Červenec 2014

Obdivujem.

30. července 2014 v 17:09 | Zuzka |  I like and I love.
V minulom článku som písala, že si beriem inšpiráciu z Narween. Nemyslela som to tak, že ju kopírujem, len sa inšpirujem a snažím sa vytvoriť niečo vlastné, ale možno ovplyvnené ňou. Napríklad som sa naučila písať zátvorky, čo sa mi neškutočne páči. Tak som sa zamýšľala a nejakými zaujímavými myšlienkovými pochodmi dospela k tomu, že by som napísala článok o ľudoch, ktorých obdivujem a inširujem sa nimi. Možno vás prekvapia, možno nie. Tak aby sme začali.

The Beatles.
Nie, pre mňa to nie je len John Lennon. Ak mám byť úprimná tá vec s Johnom mi trochu lezie na nervy. Veď predsa aj zvyšní členovia - Paul, George a Ringo - boli a stále sú skvelí. Viem, tie najvýznamnejšie veci robil John, či už to bol projekt Bed Peace, ktorý ma neskutočne zaujal alebo pieseň Imagine, ktorá ma vždy prekvapí svojou neskutočnosťou a myšlienkou. Minule som napríklad pozerala dvojdielny dokument George Harrison - Living in the material world.
http://img.timeinc.net/time/photoessays/2009/beatles_mr/beatles_12a.jpg
Dozvedela som sa, čo som predtým netušila, okrem iného aj to, že George mal strašne zaujímavý pohľad na svet a tiež sa ho snažil zmeniť k lepšiemu. Veľmi inšpiratívnymi ľuďmi sú aj Ringo a Paul. Tí pre mňa hlavne z muzikantského hľadiska. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že Beatles pre mňa znamenajú akýsi iný svet. Vždy, keď ich počúvam alebo si čítam niečo o nich tak ma to núti premýšľať, že ako je možné, že zanechali takú obrovskú stopu, ovplyvnili milióny ľudí a zmenili milióny životov a možno o tom ani nevedeli. Vďaka im. Mrzí ma, že som nezažila tú dobu, keď boli populárny a známy po celom svete a rozhodne to nebolo len preto, že boli pekní a zlatí. Bolo to kvôli ich povahám, názorom a túžbe robiť veci inak - lepšie. Preto pre mňa títo štyria páni znamenajú veľa, naučili ma, že vždy môžem byť lepším človekom, aspoň sa o to snažím aj vďaka nim.

Just...

25. července 2014 v 20:42 | Zuzka |  Time for thinking.

Maybe that's what life is... a wink of the eye and winking stars.
Jack Kerouac.

Vôbec neviem, čo mám písať. Snažila som sa o článok k téme týždňa, ale nejde mi to. Teraz mám skôr spisovateľskú chvíľku než tú novinársku, ak sa to tak dá nazvať. Ale keďže vidím ako ste sa v posledných článkoch rozkomentovali, čo ma ,opäť musím napísať, nesmierne teší. Ale o čom by mal byť tento článok? Iba obyčajný výpis z môjho nudného života, ktorý nikoho z vás nezaujíma. A vlastne ani mňa. Nezaujíma ma môj život, moje problémy, starosti, radosti. Chcem byť niekým iným, hoc aj vtákom. Len už ma prosím nenúťte žiť môj život, lebo po tom netúžim.

Gramofón.

22. července 2014 v 18:48 | Zuzka |  Photoblog.
Už dávnejšie som rozmýšľala, že urobím článok o tej zaujímavej vecičke, ktorá osídľuje policu hneď vedľa našej plazmovej televízie. Je veľmi málo využívaná a iba na ňu sadá prach, teda toto všetko v minulom čase, pretože som objavila to čaro.
Áno, hovoríme o gramofóne. Nie je to síce žiadny estetický skvost (teda ten náš nie), ale aj tak ma úplne fascinuje. To ako jemne s ním musíte zaobchádzať, aby ste nepoškriabali platňu alebo nepoškodili cievku. To, že musíte stlačiť asi päť gombíkov, kým sa z reproduktorov rozoznie hudba. To, že medzi piesňami počujete v pozadí jemné šumenie. To, že sa tá plaťna krúti a treba ju už po pár pesničkách otočiť na druhú stranu. Ten veľký obal papierový obal. To, že je to v podstate starožitnosť a môžete sa aspoň takto preniesť do dôb, kedy neboli vymoženosti ako CD-čká, youtube alebo voľne sťahovateľná hudba, do dôb, kedy sa hudba robila z lásky a nadšenia, nie pre peniaze a slávu. Všetko to ma fascinuje, a veľmi.


In fault in our stars.

10. července 2014 v 15:27 | Zuzka |  I like and I love.
Alebo Na vine sú hviezdy či Hvězdy nám nepřáli, nazvyte si to ako chcete. Ide o príbeh, ktorý ma absolútne chytil a teraz sa pokúsim o niečo ako recenziu. Bude to dvojité, keďže som čítala aj knihu a v utorok videla aj film.

Stručný obsah:
Hazel Grace je šestnásťročná tínedžerka, ktorej v trinástich diagnostikovali rakovinu štítnej žľazy, následne jej našli nádory aj na pľúcach, preto musí všade chodiť s kyslíkovou fľašou a hadičkami v nose, za to, že je ešte medzi živými ďakuje zázračnému experimentálnemu lieku. Matka ju pošle do podpornej skupiny,pretože je presvedčená, že má depresiu a nežije svoj život naplno.Tam stretne Augustusa Watersa, osemnásťročného chalana so svojským pohľadom na svet, ktorého rakovina je už na ústupe,i keď mu odrezali pol nohy. Hazel a Gus si začnú rozumieť a aj napriek jej odmietaniu sa nakoniec zamilujú. Dokonca spolu vycestujú do Amsterdamu, aby sa stretli s Van Houtenom, autorom ich obľúbenej knihy. Zároveň Hazel rieši problémy s rodičmi, ktorí jej venujú každú sekundu času a tiež kamarátom Isaacom, ktorému kvôli rakovine vyoperovali obe oči. Puto medzi ňou a Augustusom je však nezlomné.