Exkurzia do Osvienčimu.

11. dubna 2014 v 12:26 | Zuzka |  Time for thinking.
Ako som už niekoľkokrát spomínala, v stredu sme boli so školou na exkurzií v koncentračnom tábore v Osvienčime. Na úvod napíšem, čo mi povedala moja triedna - Ak si to nepripustíte v hlave, nebude to pre vás také zlé- myslím, že to tak aj bolo. Keď sme tam prišli, bolo tam kapec ľudí z rôznych kútov sveta, niektorý sa smiali, fajčili alebo proste jedli. Atmosféra pred vstupom nebola nijak tragická. Dokonca spolužiačka zahlásila - No pozrite! To je jasné, že nie sme na Slovensku, kukajte na tých chalanov - na odľahčenie, áno boli pekní. Pred vstupom sme boli ešte a toalete, kde sme sa skoro stratili. Nedalo sa z tade vyjsť. Ale teraz už vážne. Dali nám slúchadlá a takú vysielačku. Keďže je to pre mnohých pietne miesto aako som vravela, chodí tam veľa ľudí,tie spievodkyne nemôžu kričať. A takto to dodáva aj lepšiu atmosféru. Mali sme veľmi milú sprievodkyňu, ktorá hovorila po česky a akoby sa išla každú chvíľu rozplakať, takže nikto sa nemal chuť smiať. Druhá skupina mala Poľku, ktorá hovorila po slovensky údajne ako Borat, takže tam sa asi niekto neudržal. Tak sa začala naša prehliadka.



Na úvod sme prešli bránou so známym 'napisom' ARBEIT MACHT FREI alebo Práca vás oslobodí. To človeka zamrazí. Boli tam rovanké budovy, označené ako bloky. My sme vošli iba do niektorých.
Napríklad tu sú kufre deportovaných. Boli tam aj vlasy, ktoré ostrihali Židovskám hneď po príchode. To už bolo naozaj veľa a do očí sa mi nahrnuli slzy. Ale videli sme aj hygienické potreby, rôzne ortézy, ktoré sa potom väčšinou posielali nemeckým vojakom, ale aj topánky.
Ďalej sme vošli do budovy, po ktorej stenách boli fotky Židov, ktorý prišli do tábora. Fotili ich hneď po príchode a boli to tak pravdebodobne posledné fotografie, ktoré mali. Nemci boli veľmi puntičkársky a robili si kompletné záznamy. Až do doby, kým nebolo jasné, že vojnu prehrajú. Potom išlo len o to, čo najskôr Židov zlikvidovať a zahladiť stopy. Pri fotografii bolo napísané meno, povolanie, dátum narodenia, príchodu a smrti, občas aj povolanie. Toto boli ľudia vybraní na prácu. Myslím, že tích, ktorí išli rovno na smrť ani nefotili. Mali sme teda možnosť pozrieť sa tým ľudom rovno do tváre, boli ako ja, vy, skráka všetci ostatný. Tak prečo museli zomrieť? Potom nás pani zaviedla do bloku číslo 27. Pre mňa asi najťažšia časť. Tam asi každý začne rozmýšľať prečo. Prečo toľká nenávisť, voči obyčajným možno o niečo inteligentnejším ľudom. Ako je možné, že sa to Hitlerovi a jeho zblbnutým kamarátom podarilo. Na stenu tam totiž premietali videozáznamy a fotografie Židov pred vojnou. Tam som nefotila. Len som sa pozerala na šťastné tváre ľudí, ktorých by ani nenapadlo, že samôže stať niečo také strašné ako holokaust. Plakala som.

Tieto budovy boli po oslobodení tábora prerobené na nemocnice pre tých, ktorý ešte žili. Skôr to ale bola taká 'dožívareň', keďže väčšina z nich na tom bola tak zle, že aj jediný krajec chcela ich mohol zabiť. Potom nás sprievodkyňa zaviedla do poslednej časti Osvienčimu I. Bola to plynová komora s krematóriom. Môžete si všimnúť, ten otvor v strope. Tade na kádzali kyanidové kapsule, ktoré ich mali potom zabiť. Keď som tam stála, bolo to akoby som tých ľudí videla vedľa seba. Ako sa držia jeden druhého a nevedia, čo iné okrem kriku by mali robiť. Boli tam a zrazu zmizli....
Potom sme sa autobusom premiestinili do časti Osvienčim II. Bola aj tretia ale tú Nemci úplne zlikvidovali. Toto bola časť, kam prichádzali tie vagóny so Židmi. Na fotke teda vidíte tie 'dobytníky', kam nahnali 80 až 100 ľudí. Potom keď vystúpili ich triedili. Na fotke môžete vidieť, že ak ukázal SS-sák do prva, zanmenalo to, že idete rovno do plynovej komory a ak doľava idete na prácu. Tie komory a krematória tam už dnes nie sú celé, ale kedysi boli rovno za koľajnicami.
Potom sme sa išli pozrieť do barakov. Jeden bol na prespávanie, skátka strašne veľa ľudí na jednom mieste. Spávali asi tak 4 hodiny denne. Druhý barak bol akože umývareň. Tie otvori sú ako záchody a mali aj nejakú tú vodu. Tu ženy aj rodili. Samozrejme, že deti nemali žiadnu šancu prežiť.

To by bolo všetko. Chcem ešte napísať, že si nesmierne vážim pamitku týchto ľudí. Áno, priznávam občas sa zasmejem na nejakom tom hnusnom vtipe, ale v hlave mám to,že to čo sa tam dialo, že to nebolo dobré. Že to nevyriešilo žadne problémy, nič. Určite ma to ovplyvnilo, uvedomila som si, že je dôležité o tom hovoriť, pretože ak si to nebudeme stále pripomínať, zabudneme. A ako nakoniec povedala naša sprievodkyňa - Je dobré to vidieť, lebo pochopíte, že to čo sa dialo bolo strašné. A už nikdy nikomu nedovolíte, aby sa to stalo znova. - Myslím, že je to pravda. V ťažkých časom, prichádzajú extrémisti s jednoduchými riešeniami, ktoré sa ľudom páči, práve pre ich jednoduchosť. Ale nikdy nič nevyriešia, lebo svet nie je jednoduchý. Nesmieme dovoliť, aby neschopnosť niektorých ľudí dala možnosť presadiť sa takým ľudom ako bol Hitler. Nemáme právo zabudnúť na to, čo sa počas druhej svetovej vojny stalo, pretože tí ľudia možno nezomreli zbytočne. Zomreli, aby sme mi ostatní mohli pochopiť a zistiť, že nenávisť ničomu nepomôže a všetko iby zhorší. Tak si uctime pamiatku týchto nevinných a statočných ľudí. Moja generácia má v hlave zabudované niečo ako istotu, že sa to nemôže zopakovať, že sa nás celá táto vec netýka. Ale nie je to pravda. My sme tí, ktorí musia niesť tento odkaz ďalej. Všetko čo sa stalo v minulosť, každá zlá vec, je aj našou vecou. Nemôžeme na minulosť zabúdať, treba sa z nej poučiť a neopakovať chyby.

Dúfam, že som vám aspoň trochu priblížila hrôzu tohto miesta. A ak by ste mali niekedy možnosť navštíviť akýkoľvek koncentračný tábor, nebojte sa, treba to vidieť. Možno vám to otvorí oči a pomôže pochopiť, ako ľahko môžete prísť o všetko čo máte. a to nemusíte urobiť nič zlé...

Násilie plodí ďalšie násilie a utrpenie a preto musíme bojovať bez nenávisti a použitia sily.
- Dalajláma
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 NickyHayden NickyHayden | Web | 11. dubna 2014 v 21:06 | Reagovat

Jsem ráda, že se vám exkurze vydařila, já takhle jednou na střední škole prosadila, aby náš seminář dějepisu jel na exkurzi do Terezína, bohužel jsme jeli dva týdny před Vánoci, takže myslím, že mě pak část naší skupiny musela dost proklínat, protože ta vánoční nálada pak byla nenávratně v čoudu. A shodla jsem se s jednou vyučující, že lidé by se měli jezdit dívat na místa, kde se stala nějaká velká tragédie - ona měla teda ještě silnější zážitek než já z Terezína, jelikož byla v zóně kolem Černobylu... Což jí zpětně závidím, protože už někdy od sedmnácti se tam chci podívat taky, ale na druhou stranu vím, že se nikdy nepodívám, protože moje křehké srdce by to nemuselo zpracovat.:D To, že mám ráda černý a morbidní humor, neznamená, že si nevážím života.

2 LinDa LinDa | Web | 12. dubna 2014 v 14:26 | Reagovat

Krásny článok. Spomenula som si na film Chlapec v pruhovanom pyžame...Pri tomto filme som plakala. Ale zároveň bol tak dokonalý. Takýchto podobných filmov som videla viac, ale už si nepamätám tie názvy.
Boli to fakt hrozné časy a veľmi by som chcela, aby sa už neopakovali.
Keď som bola malá, pýtala som sa mamy, či bude niekedy 3. svetová vojna. Ona povedala, že ak budem dobrý človek, nebude :D A myslím, že mala pravdu, aj keď to nezávisí len odomňa.

3 Zuzka Zuzka | E-mail | Web | 12. dubna 2014 v 17:54 | Reagovat

[1]: Mňa Černobyl vôbec neláka, pre mňa je to veľmi na východ, ale pripúšťam, že by to mohlo byť zaujímavé. Tá posledná veta, je pekne napísaná :)

[2]: My sme ho minule akurát pozerali. Neviem, ted asamozrejme je super, že sa stále takéto filmy točia, ale nejak ma nezaujal. Inokedy plačem a teraz nič, neviem čím to bolo. Závisí to aj od teba. Podľa mňa dokiaľ bude aspoň jeden človek na Zemi, bude to dosť. A vždy treba začať seba :)

4 Elík Elík | Web | 12. dubna 2014 v 18:22 | Reagovat

Nemám s toho nejlepší pocit..Skor když si ještě představím, co jim tam dělali.My 9 května pojedem do Terezína.Tak uvdím jaké to bude, no myslím že nic veselého určitě ne!!!:Jinak ty fotky jsou super aspoň si mi přiblížila jak to tam vypadá:).

5 Zuzka Zuzka | E-mail | Web | 12. dubna 2014 v 18:44 | Reagovat

[4]: To som rada, ale fakt sa toho neboj. Hlavne sa nestresuj dopredu. Ja som bola šokovaná, že som sa hneď po prehliadke v autobuse smiala, ale to potrebuje čas na vstrebanie :)

6 Joss Joss | E-mail | Web | 13. dubna 2014 v 16:50 | Reagovat

Ja som už fotky z Osvienčimu videla, keď tam bol brat, on to fotil takmer všetko, možno až na pár vecí, takže niektoré fotky mi boli trochu povedomé v tomto článku. Celkovo z toho miesta nemám dobrý pocit, ale myslím si, že je aj pre nás dobre, že tieto miesta sa celkom nepodarilo zlikvidovať nemcom, pretože máme možnosť vidieť a počuť, ako sa správali k ľuďom, ktorí boli presne takí istí ako sme aj my alebo ktokoľvek iní. Hitler bol obyčajný psychicky chorý psychopat, ktorý mal ilúziu o tom, že by mohol ovládnuť celý svet, zdá sa, že mu to akosi nevyšlo a my môžeme byť len radi. História je pre nás dôležitá, pretože nám pomáha vyvarovať sa rovnakým chybám a poučiť sa. :)
A pekný citát na záver.

Tak, výlet si prežila v celkovej pohode, dúfam, že si z toho nebola veľmi smutná, aj keď ja som už len z tých fotiek.

7 Zuzka Zuzka | 13. dubna 2014 v 17:02 | Reagovat

[6]: Smutná som bola až doma. Presne ako píšeš, história je veľmi veľmi dôležitá :)

8 MartinZCadce MartinZCadce | Web | 27. února 2016 v 17:51 | Reagovat

Pekné informácie, bližšie informácie o exkurziách sú na www.osviencim.info

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama