Květen 2014

Básnik, ktorý ma zaujal.

23. května 2014 v 15:38 | Zuzka |  I like and I love.
Som fanúikom literatúry, ale skôr prózy než poézie. Vlastne neznášam poéziu. Na otázku učiteľky, čo tým básnik myslel nedokážem odpovedať. Možno je to tým, že slovenský básnici boli/sú divný. Pred pár týždňami som si však pozrela film Kill Your Darlings. Áno, dala som sa na to len z toho dôvodu, že tam hrá Daniel Radcliffe, predstaviteľ Harryho Pottera. Nakoniec to ale nebola zlá voľba. Film ma skutočne zaujal, aj keď bol trošku drsnejší a pre mňa nečakaný (nevedela som, o čom bude). Ak chcete vedieť viac, tak sa informujte tu.
V skratke je o básnikovi, ktorý výrazne posunul hranice poézie do úrovní, kde tomu porozumiete. Alebo aspoň ak sa posnažíte. Nepísal o vecich, ktoré sú všetkým totálny šumák, písal o aktuálnej situácii vo svete a reálnych problémoch. Bolo to síce už v druhej polovici 20. storočia, ale ľudstvo sa ešte nestihlo poučiť zo svojich hlúpostí a nezmenilo sa.
Tým básnikom a 'hlasom' beatovej generácie (angl. - beat generation; je hnutie amerických básnikov a prozaikov 50.-60. rokov 20. storočia, ktorí svojimi dielami i životnými postojmi demonštrovali nesúhlas s konzumnou spoločnosťou a s konzervativizmom zakoreneným vo vtedajšej kultúre) bol Allen Ginsberg. Nepekný Žid s mozgom génia.
Z knižnice som si požičala knihu jeho básní (preložené) a vrátila som ju len preto, že na ňu nebol čas, inak to boli diela nadmieru dobré. Nie všetky básne ma síce zaujali, alebo nie všetkým som pozorumela významovo a vnútorne. Niektoré však vo mne zanechali dojem a pocit.Zároveň sa mi páči, že v dielach nie je použitý taký klasický rým a striktné pravidlá, práve naopak je to voľné a aj to ma na tom potešilo.
Takže som sa rozhodla pár ich sem pridať, bohužiaľ s prekladom som našla len jednu, ale angličtina tu nie je tak náročná, že by ste to s priemernými schopnosťami (ako ja) neprelúskali: http://www.rugusavay.com/wp-content/uploads/2012/11/Allen-Ginsberg-Quotes-1.jpg


Bela vetero. :)

2. května 2014 v 18:37 | Zuzka |  Diary.
V dobrej nálade vás zdravím. Už druhý nadpis článku je v neznámom jazyku. Určite teraz s ručičkou na brade dumáte, čo za jazyk to je. Nie, neuhádli ste (alebo hej?). Je to esperanto. Toto znamená - krásne počasie. Presne teké momentálne už druhý deň oblieha našu zvolenskú kotlinu. Dnes síce užívam slniečko len z pohodlia domova a s knižkou v ruke, ale včera som bola s Nataly na prechádzke. Pomerne dlhej, a myslím, že sme si užili. Chcela som článoček s fotkami, ktoré som urobila a povyberala dať ešte včera pri hokeji. Ale potom som sa načisto zapozerala, keďže naša mladá páka a zároveň môj nový miláčik Maťko Reway hral tak úžasne. Fakt, z neho bude raz obrovská hviezda. Dúfam, že mu sláva a úspech nestúpnu do hlavy. Veľmi mu fandím :) Dnes som nebola v škole (hell yeah, bitches!), lebo som bola na kontrole u ortopéda s tou mojou nešťastnou chrbticou. V hornej časti sa moja skolióza mierne zlepšila, zato dolná časť chrbtice sa vychílila o ďalšie cca. 4 stupne. Teraz teda to pokryvenie dole činý 26 stupňou. Utešujem sa tým, že kým to nie je 90 stupňov je to all right. Boli sme aj v Europe, čo je obchodné centrum a tam som si skúšala nádherné zelené jegínsy. Samozrejme, ako je už u mňa zvykom, nesadli. Väčšie číslo mi bolo voľné na bruchu a dobré na stehnách a menšie zase dobré na páse a vypasované na stehnách a zadku. Strašne ma to irituje. Takto je to so všetkými nohavicami. Asi budem chodiť len v teplákoch. Útechou je pre mňa aspoň krásne oranžové tričko. Potom som prišla domov a tu už len relaxujem :) Dostala som sa aj k článku... takže hádam poďme na fotky, ktoré nie sú bohviečo, ale som s nimi spokojná aspoň ja:
Tamhentá budova je moja budúca škola (hádam), a táto riečka je Hron :)

Víkend - kapitola 10

1. května 2014 v 19:42 | Zuzka |  Víkend.
Tak a máme tu poslednú kapitolu poviedky Víkend. Dúfam, že sa páčila a ďakujem každému, kto to čítal a komentoval. Prosím, aby ste zhodnotili celú poviedku, veľmi mi to pomôže v ďalšom písaní. Nech sa páči:

V chate si dáme sprchu a prezlečieme sa. Zatiaľ čo ja varím večeru, Maťo sa snaží písať. Rozhodla som sa urobiť ďalšiu so svojich špecialít. Správca, ktorý nás vítal v piatok mi veľkoryso daroval potrebné suroviny. Robím jelenie ragú na červenom víne. Aspoň takto ho môžeme využiť, keď už ho Martin kúpil. Prestieram stôl a naberám jedlo na taniere. Neskutočne ma prekvapí, keď na stole zbadám horiacu sviečku. Budeme jesť ako skutočný pár, romantická večera s vínom a skvelým jedlom. Na tento večer sa skutočne teším. Martin je pomaly, takže sa mu snažím prispôsobiť.
"Kde ses naučila tak skvěle vařit? Děvče. Tohle je asi to nejlepší, co jsem kdy jedl." cítim, že sa pýrim.
"Konkrétne toto jedlo, je recept mojej krstnej mamy. Pamätám si, že keď som ju ako malá chodila raz za čas navštevovať muselo byť na obed toto jedlo, inak som odmietala jesť. Potom som ho robievala aj doma, no a teraz je to moja špecialita." labužnícky si utrie ústa jazykom. Po jedle si naložíme do misiek zmrzlinu, ktorú kúpil. Presunieme sa do obývačky a kašleme na riad. Začneme sa opäť rozprávať, lepšie spoznávať a zbližovať.
"Dámesideset otázek, coty na to?" spýta sa Martin. Táto hra, ak sa to dá tak nazvať, spočíva v tom, že si navzájom dvaja ľudia musia dávať otázky. Kto odmietne odpovedať, musí si vyzliecť nejakú časť oblečenia. Keďže je teplo, veľa toho na sebe nemáme. Privolím, aj keď som trochu nervózna.
"Začíná.Pročstuduješžurnalistiku?" spýta sa Martin.
"To vlastne ani neviem. Baví ma to. Bude to znieť hlúpo, ale ja verím, že sa mi jedného dňa podarí zmeniť svet. Že ak príde revolúcia, trebárs na Slovensku, ktoré skutočne milujem, tak...budem tá, ktorá o tom napíše, budem brániť záujmy ľudí a pomôžem tým. Média majú strašnú moc. Ale nechcem ovplyvňovať ľudí. Chcem hovoriť pravdu a písať čestne, to čomu verím a čo si myslím. Chcem aby sa ľudia sami zamysleli a verili tomu, čomu chcú veriť. Je to blbé?" pozerá na mňa tak fascinovane. Hľadíme si priamo do očí.
"Ne, ne. Je to smělé, ale sny je třeba mít. Bez nich by nebyla skutečnost. Teď ty."
"Miluješ teraz niekoho?" ani neviem, prečo sa to pýtam. Možno, že moja úbohá duša dúfa, že mňa. Je to ale nemožné. Ak sa tento človek dokáže zamilovať, tak určite nie za tak krátku dobu. Rýchlo siahnem po pohári vína. Cez sklo ho sledujem. Rozmýšľa. Uvedomím si, že je naozaj krásny. Cítim jeho dokonalý parfum a sleduje každý pohyb jeho sýtozelených očí. Očí, ktoré sa práve teraz nebezpečne približujú k tým mojim. Pripravujem sa na to, čo príde. Chcem ochutnať jeho pery, ktoré vyzerajú tak lákavo. Pery, ktorým podľahlo už toľko žien, no napriek tomu ma neodpudzujú, pretože poznám charakter ich majiteľa. Majiteľa, ktorý je nespokojný so svetom, so sebou samým. Prežil toľko bolesti, sklamania a napriek tomu zostáva tak zaujímavým, svojským a rozhodným mužom. Snažím sa položiť pohár na stôl, no netrafím a tak spadne na zem a rozbije sa. Už mám pocit, že to opäť preruší tú snahu o bozk, keď Martin svojím príjemným hlasom zašepká:
"Do třeticeto nemůženicpokazit." usmeje sa. Potom sa k nemu natiahnem aj ja. Naše pery sa stretnú. Po dlhom čase, sa mi srdce rozbúši akoby to mala byť jeho posledná minúta. Približne minútu môže trvať kým sa naše pery opäť rozdelia. Hľadíme si do tváre. Počuť náš pravidelný a rozpálený dych.
"Chceš?" zašepká Maťo. Bez váhania prikývnem.

Keď otvorím oči, zľaknem sa len svetla. Vôbec nie toho, že ležím na dokonalej hrudi dokonalého muža, s ktorým som sa včera vyspala. Ešte stále som spotená, no nechce sa mi opustiť posteľ. Chvíľu premýšľam nad tým, čo sa stalo. Sisa mala pravdu, sex som potrebovala. Ale až takýto....
"Užjsi vzhůru?" trochu nadvihnem hlavu a pozerám sa do Martinovej tváre. Oči mu žiaria a úsmev je široký, presne tak ako keď sme zaspávali. Tiež sa usmejem. Neviem, či mu mám dať pusu alebo čo. Radšej sa odtiahnem. Trochu sa pomrví a pohladí ma po tvári. Pochopím to ako žiadosť o pusu na dobré ráno. Rozhodnem sa predsa len do sprchy ísť, aby som zahnala trápne ticho, ktoré nastalo. Chytí ma však na ruku a pritiahne k sebe. A tak vedľa neho ležím. Nemám potrebu hovoriť, len sledujem východ slnka za oknom. Prehovorí ako prvý:
"Konečně tonebylo,jen tak.Ajen tak sněkým." usmejem sa.
"U mňa to bolo len konečne." zasmeje sa.
"Víštyco?" pokrútim hlavou, ale tuším, že myšlienka, ktorá vyjde z Martinových úst bude stáť za to.
"Myslím, že jsmevnocinašlismysl života." spoločne sa zasmejeme. Asi má jednoducho pravdu...