Víkend - kapitola 6.

13. dubna 2014 v 13:14 | Zuzka |  Víkend.

"Kde bolo tam bolo. Bol raz jeden domček. V ňom bývala Lucka so svojím bratom a rodičmi. Koniec príbehu."
"Něco mi nechceš prozradit. Nevěřím, že si se svými rodiči vycházela vždy jen dobře."
"Oni sú ako juh a sever. Úplne odlišný. Obaja moji rodičia sú ťažké povahy. Mama bola často nervózna, urazená a nahnevaná za každú maličkosť. Nebyť otca asi by sme okolo nej chodili v rovnošate a po špičkách. Otec bol lepší, vtipnejší .... ale obaja ma vytáčali."
"Hlavněon, že jo?" ako to uhádol? Prikývnem a ponorím sa do spomienok.
"Áno. Asi si myslel, že je majster sveta. Človek sa pri ňom cítil ako totálny hlupák. Zo všetkých si uťahoval. On bol proste ten pán dokonalý. Nikdy nezabudnem ako si robil srandu z mojej váhy. Vtedy sa fakt dobre zabával. Ak si nebol podľa jeho ideológie, bol si nikým. Ľúbim ho, aj som ho. Ale celý život, mám pocit, že som ho vo všetkých oblastiach sklamala. Videl na mne len to zlé, to dobré prehliadal. Ak som nebola najlepšia bolo mu to jedno. Podporoval ma, len keď sa mu chcelo. Nemôžem povedať, že by sa o nás nezaujímal, to práve naopak. Ale vždy vyžadoval aby sme išli na stodvadsať percent, a ak sme aj šli, požadoval stopäťdesiat. Za to som ho neznášala. Teraz sa nerada vraciam domov. Oni sa v mojej prítomnosti len hádajú. Mám pocit, že keď sme s bratom vypadli, bolo im lepšie. To samozrejme nikdy nepriznajú." pousmejem sa.
"Abratr? Rozumělijstesi?" vyzvedá.
"Občas. Ale boli sme spolu veľa. Sme obaja knihomoli. Nikdy sme nebehali celé dni po vonku, nemali sme veľa priateľov. Takže sme boli jeden pre druhého, ale aj sme sa bili. Často som mala pocit, že oni traja sú rodina a ja len prechodný návštevník. Dosť som sa preto trápila." cítim ako mi po tvári spadne slza. Martin si ju všimne a prstom zotrie. Priblíži sa ku mne. Drží moju tvár vo svojich rukách. Čakám, že ma pobozká, a ja sa budem musieť odtiahnuť. Pozerá sa mi priamo do očí. Rozmýšľam, či celý tento rozhovor bola len taktika ako ma dostať do citového rozpoloženia a následne do jeho postele. Pritiahne sa ešte bližšie. Dá mi pusu na líce. A odtiahne sa. Cítim jeho dotyk po celom tele. Srdce mi bije ako o závod. Netuším, čo sa okolo mňa a so mnou deje. Odpijem si z vína.
"Nic není tvoje chyba. Pokud si tvůj otec nedokáže uvědomit, že má tu nejlepší dceru pod sluncem, tak si ji nezaslouží." usmeje sa. Cítim, že mi horia líca. V miestnosti je strašné teplo. Vstanem a pootváram okná. Vyjdem von a prechádzam sa okolo chaty. Čakám, že príde za mnou, no zjavne si uvedomil, že to čo sa stalo bola chyba. Počkať, čo sa vlastne stalo? Dal mi pusu na líce. To čo som cítila bolo asi iba jednostranné. Poslednýkrát obídem chatu a vrátim sa dnu. Sedí v kresle s notebookom na nohách a píše. Keď si sadnem do kresla oproti nemu zaklapne ho.
"Jsi v pořádku? Zcelasihořela." vstane a z kuchyne mi donesie pohár vody. Napijem sa.
"Áno. Prišlo mi zle." hlas mi preskakuje. Mám chuť sa rozplakať, ale nie pred ním. Vstanem a idem do svojej izby. Dám si sprchu a rozvalím sa na posteli. Pozriem na blikajúci mobil. S prekvapením zisťujem, že mi volal Marek. Čo mohol chcieť? Ak by to bolo niečo dôležité zavolá znova. Vrátim sa naspäť za Martinom. Opäť píše. Podídem k poličke s knihami a vytiahnem z tade turistické prospekty a mapu. Rozprestriem ich po stole. Maťo zatiaľ odnesie notebook do svojej izby a rozleje zvyšné víno. Robí to nenápadne, až mám pocit, že nechce aby som si to všimla. Je to slušný chlap, ubezpečujem sama seba. Hľadám vhodnú turistickú trasu. Najprv rozmýšľam nad trasou Tatranská Lomnica- Skalnaté pleso - Hrebienok, uvedomím si, že pešo by to za súčasného stavu našej kondície asi ani jeden z nás nezvládol. Rozhodnem sa radšej pre trasu Hrebienok- Velické Pleso - Tatranská Polianka. Spomínam si, že to bola prvá z turistík, ktoré sme na prvej dovolenke v Tatrách absolvovali. Mama mala problémy s kolenami a ja som si užívala výhľad. Je to stredne náročné, a i keď to bola frekventovaná trasa, počet turistov stagnuje až priam sa znižuje, takže by to mohlo byť kludné.
"Tadeto. To by si mal zvládnuť. Je tam pásmo kosodreviny, skoro, takže budeme mať nádherný výhľad. A pleso, pri ktorom skončíme je rovno pod Gerlachovským štítom. Vieš, ktorý to je?"
"Jistěže, o tom jsme se ještě učili ve škole. Nejvyšší vrch Československa." usmeje sa. Neviem prečo, nemám chuť mu ho obetovať.
"Ale bolo by fajn ráno vyraziť do desiatej, zvládneš to?" zatvári sa urazene.
"Jájo, aty?" prezerá si mapu.
"Si robíš srandu, však? To som o vás príležitostných turistoch počula, že najväčší problém je vstať z postele." spoločne poskladáme mapy. Zapneme televízor a celý večer sedíme v tichosti.

Zobudím sa a okamžite cítim chlad. Otvorím oči a zistím, že som celú noc nechala otvorené okno. Nebol by to problém, pokiaľ by som nebola v Tatrách a vonku by nelialo ako z krhly. Prezlečiem sa a smutne sa dotackám do kuchyne. Martin ešte nevstal, a tak pripravím raňajky ja. Vážne som sa na výlet tešila, ale opäť sa ukázalo, že tatranské počasie je nevyspytateľné. Zatiaľ čo uprene sledujem zamračený svet vonku, raňajkujem. Po chvíli sa ku mne pridá Maťo.
"Asinikamnejedeme,jo?" kývne smerom k oknu. Pokrútim hlavou. Tiež mu trochu sklesne nálada.
"Taktě aspoňzvuna večeři." žmurkne na mňa. Trochu sa usmejem. Takéto počasie znamená, že celý deň strávim s hlavou v knihách. Nevadí mi to. Už v tých poznámkach a pojmoch začínam mať jasno.
"Aké máš na dnes plány?" spýtam sa Martina. Pokýva plecami. Po chvíli rozmýšľania sa ozve.
"V Popradu bývá jeden můj kamarád. Je to tady blízko, ne? Zběhnu ho navštívit. Chceš se přidat?" ponúkne mi. Opäť pokrútim hlavou. Som rada, že vypadne, aspoň sa budem môcť plne sústrediť. O pol hodinu neskôr mi už od dverí kričí, že ho nemusím čakať na obed. Počujem zabuchnutie dverí a zvuk motora pri štartovaní. Doobedie trávim intenzívnym učením. Po obede, no nie tak celkom, dala som si len jogurt, keďže sa mi nechce variť, pozorne študujem túto chatu. Podľa mňa sú tu ukryté poklady. Nie tie skutočné, ale v poličkách ležia veľmi dobré knihy, pri starom gramofóne sú rozhádzané platne. Uvarím si čaj a do prehrávače založím platňu s najzaujímavejším obalom. Z reproduktorov sa ozve melódia typická pre sedemdesiate roky. V spievaní sa strieda muž a žena. Obaja majú hlboké hlasy a ich angličtina je americká. Ležím na pohovke a čakám, čo bude ďalej. Rozmýšľam nad svojím životom. Nad tým, či toto nezmyselné relaxovanie nie je strata času. Môžem robiť toľko dôležitých a zábavných vecí a ja ležím na pohovke. Potom sa zamyslím, čo by som mohla robiť. Štiepiť atóm, zachrániť pár veľrýb? Nakoniec zaspím. Netuším ako dlho som bola v stave spánku, ale keď otvorím oči, ako prvé zbadám slnečné lúče osvetľujúce jeho. Martin sedí v kresle a rýchlymi prstami mení myšlienky v slová, tie vo vety až nakoniec vznikne kniha. Rovnako nepodstatná ako hudba, či tanec, no napriek tomu tak dôležitá pre dnešnú spoločnosť. Všimne si, že ho pozorujem a pousmeje sa. Nič nehovorí.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Joss Joss | E-mail | Web | 13. dubna 2014 v 16:28 | Reagovat

Tak táto kapitola bola zase skvelá, čakala som, že ju pobozká a on len na líce, ale čo už, snáď sa niekedy dočkám, ale bol to taký fajn pocit, čítať to, tvoja tvorba sa veľmi dobre číta. :)

2 LinDa LinDa | Web | 16. dubna 2014 v 17:53 | Reagovat

Ten koniec sa mi páči :D :D Som zvedavá ako to bude pokračovať. Úplne zvedavá ;)
Škoda, že nešla s ním...ale v takomto upršanom počasí by som asi tiež ostala pri dobrej hudbe zahrabaná pod dekou.
Pusinka na líce... juuj :D

3 Nataly Nataly | 18. dubna 2014 v 19:23 | Reagovat

Skveý tatko :P.. Hmm dážď a hudba krásička :).

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama