Duben 2014

Víkend - kapitola 9

26. dubna 2014 v 18:05 | Zuzka |  Víkend.
Finišujeme ľudia! :D


Prebúdzam sa neskoro ráno. Posledný deň tejto krátkej dovolenky. Aj napriek tomu, že som väčšinu času doposiaľ zabila spánkom alebo učením, budem nerada odchádzať. Roztvorím okno a vdychujem čerstvý osviežujúci vzduch. Ak si budem môcť jedného dňa vybrať miesto na bývanie, budú to Tatry. S povolaním, ktoré som si vybrala to ale asi nebude možné. Kde by som sa tu zamestnala? Niečo poradne tresklo. Vybehnem z izby. Pozerám sa Martinovi kľačiacemu pri linke priamo do očí. Vyzerá zúfalo. Možno keby som neprišla, rozplakal by sa. Nemám záujem ho dráždiť, takže idem po metlu a poriadim rozbité taniere z dlážky. Stále tam sedí skrčený, nevšímame si jeden druhého. Odchádzam do izby, prezliecť sa a umyť. Zo sebou si vezmem siedmy papier s poznámkami. Maťo medzičasom sedí pri pulte a náhlivo ťuká do klávesnice.
"Je všetko v poriadku?" spýtam sa akoby nič.
"Ne!" odsekne. Potom pokrúti hlavou a pozrie na mňa. Pripravujem si raňajky.
"Promiň.Ne,není. Nestíhám to do konce měsíce napsat. Kromě toho, Danny nesouhlasí s námětem knihy. Říká, že to není můj styl, že toto ode mne čtenáři nechtějí. Nevím, co mám dělat."
"Napíš čo vieš, čo chceš. Daj do toho seba. Kľudne nech je to o čomkoľvek, o púpave, o uhorkách alebo o psoch. Si skvelý spisovateľ. Ak sa mu to nebude páčiť má smolu. Lebo sú len dve možnosti. Buď to vydá, nech to bude o čomkoľvek a zarobí aspoň niečo. Alebo to nevydá, lebo nestihneš napísať druhú a on príde o kšeft. A myslím, že vieš, ktorú možnosť nakoniec zvolí." žmurkne na mňa.
"Takže o pampeliškách. Nad tím bych možná mohl pouvažovat. Četl jsem, že se z nich dá udělat nějaká droga." víťazoslávne vystriem ruky. Vráti sa k svojej práci a ja zase k svojej. Prekvapivo dobre sa mi učí. Občas sa pozriem ja naňho, občas cítim jeho pohľad na mojom krku. Ešteže mám malý výstrih, pousmejem sa v duchu. Po dvoch hodinách učenia mu navrhnem malú pauzu. Spýta sa kam pôjdeme. Chvíľu rozmýšľam.
"Na malú túru. Taký kopček - Predné Solisko. To zvládneme ľavou - zadnou. Nemáš problém s kĺbami?" pokrúti hlavou a začne sa smiať. O necelú polhodinu odchádzame na vlakovú zastávku, odkiaľ pocestujeme na Štrbské pleso. Tentoraz nemá Maťo veľmi chuť rozprávať. Keby hovoril čosi o svete, asi by to boli samé nadávky. Ale navadí mi to. Užívam si výhľad, veď kedy sem znovu prídem? Od vlaku k štartu lanovky, je to pomerne veľký kus cesty. Vysvetľujem mu ako sa tam dostaneme. Lístky ako správny muž musel zaplatiť on. No, keby som si nezabudla peňaženku, určite by som mu to nedovolila. V lanovke sa opäť zblížime.
"Trochu se bojím." prizná a chytí ma za ruku. Jeho dotyk je teplý.
"Áno, aj ja. I keď, je to taký adrenalín." Pritisne sa ku mne. Zatiaľ čo ja pozorujem okolie, on sa díva priamo na mňa. Pousmejem sa. Cítim, že to prichádza.
"Mala by som ťa varovať. Občas..." je to tu. Zastaneme. Martin sa začne otáčať, keď prehovorí, jeho hlas je piskľavý.
"Co to ​​má sakra znamenat? Pokazilo se to? Jak dlouho tady budem viset?" musím sa smiať. Hodí na mňa nechápavý škaredý pohľad.
"Upokoj sa. Občas to zastane, kvôli vetru. Za chvíľu sa opäť rozbehneme. Vieš, že máš úžasný hlas, keď sa bojíš? Po tom by skutočne skočili všetky ženy." musím sa rozosmiať až tak, že sa lanovka začne nebezpečne hojdať. Odsunie sa odo mňa. Pochovala som akúkoľvek šancu na romantiku. Po viac ako piatich minútach státia si na jeho tvári všimnem skutočný nepokoj. Nie je na také výšky zvyknutý. I keď ani ja nie, pri ňom sa nebojím, čo je zvláštne keďže on vyzerá, že bude každú chvíľu zvracať. Našťastie sa opäť rozhýbeme a cítim, že Maťovi sa uľaví. Nasmejeme sa pri vystupovaní z lanovky, keďže nám skoro ujde. Keď mu ukážem kam ideme, zo srandy sa zrúti na zem. Začneme našu púť. Dávame si menšie prestávky, aby sme sa vydýchali alebo pokochali výhľadom, ktorý je skutočne úžasný. Ľudia na nás hľadia, keď sa na jednej zo skál pokúšam vyskočiť a Martin ma fotí. Môžem predsa spadnúť a zabiť sa. To by bola tragédia, istotne. Celkom sa pri tej predstave zabávam.
"Bojíš sa smrti?" spýtam sa Maťa. Mykne plecami.
"Ne. Je to normální. Nevidím důvod. Od začátku víme, že přijde konec. Strach, který z toho lidé mají je jen uměle vytvořen. Stejně jako láska a jiné subjektivní pocity. Vlastně se těším. Nelíbí se mi tu. A ty?" musím sa zasmiať, pretože to hovorí tónom znudeného pubertiaka.
"Kedysi som sa strašne bála. Ale po tom, čo mi zomreli starí rodičia som sa nad tým fakt zamyslela. Zistila som, že nie. Že je to len krok do budúcna. Možno ani zo sveta neodídeme, čo ak sú tu duchovia tých mŕtvych žijúci svoj život. Dokonca je kľudne možné, že je niekde nebo. Ale byť tebou tak sa nespolieham, lebo ty tam určite nepôjdeš." škaredo na mňa zagáni.
"Tak to jsme dva, viď?"
"Určite. Ja som skutočne ako anjel..." nenechá ma dokončiť.
"Který nesnáší svět, a nesouhlasí s autoritami a ne jen těmi nebeskými." pousmejem sa. Chcem byť niečo viac ako len ovečka. Svoj život chcem prežiť tak, aby som sním bola spokojná. V podstate chcem zmeniť svet k lepšiemu. Nemienim sa podriaďovať príkazom a zákazom ľudí, ktorí len klamú, kradnú a ničia iným životy. Nechcem byť ako naši politici.
"Poďme už. Je to len kúsok." postavím sa zo skaly a oprášim si zadok. Nečakám kým sa Martin vymotá a rýchlym svižným krokom kráčam vyššie. Nakoniec sa predo mnou rozprestiera iba modré nebo. Ľudia sedia na svojich miestach a cez ďalekohľady pozorujú výhľad, ktorý sa im naskytol. Za sebou počujem funiaceho Martina, ktorý sa ma od poslednej pauzy snažil dobehnúť. Aj mňa samú prekvapuje akú mám dobrú kondičku. Hlavne viac udýcham.
"Tak tohle je doufám už vrchol." zastane vedľa mňa Maťo a prehne sa.
"Môžeme ísť aj vyššie." potľapkám ho po chrbte a prejdem k veľkej hladkej skale, ktorú práve opustil postarší manželský pár. Jedného dňa budem možno aj ja takto chodiť so svojím manželom na turistiku. Keď vychováme deti, pochováme rodičov a budeme mať odžitého veľa krásneho. Skutočne to tak chcem? Sama netuším ako sa bude môj život po škole vyvíjať. Prežijem pokojný stereotypný život v malom meste. Alebo sa vydám do sveta a budem svetoznáma novinárka, aspoň sa o to pokúsim. Možno budem celý život hľadať ako Martin. Lásku, šťastie a zmysel svojej existencie. V tejto chvíli mi je to jedno. Silný a chladný vietor mi prefukuje vlasy a ja sa cítim, akoby prichádzal koniec. Akoby všetky moje úvahy o budúcnosti boli zbytočné. Nikdy som nežila pre prítomnosť, nedokážem to, som snílek. Ale keď sa niekam vyšplhám, som vo svojom živle a dokážem myslieť, vychutnávať len tú chvíľu. Dnes dom tu však s Martinom, ktorý sa chce rozprávať. Na prekvapenie mi to neprekáža. Mám nepríjemnú predtuchu, že k nemu čosi cítim, len ešte netuším čo. Obávam sa najhoršieho.

Víkend - kapitola 8

21. dubna 2014 v 19:02 | Zuzka |  Víkend.

"Čo je?" spýtam sa, "Som rozmazaná?" pokrúti hlavou. Otvorí ústa, no v tej chvíli sa pri našom stole zjaví nejaká žena. Má lesklé dlhé šaty ako na ples a výrazný make-up. Roztvorí náruč a nahlas vykríkne.
"Martin! Aké to milé prekvapenie! Ako je to už dlho? Päť - šesť rokov?" Maťo sa postaví a letmo ju objíme.
"Ahoj Barbara. Čo ty tu robíš? Myslel som, že si zakotvila vo Viedni." netvári sa nadšene.
"Nie, nie. Som tu len na pracovnej ceste. S manželom." pokýva prstom s veľkým strieborným prsteňom. "On tu mal nejaké obchodné rokovanie a ja som prekladateľka. Ale ty sa pochváľ. Kto je toto roztomilé dievčatko?" žena je extrémne afektovaná a jej úsmev až príliš sladký. Mám chuť jej vraziť za to oslovenie.
"To je Lucie." stručne vysvetlí Martin. Podáme si ruky. Barbara si ma pozorne prezerá a chichoce sa.
"Ja a Maťko sme boli zasnúbení. Predpokladám, že ti to nepovedal. Ale on si ani neuvedomuje o čo prišiel. A vy spolu chodíte? Ona totižto nevyzerá ako jedna z tých tvojich." raz akoby hovorila ku mne, potom sa správa ako keby som bola vzduch. Je naozaj nesympatická. Maťo si zhlboka vzdychne.
"Ne,my..." začne, no preruším ho. "Áno. Martin ma sem zobral na svoju chatu. Poznáme sa iba tak krátko, no je naozaj úžasný. Predpokladám, že ani vy neviete o čo ste prišli. Dokonca o mne píše knihu. Aj o vás nejakú napísal?" chytím ho za ruku a vyčarím čo najzamilovanejší úsmev. Nech si nemyslí, že je ona nejaká super. Barbare zmrzne úsmev. Za ruku ju chytí starší škaredý pán. To musí byť jej manžel. Povie mu niečo po nemecky a on na nás kývne.
"No, my už budeme musieť ísť. Som rada, že som ťa opäť videla. Maj sa." na mňa ani nepozrie. Hneď ako sa nám otočí chrbtom, pustím Martinovu ruku. S vyvalenými očami na mňa hľadí.
"No čo? Hádam si si všimol, že sa ti posmievala. Chcela som ti pomôcť. Okrem toho ma to pobavilo."
"Si fakt dobrá herečka." usmeje sa. Potom mlčí, no keďže naňho uprene hľadím, spustí.
"Je to jeden z mých životních omylů. Bylo to ještě na vysoké. Nechtěl jsem si ji vzít. Ale řekla mi, že je asi těhotná. Bylo mi divné, že si neudělala test ani nešla k doktorovi. Namísto toho mě vzala k rodičům, který mě donutili slíbit, že si ji vezmu. Měla prsten, byl termín. Přinutil jsem ji jít k doktorovi, nakonec se díkybohu ukázalo, že těhotná není. Mohl jsem tedy couvnout a byl to dobrý krok. V životě bych s ní nevydržel." stále nechápem.
"Prečo si s ňou vôbec bol, keď si ju podľa mňa nenávidel?" mykne plecami.
"Protože jsem nechtěl být sám. A ona ti dokázala vnuknout pocit, že nejsi sám, ba dokonce, že si někdo důležitý. A ten pocit jsem díky rodičům nikdy předtím necítil." prikývnem. Čašník nám donesie jedlo. Ticho si ho vychutnávame. Zazvoní mi mobil. Je to Marek. Netuším, čo chce.
"Klidně to zvedni." a tak aj urobím. I keď to chce poriadnu dávku sebazaprenia.
"Haló? Luci, jsi to ty? Jsem tak rád, že tě znovu slyším. Jak žiješ? Nechceš se setkat? Klidně i dnes večer, uvědomil jsem si, jak strašně mi chybíš. Promiň mi to všechno. Dej mi ještě šanci." aj keď ho nevidím, už z jeho hlasu vycítim, že klame. Pravdepodobne niečo potrebuje, najskôr peniaze.
"Nie nemohli by sme sa stretnúť. Ani dnes, ani inokedy. Neodpustím ti, si obyčajný klamár. Okrem toho, tie peniaze, čo chceš dostať nemám, takže si nájdi niekoho iného. Prajem ti pekný večer a už ma neotravuj." zložím. Sama som prekvapená, aká silná som bola. Snažila som sa o čo najchladnejší hlas. Možno to spôsobila prítomnosť Martina, pred ktorým som chcela byť silná. Ten sa na mňa zaujato pozerá.
"To je na dlho." odpoviem mu, na jeho nevyslovenú otázku.
"Já mám čas." mykne plecami a usmeje sa. Ja sa nadýchnem a vyrozprávam mu svoju love story.
"Stretli sme sa vďaka tvojej sestre minulý rok na Silvestra. Bol milý, pekný, zábavný. Namotal ma rečičkami a ja som mu to ako sprostá všetko hltala. Ale občas som mala pocit, že to bolo skutočné. Po asi troch či štyroch mesiacoch som začala cítiť nejaký chlad. Stále sme sa hádali a on už o mňa nejavil taký záujem, i keď sám to nepriznal. Neskôr mi povedal, že potrebuje nejaké prachy, aby som mu pomohla. Išla som za ním do jedného baru, aj s peniazmi. Keď som ho zbadala v náručí nejakej vyprsenej pipky ostala som šokovaná. Spýtala som sa barmana kto je to. Povedal, že Mike s frajerkou. Odišla som. Potom prišiel ku mne domov. Bol opitý a naštvaný. Vysvetlila som mu, že je koniec, že s takým klamárom a hajzlom nechcem maž nič spoločné. Nechcel odísť, a keby neprišla Sisa s nejakým kamošom asi by ma pekne dobil. Na druhý deň si to prišiel vyžehliť. Hovoril, že ma stále miluje, a že tá baba bola len úlet na jednu noc. Našťastie som sa spamätala a neverila mu. Kamarátka potom zistila, že ide v nejakom nelegálnom kšefte a má stále milenky. Proste magor. Čo som počula je z neho alkoholik alebo hráč. Podľa mňa oboje. Raz za čas zavolá, či nemám požičať peniaze. Ale neopovážil by sa, prísť za mnou a čokoľvek mi urobiť." Martin sa tvári vážne a pozorne počúva.
"To mě mrzí. Nechápu jak se takhle může někdo chovat. Ty jsi výjimečná žena a..." preruším ho.
"Prestaň. Netúžim po ľútosti ani ničom podobnom. Veľa ma to naučilo a som za tú skúsenosť vďačná. To je všetko." prikývne.
"Předpokládám, že tím myslíš, že nemáš věřit chlapům." obaja sa zasmejeme.
"Tak keď ste takí arogantní namyslení idioti, čo máme my ženy robiť? Jediným riešením je vás ignorovať a neveriť vám." zdvihne prst a odkašle si.
"Náhodou je statisticky dokázáno, že častěji lžou ženy než muži. Vy jste takové slepice, že si lžete i navzájem. To bychom mi muži na základě bro-kódu nedokázali."
"Dovoľ mi zasmiať sa. My si klameme pre dobro tej druhej, zásadne. A vôbec, nehádž ma do skupiny s tými pipkami, ktoré nevedia kde je sever." obaja sa smejeme. Aj napriek tomu, že by ma malo jeho správanie prinajmenšom urážať, viem, že má pravdu. Cítim sa v jeho spoločnosti dobre. Čašník prinesie účet. Martin si ma opäť vtipne doberá, keď vyberá peniaze z peňaženky.
"Toto je asi poprvé, kdy žena, normální žena, nechce na prvním rande platit." žmurkne.
"Ako iste vieš, sám si ma pozval, a tak je galantné aby si to aj zaplatil. A okrem toho toto nie je rande!" priznávam, že sa mi tá predstava páči. Predsa je to kus chlapa.
"To tvrdíte vždy. Pravidelně se mi stává, že na prvním rande to pro ženu rande není, ale po dvou měsících randění to za první rande stoprocentně považuje." vstávame. Spýta sa či nechcem ešte zbehnúť na kávu, ale ja odmietnem. Hneď ako vyjdeme z hotela, ovalí ma príjemný večerný horský vzduch. Zhlboka dýcham a užívam si tento moment. Vonku už neprší, a tak kráčáme v úplnom tichu. Obaja máme ruky spustené pri tele, a tak sa občas stane, že sa dotkneme. Mám pocit, že to Martin robí zámerne, ale vždy sa odtiahnem. Nechcem aby to skončilo tak, ako chcela Sisa. Vrátim sa do Prahy plná novej energie a naučená na skúšku, ale rozhodne s ním nevleziem len tak do postele. Keď prídeme ku chate, chvíľu len stojíme a pozoruje jasnú oblohu.

Čo pre mňa znamenajú knihy?

20. dubna 2014 v 20:00 | Zuzka |  Theme of a week.
Únik z reality, lepší život, múdrosť, poučenie, lásku...

Toto všetko pre mňa knihy znamenajú. Samú seba by som asi ako knihomola definovala. Síce v poslednej dobe rozhodne nečítam tak intenzívne ako v minulosti, ale je to zapríčenené mnžostvom iných voľnočasových aktivít. Na konci dňa je to ale dobrá kniha a teplý čaj, čo mi robí spoločnosť. Čítam už od malička. Rozprávkové knihy som vždy milovala. Otec nám s bratom čítaval zbierky od Pavla Dobšinského. Moja najobľúbenejšia rozprávka bola ako sa neviem kto vybral do sveta učiť latinčinu. Bola tam taká vtipná veta, ale nespomínam si na názov ani na tú vetu. A potom ešte Lomidrevo patril k mojim naj. Prvé knihy, fakt veľké knihy som čítala už na prvom stupni a boli to Potterovky. Som za ne úprimne rada, vyrastala som s nimi. Je to pre mňa skutočne cenná spomienka. Keď jedného dňa budem pozerať filmy so svojími deťmi tak to bude úžasné. Cez Denník princeznej a podobné tínedžerské blbosti som sa dostala až do dospeláckeho oddelenia našej knižnice. Vždy som sa tam bála chodiť, čo by tam pre mňa bolo? Začala som teda knihami od Aghaty Chriestie - Slečna Marplová a Poirot. A tak to išlo. Dnes už mám vždy ročítanú nejakú knihu.

Treba povedať, že pocit, keď odvorím novú alebo aj starú knihu, to je jedno, je neopísateľný. Tá vôňa, respektíve smrad, držať to v rukách, to je krásne. Tento pocit mi nedá žiadna elektronická čítačka ani pozeranie televízora, či filmové plátno, nech sa režiséri snažia akokoľvek.

Víkend - kapitola 7

18. dubna 2014 v 17:49 | Zuzka |  Víkend.


"O čom bude?" spýtam sa, keď skladám deku, ktorú na mňa hodil.
"Otobě." odpovie, tónom zamilovaného tínedžera.
"Vážne? Prečo?" nadýchne sa a mykne plecami.
"Neboť si myslím, že si zajímavá osoba a máš světu, co dát. Nějaké to moudro." tvárim sa ľahostajne, po prebudení mi ešte mozog nefunguje akoby mal.
"Jaký je tvůj oblíbený citát? Potřebuji o tobě vědět víc." nad touto otázkou som sa nikdy nezamýšľala. Neriadim sa podľa nejakých citátov alebo mott. Ale poznám jeden, ktorý sa mi páči. Vryl sa mi do pamäte, asi aj pretože je od John-a Lennon-a.
"Keď som mal 5 rokov, mamička mi povedala, že kľúčom života je šťastie. Keď som prišiel do školy, učiteľka sa ma spýtala, čo chcem byť, keď vyrastiem. Povedal som "šťastný". Povedala mi, že som nerozumel otázke. Ja som povedal, že ona nerozumie životu."
"John Lennon," povie Martin takmer šeptom. Potom sa opäť vypytuje.
"Ajsi šťastná?" tiež dobrá otázka.
"Snažím sa byť. Nie je to ľahké. Žijem skôr z povinnosti než pretože by ma to nejako extra bavilo. Aj ty, nie?" pokrúti hlavou.
"Jo, ale já chci dělat lidi šťastnými. Alespoň dokud nezjistím, proč jinak jsem tu."
"A máš pocit, že je to dôležité, že sa ti to darí, že je to podstatné?" položí notebook pred seba na stôl a povystiera sa.
"Kdyby lidé nebyli šťastní, nebylo by lidstvo. Zabili bychom se, protože bychom nechtěli žít v depresích a neustálém stereotypu. Nevím jak, ale podle mě tohle je věc, která výrazně ovlivňuje každého z nás. Kdyby byl Hitler šťastný a spokojený, asi by nezačala druhá světová válka. Tedy alespoň by ji nerozpoutal on."
"Ja som si myslela, že to bolo jeho nezvládnuteľnou túžbou po moci." prikývne ako keby som bola malým dieťaťom, ktorému práve vysvetlil, kde je babička po smrti.
"I to, samozřejmě. Ale když si šťastný a spokojený, dokážeš své přirozené nutkání a touhy lépe potlačit. Když máš špatnou náladu a nestačí ti, to co máš, respektive nemáš nic, si náchylnější k páchání zla a tvrdé dobývání svých snů." postavím sa na odchod. Martin pozrie na zlaté hodinky na svojej ruke.
"Už bude pomalu třeba jít. Uprav se, rezervoval jsem nám stůl v tom luxusním hotelu na konci Smokovce." prikývnem. Stále som trochu prispaná. Aj Martinove slová mi začnú dávať zmysel až po teplom kúpeli. Potom riešim problém s oblečením. Netuším, čo sa hodí na takúto príležitosť. Na spodku kufra nájdem červené šaty. Musela mi ich tam pribaliť Sisa, ja sama by som si to nikdy netrúfla urobiť. Už len zo strachu nie. Ten môj strach z nových vecí ma občas desí. Keďže nič vhodnejšie medzi svojimi vecami nenájdem navlečiem sa do tých šiat. Nemám tu ani vhodné topánky, čo si musím zapamätať aby som mohla Sise vynadať, že som ich nemohla aj tak využiť. Nakoniec sa obujem do čiernobielych conversiek, čo na prekvapenie nevyzerá až tak zle. Vlasy zopnem do jednoduchého vrkoča a zídem za Maťom do kuchyne.
"Páni. Jsi krásná." pousmeje sa a ja sa pridám. On má čierne obtiahnuté rifle, kožené topánky, biele tričko a modré sako. Vyzerá ako typický american boy.
"Aj tebe to sekne." vykročíme na cestu. Začne trochu popŕchať, aj napriek tomu, že máme dáždnik, necháme sa ofrkávať studenými kvapkami.
"Vždy ma dážď fascinoval. Z kade sa tá voda berie? Ako malá som hodiny sedávala pri okne. Upokojoval ma zvuk kvapiek dopadajúcich na parapetu. Predstavovala som si, že raz budem slávna hollywoodska herečka. Kráčam po červenom koberci, ruka v ruke s nejakým fešákom. Pri pohľade na moju dlhú večernú róbu padne každému sánka. Predajú mi cenu a ja budem ďakovať celému svetu. Budem jedinou nehasnúcou hviezdou." pozorujem okolitý svet a tak si poriadne neuvedomím, čo mi vyšlo z úst. Začnem sa červenať. Nechcela som Martinovi čokoľvek z toho povedať. Pozriem mu do tváre, milo sa usmieva a je evidentne pobavený.
"Takže sivždycky chtěla být herečka?" prikývnem.
"Ako malá som chodila najprv na balet. Dodnes si pamätám ako sa mi všetky deti smiali, lebo som nebola najchudšia. Aj ten učiteľ to mojej mame vyhováral. Až keď som prišla domov s obrovským plačom, zamkla sa v kúpeľni a dve hodiny nechcela vyliezť, uznala, že by som tam nemala viac ísť. Potom som prešla na hudobnú. Dali ma na píšťalku. Po polroku, keď som sa nedokázala naučiť noty, ma z tadiaľ tiež odhlásili. Nebavilo ma to, nemám absolútne hudobný sluch. Tak som nakoniec zakotvila v dramatickom krúžku. Tam mi to šlo, aj ma to bavilo. Dostávala som hlavné role a tak. Ale keď som sa rozhodovala na akú strednú ísť, odmietla som konzervatórium. Išla som na gymnázium a študujem to, čo ma skutočne baví." vyrozprávam mu stručnú verziu svojho detstva.
"Podle mě bys byla skvělá herečka. Tedy máš na to předpoklady. Alespoň, co tě znám." mierne sa pokloním. Prichádzame k hotelu. Pri vstupe do reštauračnej časti sa nás ujme čašník. Odvedie nás k stolu pri okne. Martin mi galantne odsunie stoličku a sám si sadne na tú oproti mne. Obzerám si krištáľové lustre, červený koberec a všetko akoby bolo ozdobené zlatom, samozrejme, nie je. Vonku sa zotmelo, takže vidieť len malú osvetlenú časť mesta. Čašník sa vráti s jedálnym lístkom. Maťo objedná červené víno a ja si zatiaľ prezerám menu. Nakoniec sa rozhodnem pre pečeného pstruha s hranolkami a šalátom. Môj spoločník si dá kung-pao s ryžou. Obaja si prezeráme okolitých návštevníkov. To máme asi spoločné, sledovanie ľudí. Maťo sa prudko otočí a hľadí na mňa.

Víkend - kapitola 6.

13. dubna 2014 v 13:14 | Zuzka |  Víkend.

"Kde bolo tam bolo. Bol raz jeden domček. V ňom bývala Lucka so svojím bratom a rodičmi. Koniec príbehu."
"Něco mi nechceš prozradit. Nevěřím, že si se svými rodiči vycházela vždy jen dobře."
"Oni sú ako juh a sever. Úplne odlišný. Obaja moji rodičia sú ťažké povahy. Mama bola často nervózna, urazená a nahnevaná za každú maličkosť. Nebyť otca asi by sme okolo nej chodili v rovnošate a po špičkách. Otec bol lepší, vtipnejší .... ale obaja ma vytáčali."
"Hlavněon, že jo?" ako to uhádol? Prikývnem a ponorím sa do spomienok.
"Áno. Asi si myslel, že je majster sveta. Človek sa pri ňom cítil ako totálny hlupák. Zo všetkých si uťahoval. On bol proste ten pán dokonalý. Nikdy nezabudnem ako si robil srandu z mojej váhy. Vtedy sa fakt dobre zabával. Ak si nebol podľa jeho ideológie, bol si nikým. Ľúbim ho, aj som ho. Ale celý život, mám pocit, že som ho vo všetkých oblastiach sklamala. Videl na mne len to zlé, to dobré prehliadal. Ak som nebola najlepšia bolo mu to jedno. Podporoval ma, len keď sa mu chcelo. Nemôžem povedať, že by sa o nás nezaujímal, to práve naopak. Ale vždy vyžadoval aby sme išli na stodvadsať percent, a ak sme aj šli, požadoval stopäťdesiat. Za to som ho neznášala. Teraz sa nerada vraciam domov. Oni sa v mojej prítomnosti len hádajú. Mám pocit, že keď sme s bratom vypadli, bolo im lepšie. To samozrejme nikdy nepriznajú." pousmejem sa.
"Abratr? Rozumělijstesi?" vyzvedá.
"Občas. Ale boli sme spolu veľa. Sme obaja knihomoli. Nikdy sme nebehali celé dni po vonku, nemali sme veľa priateľov. Takže sme boli jeden pre druhého, ale aj sme sa bili. Často som mala pocit, že oni traja sú rodina a ja len prechodný návštevník. Dosť som sa preto trápila." cítim ako mi po tvári spadne slza. Martin si ju všimne a prstom zotrie. Priblíži sa ku mne. Drží moju tvár vo svojich rukách. Čakám, že ma pobozká, a ja sa budem musieť odtiahnuť. Pozerá sa mi priamo do očí. Rozmýšľam, či celý tento rozhovor bola len taktika ako ma dostať do citového rozpoloženia a následne do jeho postele. Pritiahne sa ešte bližšie. Dá mi pusu na líce. A odtiahne sa. Cítim jeho dotyk po celom tele. Srdce mi bije ako o závod. Netuším, čo sa okolo mňa a so mnou deje. Odpijem si z vína.
"Nic není tvoje chyba. Pokud si tvůj otec nedokáže uvědomit, že má tu nejlepší dceru pod sluncem, tak si ji nezaslouží." usmeje sa. Cítim, že mi horia líca. V miestnosti je strašné teplo. Vstanem a pootváram okná. Vyjdem von a prechádzam sa okolo chaty. Čakám, že príde za mnou, no zjavne si uvedomil, že to čo sa stalo bola chyba. Počkať, čo sa vlastne stalo? Dal mi pusu na líce. To čo som cítila bolo asi iba jednostranné. Poslednýkrát obídem chatu a vrátim sa dnu. Sedí v kresle s notebookom na nohách a píše. Keď si sadnem do kresla oproti nemu zaklapne ho.
"Jsi v pořádku? Zcelasihořela." vstane a z kuchyne mi donesie pohár vody. Napijem sa.
"Áno. Prišlo mi zle." hlas mi preskakuje. Mám chuť sa rozplakať, ale nie pred ním. Vstanem a idem do svojej izby. Dám si sprchu a rozvalím sa na posteli. Pozriem na blikajúci mobil. S prekvapením zisťujem, že mi volal Marek. Čo mohol chcieť? Ak by to bolo niečo dôležité zavolá znova. Vrátim sa naspäť za Martinom. Opäť píše. Podídem k poličke s knihami a vytiahnem z tade turistické prospekty a mapu. Rozprestriem ich po stole. Maťo zatiaľ odnesie notebook do svojej izby a rozleje zvyšné víno. Robí to nenápadne, až mám pocit, že nechce aby som si to všimla. Je to slušný chlap, ubezpečujem sama seba. Hľadám vhodnú turistickú trasu. Najprv rozmýšľam nad trasou Tatranská Lomnica- Skalnaté pleso - Hrebienok, uvedomím si, že pešo by to za súčasného stavu našej kondície asi ani jeden z nás nezvládol. Rozhodnem sa radšej pre trasu Hrebienok- Velické Pleso - Tatranská Polianka. Spomínam si, že to bola prvá z turistík, ktoré sme na prvej dovolenke v Tatrách absolvovali. Mama mala problémy s kolenami a ja som si užívala výhľad. Je to stredne náročné, a i keď to bola frekventovaná trasa, počet turistov stagnuje až priam sa znižuje, takže by to mohlo byť kludné.
"Tadeto. To by si mal zvládnuť. Je tam pásmo kosodreviny, skoro, takže budeme mať nádherný výhľad. A pleso, pri ktorom skončíme je rovno pod Gerlachovským štítom. Vieš, ktorý to je?"
"Jistěže, o tom jsme se ještě učili ve škole. Nejvyšší vrch Československa." usmeje sa. Neviem prečo, nemám chuť mu ho obetovať.
"Ale bolo by fajn ráno vyraziť do desiatej, zvládneš to?" zatvári sa urazene.
"Jájo, aty?" prezerá si mapu.
"Si robíš srandu, však? To som o vás príležitostných turistoch počula, že najväčší problém je vstať z postele." spoločne poskladáme mapy. Zapneme televízor a celý večer sedíme v tichosti.

Zobudím sa a okamžite cítim chlad. Otvorím oči a zistím, že som celú noc nechala otvorené okno. Nebol by to problém, pokiaľ by som nebola v Tatrách a vonku by nelialo ako z krhly. Prezlečiem sa a smutne sa dotackám do kuchyne. Martin ešte nevstal, a tak pripravím raňajky ja. Vážne som sa na výlet tešila, ale opäť sa ukázalo, že tatranské počasie je nevyspytateľné. Zatiaľ čo uprene sledujem zamračený svet vonku, raňajkujem. Po chvíli sa ku mne pridá Maťo.
"Asinikamnejedeme,jo?" kývne smerom k oknu. Pokrútim hlavou. Tiež mu trochu sklesne nálada.
"Taktě aspoňzvuna večeři." žmurkne na mňa. Trochu sa usmejem. Takéto počasie znamená, že celý deň strávim s hlavou v knihách. Nevadí mi to. Už v tých poznámkach a pojmoch začínam mať jasno.
"Aké máš na dnes plány?" spýtam sa Martina. Pokýva plecami. Po chvíli rozmýšľania sa ozve.
"V Popradu bývá jeden můj kamarád. Je to tady blízko, ne? Zběhnu ho navštívit. Chceš se přidat?" ponúkne mi. Opäť pokrútim hlavou. Som rada, že vypadne, aspoň sa budem môcť plne sústrediť. O pol hodinu neskôr mi už od dverí kričí, že ho nemusím čakať na obed. Počujem zabuchnutie dverí a zvuk motora pri štartovaní. Doobedie trávim intenzívnym učením. Po obede, no nie tak celkom, dala som si len jogurt, keďže sa mi nechce variť, pozorne študujem túto chatu. Podľa mňa sú tu ukryté poklady. Nie tie skutočné, ale v poličkách ležia veľmi dobré knihy, pri starom gramofóne sú rozhádzané platne. Uvarím si čaj a do prehrávače založím platňu s najzaujímavejším obalom. Z reproduktorov sa ozve melódia typická pre sedemdesiate roky. V spievaní sa strieda muž a žena. Obaja majú hlboké hlasy a ich angličtina je americká. Ležím na pohovke a čakám, čo bude ďalej. Rozmýšľam nad svojím životom. Nad tým, či toto nezmyselné relaxovanie nie je strata času. Môžem robiť toľko dôležitých a zábavných vecí a ja ležím na pohovke. Potom sa zamyslím, čo by som mohla robiť. Štiepiť atóm, zachrániť pár veľrýb? Nakoniec zaspím. Netuším ako dlho som bola v stave spánku, ale keď otvorím oči, ako prvé zbadám slnečné lúče osvetľujúce jeho. Martin sedí v kresle a rýchlymi prstami mení myšlienky v slová, tie vo vety až nakoniec vznikne kniha. Rovnako nepodstatná ako hudba, či tanec, no napriek tomu tak dôležitá pre dnešnú spoločnosť. Všimne si, že ho pozorujem a pousmeje sa. Nič nehovorí.

Exkurzia do Osvienčimu.

11. dubna 2014 v 12:26 | Zuzka |  Time for thinking.
Ako som už niekoľkokrát spomínala, v stredu sme boli so školou na exkurzií v koncentračnom tábore v Osvienčime. Na úvod napíšem, čo mi povedala moja triedna - Ak si to nepripustíte v hlave, nebude to pre vás také zlé- myslím, že to tak aj bolo. Keď sme tam prišli, bolo tam kapec ľudí z rôznych kútov sveta, niektorý sa smiali, fajčili alebo proste jedli. Atmosféra pred vstupom nebola nijak tragická. Dokonca spolužiačka zahlásila - No pozrite! To je jasné, že nie sme na Slovensku, kukajte na tých chalanov - na odľahčenie, áno boli pekní. Pred vstupom sme boli ešte a toalete, kde sme sa skoro stratili. Nedalo sa z tade vyjsť. Ale teraz už vážne. Dali nám slúchadlá a takú vysielačku. Keďže je to pre mnohých pietne miesto aako som vravela, chodí tam veľa ľudí,tie spievodkyne nemôžu kričať. A takto to dodáva aj lepšiu atmosféru. Mali sme veľmi milú sprievodkyňu, ktorá hovorila po česky a akoby sa išla každú chvíľu rozplakať, takže nikto sa nemal chuť smiať. Druhá skupina mala Poľku, ktorá hovorila po slovensky údajne ako Borat, takže tam sa asi niekto neudržal. Tak sa začala naša prehliadka.

Víkend - kapitola 5.

8. dubna 2014 v 18:39 | Zuzka |  Víkend.
Ja si uvedomujem, že to trvalo strašnú dobu, kým som to sem pridala, ale je to tu! :D Mala som problémy s notebookom a tak. Skrátka tu máte novú kapitolu Víkend-u. Ak ste náhodou zabudli o čom boli minulé diely, nájdete ich tu. Príjemné čítanie a komentár ma vždy poteší :)