokalypsu.
"Co takhleříct miněco o sobě?" navrhol mi Martin počas prechádzky okolo plesa. Slnko sa odrážalo a blyšťalo nám priamo do očí.
"Čo konkrétne by si chcel počuť?" sklonil hlavu, aby som nevidela šibalský úsmev, ktorý mu preletel tvárou.
"Vše. Otobě. Mášpřítele? Děti?" musela som sa rozosmiať. Vyzerám, tak staro a zničene?
"Nie. Ani jedno, ani druhé." moje odpovede sú stručné, čo ho zjavne neuspokojuje.
"To je zajímavé, taková pěkná žena jako ty a je sama."
"To je tvoja typická fráza pri balení? Po nej sa ti ženy vyplačú, akí sú chlapi hnusní ale ty si výnimka. Povieš im čosi o ich neskutočnej nielen vonkajšej ale aj vnútornej kráse, a súhlasíš so všetkým, čo budú tvrdiť, aj keby hovorili, že prirodzená farba trávy je ružová?" zasmeje sa len krátko.
"Odhaleno. Ne, občas tyto řeči nejsou ani potřebné. Vždyť, nebudu skromný, se na mě koukni. Ženy přesvědčují mě, ne já je."
"Tak už chápem, prečo nás považujú za slabšie pohlavie." obzeral sa naokolo.
"Ó, paní je feministka. To nerad slyším. Takže, ty jsi přede mnou nekľakneš a nebudeš prosit o noc strávenou v mé posteli?" skvelo sa zabáva. Toto nezáväzné trkotanie sa mi páči.
"Vyzerám na to?" zamieril k jednej z lavičiek. Vedľa nás opäť sedela nejaká šťastná rodinka. Za normálnych okolností by som radšej zdrhla, ale sním ma baví provokovať okolitý svet. I keď pre Martina je to prirodzené, a nie nejaké provokovanie a dokazovanie suverenity.
"Je tady krásne." podotkne po nekonečne dlhej pauze.
"Áno, to je. Ale toto je len malá časť z toho, čo Tatry ponúkajú."
"Zítra bychom mohli někam vypadnout, myslím na nějakou turistiku. Pokud tedy nemáš hodně toho učení." buď sa mi to len zdá, alebo zosmutnel.
"To by bolo fajn, večer ti ukážem pár možností. Už ťa to tu nebaví?" sleduje matku karhajúcu dieťa, pretože oblizuje kamene. Opäť sa otočí ku mne. V žiari slnka vyzerá jeho tvár anjelsky.
"Proč by nemělo? Promiň, mívám takové chvilky, když prostě vypnu, a nevnímám okolní svět. Tedy vnímám ale je to jakoby jsem nevnímal. Chápeš?" asi to má v hlave naozaj poprepletané.
"Nechceš mať deti?" spýtam sa náhle, nestihnem si uvedomiť ako to vyznie.
"Ne, děkujizanabídku,ještěse na tonecítím." prehne sa dozadu.
"Nemyslela som to tak, a ty to vieš, pán Vtipný." prameň vlasov mi padne do tváre a on ho akoby automaticky vráti zaucho. Cítim jemné šteklenie po celom tele, keď sa jeho ruka dotkne mojej.
"Ano, chci děti mít. Ale na to je ještě čas, ne? Je mi jen dvaatřicet." obzerá si ma.
"Ale podľa vrások, by ti človek tipoval minimálne štyridsať." usmeje sa.
"Vidíš, kam mětento světpřivádí?" postaví sa a podá mi ruku. Chytím ho a zdvihne ma. Potom sa poberieme smerom na stanicu. Rozhodol ísť naspäť na chatu.
"Prečo si taký kritický voči svetu a ľudom?" spýtam sa ho, keď kráčame od vlaku smerom k nášmu dočasnému domovu.
"Povedz mi aký najlepší zážitok máš z tvojho doterajšieho života? Najšťastnejší okamih, niečo veľké..." chvíľu sa musím zamýšľať. Hodnú chvíľu.
"Asi keď som dostala prvú skutočnú pusu." náznak úsmevu.
"A teraz najhorší okamih tvojho života?" to viem bez rozmýšľania.
"Keď mi zomrela babička. Vtedy som to naozaj zle niesla." Víťazoslávne roztvorí náruč.
"Pretože, si nad šťastným okamihom musela rozmýšľať dlhšie. Život je skôr o tom trápení, ktoré si ľudia vytvárajú sami. Predstav si, že by sme mali každý svoju lúku, pole. Sami by sme si robili, čo by sme chceli. Zničili sme svet. Za úmrtie nemôžeme, ale chápeš? Všetko na svete, ľudia, zvieratá, technológie sú skôr zlé než dobré. A ja som skôr pesimista než optimista. Skôr kritický než plný nadšenia z nového dňa." zase má pravdu.
"To dáva zmysel. Ale prečo sa ty zamýšľaš nad takými hlbokými vecami?" usmeje sa.
"Každý sa nad otázkou života a smrti niekedy zamýšľa. Nad tým, prečo sme tu a kam pôjdeme po smrti. Ľudia neveria v nič. Nič neexistuje. Niečo tam musí byť, vravia si. To isté vesmír. Nemôže byť nekonečný, keď náš život sa niekde končí, keď ja sa niekde končím tak prečo vesmír nie? Niekoho z toho bolí mozog, alebo len nechápe a tak to vypustí z hlavy a sústredí sa na dennodenné bitie. Ktoré tiež nechápeme. Je to kolotoč. Prepáč, že vediem také divné reči, ale ak tu už mám byť, chcem to aspoň z časti chápať." už sme pri dverách. Je skutočne inteligentný a zaujímavý. Alebo sa snaží urobiť dojem. Skôr to prvé. Presne takto svet vnímam aj ja, ibaže nemám s kým zdieľať svoje myšlienky. Vyzerá, že ani on nie. Keby o tom napísal knihu, pravdepodobne by sa ujala, ale nesmie napísať, že ľudia sú bezcharakterní tupci.
"Ja myslím, že je to zaujímavé. Vieš, že aj ja sa nad tým zamýšľam? Často. Hovorím si, že keď si podrežem žily bude ma to bolieť. Ale bolesť, city to sme vymysleli my, nie? Takže, keď si poviem, že bolesť nie je, nebude ma to bolieť? Toto už asi znie veľmi zvrátene, lenže..." zhlboka sa nadýchnem a zhodím sa do kresla. Podáva mi pohár vody a sám si odpije. Pokrúti hlavou a sadne si.
"Nie nie je to zvrátené. Problém je, že takto žiť nemôžeme. Dospelo by to k tomu, že si každý bude robiť čo chce a koniec sveta príde ešte skôr než sa minie všetko potrebné. No, aj nepotrebné."
Zazvoní mu telefón, postaví sa a odíde si to vybaviť von. Ja sa zatiaľ prezlečiem a zvalím na svoju posteľ. Veľmi dlho sa presviedčam, že život sa musí žiť podľa istých pravidiel, aj keď sa mi to nepáči. A rovnaké je to aj s mojou skúškou. Otvorím zošit a čítam učivo.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 LinDa LinDa | Web | 25. března 2014 v 19:05 | Reagovat

Jeej. Táto časť bola tak pekná :D Pripadá mi to ako rozhovor nejakých filozofov. Vážne je to pekné :D
ja len verím, že jeho ďalšia kniha bude o nej :D Pretože myslím, že mu dáva nejakú inšpiráciu :D

2 Zuzka Zuzka | 25. března 2014 v 20:21 | Reagovat

[1]: Ono to tak bude pokračovať, také mudrovanie i živote, svete :D A áno, tá kniha bude o nej, ale nejdem ďalej prezrádzať...

3 Joss Joss | E-mail | Web | 2. dubna 2014 v 11:13 | Reagovat

Čo dodať k tejto kapitole? Všeličo, čo tu bolo zmienené by stalo za zamyslenie a skutočne sú to pravdivé úvahy, len mi to príde také zvláštne. :D Zdajú sa mi obaja takí podobní, dúfam, že sa dajú nejako dokopy, lebo by sa k sebe skutočne hodili. :D

4 Zuzka Zuzka | 2. dubna 2014 v 18:53 | Reagovat

[3]: Uvidíš. Ako som písala vyššie, bude to celé také prekvapivé a plné hlbokých myšlienok. Na to sa priprav a ak ti to nevyhovuje, tak to nebude nič pre teba :D :D :D :)

5 Nataly Nataly | 18. dubna 2014 v 18:55 | Reagovat

Jo :D :3 žeby som tam zbadala niečo humorné :D? To o oblizovaní kameňov mi pripomína brata :D. Tie rozhovory a ľuďoch ma normálne donútili o tom rozmýšľať snimi a som zase naštvaná na to ako to tu na svete vyzerá .. No to je jedno skvelo napísané :).

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama