Just...

25. července 2014 v 20:42 | Zuzka |  Time for thinking.

Maybe that's what life is... a wink of the eye and winking stars.
Jack Kerouac.

Vôbec neviem, čo mám písať. Snažila som sa o článok k téme týždňa, ale nejde mi to. Teraz mám skôr spisovateľskú chvíľku než tú novinársku, ak sa to tak dá nazvať. Ale keďže vidím ako ste sa v posledných článkoch rozkomentovali, čo ma ,opäť musím napísať, nesmierne teší. Ale o čom by mal byť tento článok? Iba obyčajný výpis z môjho nudného života, ktorý nikoho z vás nezaujíma. A vlastne ani mňa. Nezaujíma ma môj život, moje problémy, starosti, radosti. Chcem byť niekým iným, hoc aj vtákom. Len už ma prosím nenúťte žiť môj život, lebo po tom netúžim.


Možno je to rodičmi. Keď hovorím je zle, keď som ticho je zle. Čo odomňa tí ľudia chcú? Cítim sa cudzia. Mama ma privádza do šialenstva s tou svojou neustálou nervozitou a mám pocit, že ma sleduje na úplne každom kroku, ale keď by som sa potrebovala porozprávať ja, radšej odíde s niekým telefonovať, potom nech sa nediví, že sa s ňou ani nechcem baviť. A otec? Ten šampión šampiónov ma už dávno nesere tak ako si myslí, možno preto je taký sklamaný, lebo ma už nedokáže vytočiť a užívať si ten škodoradostný pocit víťazstva, o ktorý sa vždy usiluje. Ale je mi to jedno. Jedného dňa príde deň, keď im to všetko poviem. Keď sa postavím, lebo ma už prestane baviť sa pretvarovať, a poviem im, čo si o nich myslím. Neviem kedy to bude, ale jedno vám poviem, všetko to pretrpím, ale keď ma to chytí a poviem im všetko, čo nevedia budú veľmi prekvapení. Ja nie som taká, za akú ma považujú. Asi je to tak u väčšiny, ale moji rodičia nemajú ani poňatia. Sakra. Ani len netušia kto som. Neviem, či je to tým, že momentálne sa nachádzam v rozoložení, v ktorom ani sama netuším kto som, ale isté je, že nie som tá, za ktorú ma považujú. A mám ich pokrk. Mám ich rada, vďačím im za všetko, čo v živote mám, ale občas.....

Nechcem vás zaťažovať len svojím hnevom a zmiešanými pocitmi a všetkým, čo ma taží. Porozprávam sa sama so sebou a ako vždy sa to dá do poriadku. Zatiaľ ma utešuje myšlienka, že v pondelok odchádzam na päť, krásnych päť dní ku krsnej mame na Liptov. Už sa teším, že si to užijem. Je to veľký barák a ľahko sa v ňom schováte. Budem iba písať, čítať, počúvať hudbu a konečne relaxova v zajatí prírody. Pretože sakra, hovorte si kto čo chcete, potrebujem vypnúť. Posledné dni sú strašné. Moja hlava nie je pri zmysloch a zároveň pracuje na dvesto percent.

Tvorím.
Snívam.
Dýcham.
Premýšľam.
Žijem.

Toto je môj život momentálne. Je taký aký ho chcem, ale nemôžem mať, pokiaľ sú ostatní na blízku. Vždy sa nájde niečo, čo sa pokazí alebo ma vtiahne naspäť do tej krutej dementnej reality, ktorú tak strašne neznášam. Nemôžem plakať, nie preto, že nechcem aby ma niekto videl. Je to pre to, že už ani nemám chuť plakať. Nechápete ma, že? To je v poriadku, lebo ani ja nechápem seba. Už vlastne ani nie som ja.

My 'fear' is my substance, and probably the best part of me.
Franz Kafka.

Nútim sa premýšľať, čo chcem. Kam chcem aby môj život smeroval, čo chcem aby sa zmenilo. Nedokážem na to prísť. Mám svoje sny, ale sú také detské a ja sa ich bojím vôbec vysloviť. Bojím sa včerajška, dneška, zajtrajška. Bojím sa života a bojím sa žiť. Nechcem umrieť, ale bojím sa, že spadnem a nebudem vedieť ako vstať. Bojím sa, že sklamem samú seba a ľudí, ktorí by mi mohli byť ukradnutí ale nie sú. Tak veľmi sa bojím a desím...

Prepáčte, že nie som perfektná a že tento článok nedáva zmysel. Ako by aj mohol, keď nič nič nič nedáva zmysel?!

Open your eyes, look within. Are you satisfied with the life you're living?
Bob Marley.
No, I'm not.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Narween Black Narween Black | E-mail | Web | 25. července 2014 v 22:49 | Reagovat

S tým strachom a posledným odstavcom mi hovoríš/píšeš z duše. Moje články tiež nedávajú zmysel, alebo by aspoň nedávali keby ich napíšem na blog. Ale keďže nechcem (nechcem ? Možno chcem... neviem...) viac zahlcovať svoj blog beznádejou a strachom tak píšem o inom. A možno mi zas o pol tretej prepne a budem písať moje myšlienkove pochody... no, aspoň z toho vypadneš a oddýchneš si :D Veľké domy sú na skrývanie skvelé :) S tými rodičmi ma to mrzí, aj moji boli takí, hlavne mama. No v poslednej dobe sme si nejako, aspoň o malý kúsok,  bližšie... vlastne ani neviem čo nás zblížilo ale už spolu nebojujeme až tak ako kedysi. To však neznamená, že máme idylický vzťah, nebodaj idylickú rodinu :D Od normálnosti a perfektnosti to má ďaleko asi ako kresťastvo k satanizmu :D

2 LinDa☮ LinDa☮ | Web | 26. července 2014 v 10:54 | Reagovat

Mrzí ma to s rodičmi. Už vidím akí budú prekvapení keď im to všetko nakoniec raz povieš.
Musím sa priznať, že ani moji rodičia nevedia kto vlastne som a čo chcem. Záleží im len na názoroch iných ľudí. Chcú byť len priemerní, možno dokonca podpriemerní rodičia. Bude im extrémne vadiť, keď si dám prefarbiť vlasy nafialovo. Čo je toto za systém?
Uži si to na Liptove. Tam určite vypneš a vrátiš sa v lepšej nálade. Uvažujem, že moje kroky pôjdu tiež na pár dní ďalej od domu. Potrebujem kľud. Ale aj s tým je zopár problémov.

3 DIYLenka DIYLenka | Web | 26. července 2014 v 18:39 | Reagovat

U krstnej si to uži, snáď sa to nejako urovná :)

4 Anne Anne | Web | 26. července 2014 v 19:34 | Reagovat

Svoje přání a sny si má člověk plnit, neboj se je vyslovit, napsat, cokoli! Já to tak udělala a alespoň trošku mě to nakoplo. Vyjádřila jsi úplně přesně moje pocity někdy... Nevím kdo jsem, ale přísahám, přísahám těm, co mi nevěří, že se najdu! A užij si čas strávený v klidu :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama