Víkend - kapitola 10

1. května 2014 v 19:42 | Zuzka |  Víkend.
Tak a máme tu poslednú kapitolu poviedky Víkend. Dúfam, že sa páčila a ďakujem každému, kto to čítal a komentoval. Prosím, aby ste zhodnotili celú poviedku, veľmi mi to pomôže v ďalšom písaní. Nech sa páči:

V chate si dáme sprchu a prezlečieme sa. Zatiaľ čo ja varím večeru, Maťo sa snaží písať. Rozhodla som sa urobiť ďalšiu so svojich špecialít. Správca, ktorý nás vítal v piatok mi veľkoryso daroval potrebné suroviny. Robím jelenie ragú na červenom víne. Aspoň takto ho môžeme využiť, keď už ho Martin kúpil. Prestieram stôl a naberám jedlo na taniere. Neskutočne ma prekvapí, keď na stole zbadám horiacu sviečku. Budeme jesť ako skutočný pár, romantická večera s vínom a skvelým jedlom. Na tento večer sa skutočne teším. Martin je pomaly, takže sa mu snažím prispôsobiť.
"Kde ses naučila tak skvěle vařit? Děvče. Tohle je asi to nejlepší, co jsem kdy jedl." cítim, že sa pýrim.
"Konkrétne toto jedlo, je recept mojej krstnej mamy. Pamätám si, že keď som ju ako malá chodila raz za čas navštevovať muselo byť na obed toto jedlo, inak som odmietala jesť. Potom som ho robievala aj doma, no a teraz je to moja špecialita." labužnícky si utrie ústa jazykom. Po jedle si naložíme do misiek zmrzlinu, ktorú kúpil. Presunieme sa do obývačky a kašleme na riad. Začneme sa opäť rozprávať, lepšie spoznávať a zbližovať.
"Dámesideset otázek, coty na to?" spýta sa Martin. Táto hra, ak sa to dá tak nazvať, spočíva v tom, že si navzájom dvaja ľudia musia dávať otázky. Kto odmietne odpovedať, musí si vyzliecť nejakú časť oblečenia. Keďže je teplo, veľa toho na sebe nemáme. Privolím, aj keď som trochu nervózna.
"Začíná.Pročstuduješžurnalistiku?" spýta sa Martin.
"To vlastne ani neviem. Baví ma to. Bude to znieť hlúpo, ale ja verím, že sa mi jedného dňa podarí zmeniť svet. Že ak príde revolúcia, trebárs na Slovensku, ktoré skutočne milujem, tak...budem tá, ktorá o tom napíše, budem brániť záujmy ľudí a pomôžem tým. Média majú strašnú moc. Ale nechcem ovplyvňovať ľudí. Chcem hovoriť pravdu a písať čestne, to čomu verím a čo si myslím. Chcem aby sa ľudia sami zamysleli a verili tomu, čomu chcú veriť. Je to blbé?" pozerá na mňa tak fascinovane. Hľadíme si priamo do očí.
"Ne, ne. Je to smělé, ale sny je třeba mít. Bez nich by nebyla skutečnost. Teď ty."
"Miluješ teraz niekoho?" ani neviem, prečo sa to pýtam. Možno, že moja úbohá duša dúfa, že mňa. Je to ale nemožné. Ak sa tento človek dokáže zamilovať, tak určite nie za tak krátku dobu. Rýchlo siahnem po pohári vína. Cez sklo ho sledujem. Rozmýšľa. Uvedomím si, že je naozaj krásny. Cítim jeho dokonalý parfum a sleduje každý pohyb jeho sýtozelených očí. Očí, ktoré sa práve teraz nebezpečne približujú k tým mojim. Pripravujem sa na to, čo príde. Chcem ochutnať jeho pery, ktoré vyzerajú tak lákavo. Pery, ktorým podľahlo už toľko žien, no napriek tomu ma neodpudzujú, pretože poznám charakter ich majiteľa. Majiteľa, ktorý je nespokojný so svetom, so sebou samým. Prežil toľko bolesti, sklamania a napriek tomu zostáva tak zaujímavým, svojským a rozhodným mužom. Snažím sa položiť pohár na stôl, no netrafím a tak spadne na zem a rozbije sa. Už mám pocit, že to opäť preruší tú snahu o bozk, keď Martin svojím príjemným hlasom zašepká:
"Do třeticeto nemůženicpokazit." usmeje sa. Potom sa k nemu natiahnem aj ja. Naše pery sa stretnú. Po dlhom čase, sa mi srdce rozbúši akoby to mala byť jeho posledná minúta. Približne minútu môže trvať kým sa naše pery opäť rozdelia. Hľadíme si do tváre. Počuť náš pravidelný a rozpálený dych.
"Chceš?" zašepká Maťo. Bez váhania prikývnem.

Keď otvorím oči, zľaknem sa len svetla. Vôbec nie toho, že ležím na dokonalej hrudi dokonalého muža, s ktorým som sa včera vyspala. Ešte stále som spotená, no nechce sa mi opustiť posteľ. Chvíľu premýšľam nad tým, čo sa stalo. Sisa mala pravdu, sex som potrebovala. Ale až takýto....
"Užjsi vzhůru?" trochu nadvihnem hlavu a pozerám sa do Martinovej tváre. Oči mu žiaria a úsmev je široký, presne tak ako keď sme zaspávali. Tiež sa usmejem. Neviem, či mu mám dať pusu alebo čo. Radšej sa odtiahnem. Trochu sa pomrví a pohladí ma po tvári. Pochopím to ako žiadosť o pusu na dobré ráno. Rozhodnem sa predsa len do sprchy ísť, aby som zahnala trápne ticho, ktoré nastalo. Chytí ma však na ruku a pritiahne k sebe. A tak vedľa neho ležím. Nemám potrebu hovoriť, len sledujem východ slnka za oknom. Prehovorí ako prvý:
"Konečně tonebylo,jen tak.Ajen tak sněkým." usmejem sa.
"U mňa to bolo len konečne." zasmeje sa.
"Víštyco?" pokrútim hlavou, ale tuším, že myšlienka, ktorá vyjde z Martinových úst bude stáť za to.
"Myslím, že jsmevnocinašlismysl života." spoločne sa zasmejeme. Asi má jednoducho pravdu...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 LinDa LinDa | Web | 3. května 2014 v 20:04 | Reagovat

Tá posledná veta :D :D
Krásny koniec. Aj keď som smutná že to už skončilo, som šťastná, že sa to takto skončilo :D
Budem rada za ďalšie takéto podobné príbehy. Dúfam, že čoskoro.

2 Jossie Jossie | E-mail | Web | 28. června 2014 v 19:34 | Reagovat

Jééžiš, krásny koniec, normálne chvenie v žalúdku, človeče, asi som blbá alebo čo. :D Táto poviedka mi naozaj bude chýbať, skutočne sa ti podarila a táto posledná kapitola stála za to. :) Dúfam, že sa chystáš napísať aj nejakú ďalšiu v budúcnosti. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama