Víkend - kapitola 9

26. dubna 2014 v 18:05 | Zuzka |  Víkend.
Finišujeme ľudia! :D


Prebúdzam sa neskoro ráno. Posledný deň tejto krátkej dovolenky. Aj napriek tomu, že som väčšinu času doposiaľ zabila spánkom alebo učením, budem nerada odchádzať. Roztvorím okno a vdychujem čerstvý osviežujúci vzduch. Ak si budem môcť jedného dňa vybrať miesto na bývanie, budú to Tatry. S povolaním, ktoré som si vybrala to ale asi nebude možné. Kde by som sa tu zamestnala? Niečo poradne tresklo. Vybehnem z izby. Pozerám sa Martinovi kľačiacemu pri linke priamo do očí. Vyzerá zúfalo. Možno keby som neprišla, rozplakal by sa. Nemám záujem ho dráždiť, takže idem po metlu a poriadim rozbité taniere z dlážky. Stále tam sedí skrčený, nevšímame si jeden druhého. Odchádzam do izby, prezliecť sa a umyť. Zo sebou si vezmem siedmy papier s poznámkami. Maťo medzičasom sedí pri pulte a náhlivo ťuká do klávesnice.
"Je všetko v poriadku?" spýtam sa akoby nič.
"Ne!" odsekne. Potom pokrúti hlavou a pozrie na mňa. Pripravujem si raňajky.
"Promiň.Ne,není. Nestíhám to do konce měsíce napsat. Kromě toho, Danny nesouhlasí s námětem knihy. Říká, že to není můj styl, že toto ode mne čtenáři nechtějí. Nevím, co mám dělat."
"Napíš čo vieš, čo chceš. Daj do toho seba. Kľudne nech je to o čomkoľvek, o púpave, o uhorkách alebo o psoch. Si skvelý spisovateľ. Ak sa mu to nebude páčiť má smolu. Lebo sú len dve možnosti. Buď to vydá, nech to bude o čomkoľvek a zarobí aspoň niečo. Alebo to nevydá, lebo nestihneš napísať druhú a on príde o kšeft. A myslím, že vieš, ktorú možnosť nakoniec zvolí." žmurkne na mňa.
"Takže o pampeliškách. Nad tím bych možná mohl pouvažovat. Četl jsem, že se z nich dá udělat nějaká droga." víťazoslávne vystriem ruky. Vráti sa k svojej práci a ja zase k svojej. Prekvapivo dobre sa mi učí. Občas sa pozriem ja naňho, občas cítim jeho pohľad na mojom krku. Ešteže mám malý výstrih, pousmejem sa v duchu. Po dvoch hodinách učenia mu navrhnem malú pauzu. Spýta sa kam pôjdeme. Chvíľu rozmýšľam.
"Na malú túru. Taký kopček - Predné Solisko. To zvládneme ľavou - zadnou. Nemáš problém s kĺbami?" pokrúti hlavou a začne sa smiať. O necelú polhodinu odchádzame na vlakovú zastávku, odkiaľ pocestujeme na Štrbské pleso. Tentoraz nemá Maťo veľmi chuť rozprávať. Keby hovoril čosi o svete, asi by to boli samé nadávky. Ale navadí mi to. Užívam si výhľad, veď kedy sem znovu prídem? Od vlaku k štartu lanovky, je to pomerne veľký kus cesty. Vysvetľujem mu ako sa tam dostaneme. Lístky ako správny muž musel zaplatiť on. No, keby som si nezabudla peňaženku, určite by som mu to nedovolila. V lanovke sa opäť zblížime.
"Trochu se bojím." prizná a chytí ma za ruku. Jeho dotyk je teplý.
"Áno, aj ja. I keď, je to taký adrenalín." Pritisne sa ku mne. Zatiaľ čo ja pozorujem okolie, on sa díva priamo na mňa. Pousmejem sa. Cítim, že to prichádza.
"Mala by som ťa varovať. Občas..." je to tu. Zastaneme. Martin sa začne otáčať, keď prehovorí, jeho hlas je piskľavý.
"Co to ​​má sakra znamenat? Pokazilo se to? Jak dlouho tady budem viset?" musím sa smiať. Hodí na mňa nechápavý škaredý pohľad.
"Upokoj sa. Občas to zastane, kvôli vetru. Za chvíľu sa opäť rozbehneme. Vieš, že máš úžasný hlas, keď sa bojíš? Po tom by skutočne skočili všetky ženy." musím sa rozosmiať až tak, že sa lanovka začne nebezpečne hojdať. Odsunie sa odo mňa. Pochovala som akúkoľvek šancu na romantiku. Po viac ako piatich minútach státia si na jeho tvári všimnem skutočný nepokoj. Nie je na také výšky zvyknutý. I keď ani ja nie, pri ňom sa nebojím, čo je zvláštne keďže on vyzerá, že bude každú chvíľu zvracať. Našťastie sa opäť rozhýbeme a cítim, že Maťovi sa uľaví. Nasmejeme sa pri vystupovaní z lanovky, keďže nám skoro ujde. Keď mu ukážem kam ideme, zo srandy sa zrúti na zem. Začneme našu púť. Dávame si menšie prestávky, aby sme sa vydýchali alebo pokochali výhľadom, ktorý je skutočne úžasný. Ľudia na nás hľadia, keď sa na jednej zo skál pokúšam vyskočiť a Martin ma fotí. Môžem predsa spadnúť a zabiť sa. To by bola tragédia, istotne. Celkom sa pri tej predstave zabávam.
"Bojíš sa smrti?" spýtam sa Maťa. Mykne plecami.
"Ne. Je to normální. Nevidím důvod. Od začátku víme, že přijde konec. Strach, který z toho lidé mají je jen uměle vytvořen. Stejně jako láska a jiné subjektivní pocity. Vlastně se těším. Nelíbí se mi tu. A ty?" musím sa zasmiať, pretože to hovorí tónom znudeného pubertiaka.
"Kedysi som sa strašne bála. Ale po tom, čo mi zomreli starí rodičia som sa nad tým fakt zamyslela. Zistila som, že nie. Že je to len krok do budúcna. Možno ani zo sveta neodídeme, čo ak sú tu duchovia tých mŕtvych žijúci svoj život. Dokonca je kľudne možné, že je niekde nebo. Ale byť tebou tak sa nespolieham, lebo ty tam určite nepôjdeš." škaredo na mňa zagáni.
"Tak to jsme dva, viď?"
"Určite. Ja som skutočne ako anjel..." nenechá ma dokončiť.
"Který nesnáší svět, a nesouhlasí s autoritami a ne jen těmi nebeskými." pousmejem sa. Chcem byť niečo viac ako len ovečka. Svoj život chcem prežiť tak, aby som sním bola spokojná. V podstate chcem zmeniť svet k lepšiemu. Nemienim sa podriaďovať príkazom a zákazom ľudí, ktorí len klamú, kradnú a ničia iným životy. Nechcem byť ako naši politici.
"Poďme už. Je to len kúsok." postavím sa zo skaly a oprášim si zadok. Nečakám kým sa Martin vymotá a rýchlym svižným krokom kráčam vyššie. Nakoniec sa predo mnou rozprestiera iba modré nebo. Ľudia sedia na svojich miestach a cez ďalekohľady pozorujú výhľad, ktorý sa im naskytol. Za sebou počujem funiaceho Martina, ktorý sa ma od poslednej pauzy snažil dobehnúť. Aj mňa samú prekvapuje akú mám dobrú kondičku. Hlavne viac udýcham.
"Tak tohle je doufám už vrchol." zastane vedľa mňa Maťo a prehne sa.
"Môžeme ísť aj vyššie." potľapkám ho po chrbte a prejdem k veľkej hladkej skale, ktorú práve opustil postarší manželský pár. Jedného dňa budem možno aj ja takto chodiť so svojím manželom na turistiku. Keď vychováme deti, pochováme rodičov a budeme mať odžitého veľa krásneho. Skutočne to tak chcem? Sama netuším ako sa bude môj život po škole vyvíjať. Prežijem pokojný stereotypný život v malom meste. Alebo sa vydám do sveta a budem svetoznáma novinárka, aspoň sa o to pokúsim. Možno budem celý život hľadať ako Martin. Lásku, šťastie a zmysel svojej existencie. V tejto chvíli mi je to jedno. Silný a chladný vietor mi prefukuje vlasy a ja sa cítim, akoby prichádzal koniec. Akoby všetky moje úvahy o budúcnosti boli zbytočné. Nikdy som nežila pre prítomnosť, nedokážem to, som snílek. Ale keď sa niekam vyšplhám, som vo svojom živle a dokážem myslieť, vychutnávať len tú chvíľu. Dnes dom tu však s Martinom, ktorý sa chce rozprávať. Na prekvapenie mi to neprekáža. Mám nepríjemnú predtuchu, že k nemu čosi cítim, len ešte netuším čo. Obávam sa najhoršieho.


"Nad čím přemýšlíš?" spýta sa jemným hlasom.
"Nad tým, čo po celý víkend, keďže som s tebou." prekvapene zdvihne obočie.
"A to je co? Jestli jsem fakt takový darebák?" pokrútim hlavou.
"Na to som nemyslela vôbec. Netrápi ma to, to čo robíš je tvoja vec. Ale je mi s tebou fajn." usmeje sa.
"To mě těší. Imněse tenhle víkend líbí." pozorujeme oblaky, ktoré sa pomaly ale isto presúvajú. Počkať. Oni stoja a my - zem - sa točíme, nie? Je mi to jedno. Vždy som v nich hľadala nejaké obrazce. Nikdy nikto nevidel to, čo ja. Vraveli mi, že mám až príliš veľkú fantáziu. Ale ja nesúhlasím. Stojím pevne sa zemi viac než ktokoľvek koho poznám. Martin sa opäť ozve:
"O čem tedy uvažuješ? Celý víkend."
"O zmysle našej existencie tu, na Zemi. Prečo? Ako? Kedy? Načo? A kto nás sem poslal. Neverím v Boha, nestotožním sa ani s racionálnymi vysvetleniami vedcov. Nedáva mi to absolútne žiadny zmysel, nech sa snažím ako to len ide." keď Martin odpovie, neverím vlastným ušiam.
"Možná je to skutečně ten nejjednodušší důvod. Nevím proč vznikl vesmír, ani jako. Ale proč jsme tady, to je možná až příliš jednoduché. Tam někde je někdo nebo něco, co má rádo šťastné konce..." nerozumiem mu, no pokračuje, "Co když je tím důvodem skutečně láska? Ta nás dělá lidmi ne? Tomu se dá věřit, je to jen pocit, ale cítí ho každý z nás. Jediná věc, kterou máme všichni společnou." Nakloní sa ku mne. Začnem sa celá triasť, našťastie si to nevšimne. Nechcem oddialiť to, čo má prísť. Už sa skoro dotýkame, keď.
"Vy tu máte signál?" počujem hlas, ktorý sa na túto strašne hlúpu, otravnú a nepodstatnú otázku pýta práve teraz a práve nás. Odtiahneme sa. Aj napriek tomu, že ma to štve spolu s Maťom sa zasmejem. Vytiahne si mobil a skontroluje, ako je na tom so signálom.
"Ne. Ale já nemám zdejšího operátora, takže nevím." skontrolujem svoj mobil. Odpoviem suchým nie, pretože na tú pani sa skutočne hnevám. Potom si obaja ľahneme na tú skalu a opäť pozorujeme nebo. Nedalo by sa len tak vrátiť k tomu, čo sme mali rozpracované. Premýšľam nad jeho slovami. Skutočne uznal, že láska je ten dôvod. Že tak abstraktný a nedokázateľný jav, ktorý si ľudia možno len vymysleli, je dôvodom našej existencie? Som už tak ďaleko, že sa pýtam sama seba, či aj mamuty dokázali milovať. Martin zdvihne ruku a ukáže na jeden z oblakov. Okamžite ma napadne, že vyzerá ako veľký balón, okolo ktorého sa šíria plamene.
"Vypadá to jako hořící balón, ne?" srdce mi poskočí, keď to vysloví Maťo nahlas.
"To áno. Skutočne. Ako to, že aj tebe to pripomína to isté?" spýtam sa prekvapene.
"Nikdy jsem nepotkal člověka, který by mé vysvětlení pro jednotlivé oblaka chápal. Asi jsme ... spřízněné duše." pozrie na mňa takým tým pohľad. Neviem z neho čítať. Je zamyslený, prekvapený, pobavený alebo možno zamilovaný? Už blúznim. Postavím sa a zavelím na odchod. Dole je to náročnejšie. Bolia ma nohy, no je to väčšia zábava. Musím vyhľadávať vhodné skaly, na ktoré skočiť. Všimnem si, že Martin nasleduje moje kroky presne. Úplne dole sa opäť zvezieme lanovkou. Tentoraz sa Martin tvári úplne pokojne, keď na chvíľu zastaneme. Je už skoro šesť, keď vysadáme z vlaku na zastávke v Novom Smokovci.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 LinDa LinDa | Web | 27. dubna 2014 v 16:28 | Reagovat

Finišujeme? asi budem plakať :(
Oni sú naozaj spriaznené duše. Už od začiatku :D
Droga z púpavy. Chcela by som vyskúšať :D

Nádherná časť. Už neviem čo mám ešte napísať, opäť ma to dostalo.

2 Zuzka Zuzka | 27. dubna 2014 v 17:51 | Reagovat

[1]: Už je to raz tak, asi len jedna kapitola už :/ Ďakujem za chválu :)

3 LinDa LinDa | Web | 28. dubna 2014 v 16:24 | Reagovat

Myslíš to Help?
Ono to vlastne nie je dokument, ale komédia :D A volá sa to Help. [je to z roku 1965 a predsa farebné :D ].
Už mi niekto poslal aj link. Tu je: http://www.veoh.com/watch/v17374721fCkWEPpQ/bamboo2uvideos
Ale v angličtine. :D

Queen sú skvelí. Niekedy mám pocit, že ešte lepší... rozsahom hlasu :D

4 Zuzka Zuzka | E-mail | Web | 30. dubna 2014 v 18:44 | Reagovat

[3]: Angličtina no problem :D Hlasovo sú určite lepší. Podľa mňa na Freddieho nemá nikto, nech sa snažia akokoľvek :)

5 Jossie Jossie | E-mail | Web | 28. června 2014 v 19:24 | Reagovat

Ja sa musím ešte raz opakovať, ale toto bola proste ďalšia úžasne napísaná kapitola. :) Tie ich úvahy o láske a to všetko, pekné.. pekné.. a tú ženskú čo ich vyrušila preklínam naveky, ja som sa už celkom tešila, ale tak trochu som tušila, že im do toho niečo príde. :D Asi som to nejako cítila. :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama