Srpen 2014

30 days challenge alebo aj ja sa pridám.

31. srpna 2014 v 23:01 | Zuzka |  30 days.
Ha! Nestíhate ani čítať, čo?! Posledný týždeň prázdnin si užívam z pohodlia svojej postele. Buď ležím na chrbte a počúvam hudbu, ležím na bruchu a čítam alebo sedím a hrám sa na notebooku. Som ten typický aktívny tínedžer. Ale nebojte, hneď ako začne škola - za dva dni - tak budem mať nabité. Stavíme sa? Dobre, nikto sa nechce stavovať, ja viem....
Aby som netárala úplne odveci, tak prejdem k posolstvu tohto článku. Ďakujem vám všetkým za krásne a milé komentáre, ktoré ma robia neskutočne šťastnou. A keďže ma momentálne blog baví snáď tak, ako nikdy predtým, rozhodla som sa aj ja zapojiť do projektu, ktorý prevádzkuje mnoho iných blogerov, a to je 30 days challenge. Asi všetci poznajú princíp - 30 dní, 30 tém, 30 článkov. V mojom prípade to ale rozhodne nebude 30 dní. Takže aj keď sa to tak volá aj v mojom prípade, nebude to tak. Ale dávam si za cieľ, dokončiť to do konca októbra. Nie pretožeby som nebola schopná každý deň napísať nejaký článok, to by u mňa zas až taký problém nebol. Skôr ide o to, že sa bojím o kvalitu článkov, ktorá by pravdepodobne kažým dňom upadala. A tiež chcem dať ľudom čas, si to prečítať a až potom, keď bude dosť komentárov, napísať ďalší článok. Toto je hádam prvá vec na blogu, ktorú robím pre vás, mojich milovaných čitateľov a nie pre seba, ako autorku tejto stroskotanej lode.
Samotné témy som si prepožičala z rôznych iných blogov, možno tam nájdete svoju a tiež som si niektoré vymyslela - veď fantázií sa medze nekladú, pravda? Takže je to taký mix. Na niektoré sa fakt teším. Niektoré som si dala preto, aby som si dokázala, že dokážem písať na rôzne témy. A niektoré sú tam z núdze, ak mám byť úprimná. Tak dúfam, že sa tešíte aspoň tak ako ja. Kedy začnem ešte neviem, ale dúfam, že čo najskôr ;)


Týždeň v Raji.

21. srpna 2014 v 18:11 | Zuzka |  Photoblog.
Ako začať? Úplne som vypadla z blogovania, a to som tu nebola len týždeň. Strávila som ho na dovolenke s rodinou v Slovenskom Raji. Nejdem preháňať, ale bolo to fakt skvelé. Bývali sme v chalúpke s obrovským dvorom v absolútnom tichu. Nebolo to zas až tak mimo civilizácie, keďže telka, voda aj elektrina boli k dispozícií. No nebolo to tam wi-fi. Nemyslite, že som nejaký extrémny závislák alebo čo, no treba uznať, že si dnes len málokto vie predstaviť život bez vymoženosti zvanej internet. Veľmi mi nechýbal, ale som rada, že ho mám, napr. aj preto, že môžem blogovať, huráááá. Takže počas tých pár dní sme navštívili Spišskú Novú Ves a Levoču, čo sú krásne miesta a ako turistickú atrakciu ich odporúčam. Tiež sme videli kaštiel v Markušovciach, ktorý ma upevnil v tvrdení, že čo je skromné je aj pekné. Absolvovali sme aj tri turistiky a to po tiesňave Suchá Belá, kde idete korytom potoka (áno, spadla som a bol to totálny trapas, keďže ma vyťahoval ujo v sandáloch s ponožkami) a šplháte sa po rebríkoch. Druhá turistika bola ľahšia a to výlet na Tomášovský výhľad, z kade nevidíte v podstate nič okrem lesa a pri dobrom počasí Vysoké Tatry, ale aj tak to stojí za to. A tiež si môžete poobzerať domy Rómskych spoluobčanov, ktorý si ich postavili za peniazi podstivých daňoplatičov, ale asi im to veľmi nevadí, lebo sú krajšie ako náš. A tretia túra, ktorú sme absolvovali za daždivého počasia a v bahne mi pomohla prekonať strach. Ak chcete byť päť centimetrov od päť metrového pádu do rieky, odporúčam Prielom Hornádu. No a dnes som prišla domov, celá šťastná, že mi už nie je zle od brucha ako posledné dni a tiež že vidím svojho psa, a že som si obchytkala knihy, ktoré som si objednala a medzičasom prišli. Som proste spokojná a šťastná, plná odhodlania užiť si posledné vzácne prázdninové dni, lebo potom ma čaká len peklo. Teraz pár fotiek, ktoré nejdem ani popisovať, len sa pokochajte prírodou.


4 odseky.

14. srpna 2014 v 19:20 | Zuzka |  Diary.
K dažďu patrí zelený čaj a k búrke horúca čokoláda. A keďže u nás práve prší, tak v rámci zachovania logiky pijem čokoládu. Je to ako so svetom, všetkom naopak. Mám chuť písať. Povedať svetu niečo inteligentné, múdre a nedokonale dokonalé. Včera v noci, keď mestom prechádzala tá úžasná búrka som len tak stála pri okne v kuchyni na druhom poschodí paneláka, v ktorom býva moja stará mama a v ktorom som strávila tri posledné dni. Stála som tam a sledovala ako sa každú chvíľu obloha zafarbí namodro a osvieti celé mesto. Nevidela som priamo blesky, keďže bolo kompletne zamračené. Zato som počula fučanie vetra a hromy sprevádzajúce každé zasvietenie oblohy. Akoby sa na nás nejaká väčšia sila hnevala. Svet-ľudia sa tvária ako to najsilnejšie, ale potom zafúka a spadne pár stromov, z čoho vznikne kalamita a už sme stratení. Ako je možné, že ľudia sú tak strašne naivní? Namiesto toho, aby sme sa spoločne snažili problémy, ktoré sa týka prírody aj nás- ľudského druhu riešiť, vytvárame ďalšie a tvárime sa, že máme všetko pod kontrolou. Dávam súčasnému svetu dvadsať rokov....

Minule sa mi stalo čosi divné. Normálne som sa pozorprávala so svojou mamou. Myslela som, že sme si tak vzdialené, že ma nepochopí, ani kebyže jej poviem, že na večeru chcem ovsenú kašu. Lenže, možno nie sme z iných planét. A možno sa naše planéty pri otáčaní po osi aspoň na chvíľu priblížili. Povedala som jej o strachu, ktorý je silnejší a silnejší každým dňom. Bojím sa konca prázdnin. Som taký strachoput až sa hanbím. Vždy som si predstavovala aká bude stredná úžasná. Tešila som sa, že vypadnem zo sveta malých detí, ktoré sa cez prestávky rozprávajú o WOW-ku alebo riešia, kto komu povedal krava. Lenže, čím je to bližšie tým viac sa bojím a nechcem tam ísť. Proste je mi až zle od žalúdka, keď si mám predstaviť, že ráno sadnem na autobus do nového prostredia. Čo ak hneď v prvý deň poviem alebo urobím niečo totálne trápne (v mojom prípade skoro stopercentne isté)? A keď si pomyslím, že tam so mnou nejde nikto z mojich blízkych, alebo aspoň ľudí, s ktorými viem o čom sa mám baviť. Z triedy ideme na to gymnázium piati - Domina, čo je otrava aj keď ju mám celkom rada, Verona, na ktorú som v podstate alergická pre jej príšerný narcizmus, Natália, ktorá je buď úplne blbá alebo sa len snaží nasrať všetkých naokolo a David. Presne ten chalan, do ktorého som už asi štyri roky bláznivo zamilovaná a aj keď ma má úplne v paži, vždy keď ho vidím moje srdce chce explodovať, tak sním mám stráviť ďalšie štyri. Niežeby som chcela zapadnúť a byť s každým kamarátka, ja chcem skôr splynúť a aj s tým by mohol byť u mňa problém. Tak o tomto všetkom som povedala mame. Tá mi povedala, že vie čo cítim, lebo ona tiež išla jediná na zdravotnú a nakoniec si tam našla kamarátky na celý život. Povedala, že možno práve pretože sa tak bojím, tak to dopadne úplne naopak a teda dobre. Vraj nemusím byť hviezdou triedy a miláčikom učiteľov (to ani nechcem), hlavne nech to tam prežijem v zdraví a šťastí. A ona nepochybuje o tom, že sa mi tam bude dobre dariť. Teda úprimne, niežeby mi to nejak pomohlo a upokojila som sa. Potešilo ma však, že sme konečne pokecali. Viete ako matka s dcérou. Na to proste nie som zvyknutá. Už mi niekoľkokrát vravela, že sa správam akoby som mala celú svoju rodinu na háku a akoby ona, ako moja matka, ani neexistovala. Priznávam, možno som to robila. Lenže keď som sa sňou chcela baviť, akoby o to ona nestála. Pravdepodobne sa nič podobné ešte dlho nestane, ale aj tak mi to vyčarilo úsmev. Normálne na to aj myslím. Akoby som aspoň na chvíľu našla stratenú mamu. Znie to prehnane? Viem....

Pre ľudí v mojom veku je radosť, keď ich rodičia pustia na žúrku, dostanú nový mobil alebo nepozorovane ukradnú nejaké prachy. Lenže ja som iná. Radosť si robím, keď som obklopená knihami. A vďaka úžasným zľavám v Martinuse do mojej súkromnej knižnice pribudnú ďalšie tri tituly. Nedokážem sa tejto drogy v podobe kníh vzdať. Fantasy, biografie, romány, detektívky....to všetko mi vnáša do života nové nepoznané veci. Keď sa ráno zobúdzam a večer zaspávam som nadšená, lebo prvé čo vidím, je kniha položená na mojom stole. V poslednej dobe som veľa nenačítala, bolo to pretože som mala rozčítanú knihu Via Mala, do ktorej som sa pustila hlavne kvôli otcovi, ktorý povedal, že ho veľmi zaujala. Ale ja som nemala na čosi také náladu. Možno raz. Ale teraz som bola v knižnici a vrátila sa s tromi knihami. Jednu mám rozčítanú a jednu som dostala na meniny. Tri som si objednala. To po spočítaní činí 8 kníh, ktoré ma čakajú a na ktoré sa teším ako malé dieťa na Vianoce. Pre mňa neexistuje nič krajšie ako knihy. Vôňa stránok. Únik pred realitou. Keď niekoho nazvú knihomoľom je to preňho možno urážka. Ja to vnímam ako pochavalu a tento titul nosím so vztýčenou hlavou.

Chcela som zdeliť svetu niečo inteligetné. Zase to nevyšlo. Tak možno nabudúce :)

Wrong question.

7. srpna 2014 v 20:38 | Zuzka |  Time for thinking.
Jedno upršané poobedie (nepamätám si ktoré, keďže skoro každé poobedie prší) som sedela za svojím stolom. Je z dreva a vyrobil ho ručne môj zručný, šikovný a úžasný tatko, rovnako ako zvyšok zariadenia v 'detskej izbe', ktorú zdielam so svojím o rok a dva mesiace starším bratom. Moja rozheganá stolička na kolieskach už má tiež čo-to odžité, takže keď sa opriem, vylejem na seba kúsok zeleného čaju s pomarančom a zázvorom, ktorý som si pripravila do svojej sklenenej šálky. Hneď ho zase položím na stôl a z červeného šuplíka vytiahnem svoj denník. Ten má modrú farbu a je formátu A5. Mám z neho radosť, lebo je nový a konečne mi nebude vadiť kovová špirála držiaca môj starý denník pohromade. Zo stojana na perá, ceruzky, pastelky, nožnice a všetko možné vytiahnem pero a ponorím sa do písania. Baví ma to. Ak je miesto, kde môžem byť skutočne ale skutočne úprimná, potom je to môj denník. Ani blog, ani moja rodina a priatelia nie sú tak bezpečným miestom pre moje názory a myšlienky ako ten zošit. Je to môj tajný najlepší kamarát. Všetko ma už desne serie, takže píšem ako o život. A zrazu, keď som na konci stránky sa zamyslím. Doteraz som si stále, dookola kládla otázku - Who I Want To Be? Lenže pozor, dámy a páni! To bola chyba. Obrovská, enormná, hlúpa chyba. Pretože nepoznám ani odpoveď na otázku, ktorá je asi dôležitejšia - Who I Am? Netuším.

Okrem tých všeobecne známych faktov akože som dievča, mám pätnásť a blablabla. To predsa vedia aj ľudia, ktorý ma poznajú len tak letmo. Lenže neviem kto som vo vnútri. Som bláznivá romatintička? Odporný pesimista? Nudný realista? Chcem vedieť, či ma majú ľudia radi. Hnevám sa na rodičov, lebo neakceptujú kto som. A pritom to sama neviem. Puberta je o hľadaní smeru. O hľadaní svojej osobnosti, stála premena. Lenže mne sa nezdá, že by som sa za posledný rok nejak extrémne zmenila. Z vnútra. I keď mi to rodina hovorí. Ale ak som sa aj zmenila - som lepšia než som bývala? Viem kým nie som. Už nie som to panovačné, sebecké, úbohé, tučné, urážlivé dieťa aké som bola na prvom stupni základky. Prestala som riešiť veci, do ktorých ma nič nie je. Ak sa o niekoho alebo niečo zaujímam tak len zo zvedavosti, úbohej ľudskej vlastnosti. Viem, že nie som ani nijak svätá a nesekám dobrotu. Nadávam, klamem, ohováram, odvrávam, neverím v Boha, autority, ľudí. Snívam viac ako treba. Som divné stvorenie, vydávajúce rôzne zvuky uprostred debaty s rodičmi. Snažím sa pôsobiť ľahostajne, aj keď vnútri mi trhá srdce. Chcem byť vtipná, aj za cenu totálneho strápnenia sa, lebo tak ma budú mať ľudia určite radšej ako keď spoznajú kto som (ale samozrejme, ľudom na ktorých mi skutočne záleží ukazujem a hovorím všetko). A opäť sa dostávame k tomu, že neviem kto som. Nie som človek, opísateľný v pár vetách. Som z každého rožku trošku. Viem, že moje názory by mnohých pobúrili, pretože nemôžete povedať, že treba zabiť polovicu planéty, len tak. Zistila som, že nemôžem povedať, že nedokážem mať človeka po dvoch týždnoch rada. Tiež asi nie je najvhodnejšie byť úprimný vo veci názoru, či je niekto sprostý alebo nie. Nedokážem občas klamať. Rada sa hádam, aj keď možno nemám pravdu, pretože sa v tom vyžívam. Neviem, čo viac ku mne dodať. Som škaredá osoba. Viem to. Nie som dobrý človek. Niežeby som bola zákerná, ale podľa ideálov dobrého človeka, ktoré sa teraz uplatňujú nie som vhodná. Ale som stým zmierená. Takže hádam sa mi na otázku vyššie položenú jedného dňa podarí odpovedať. Chcela som celým článkom len zistiť niečo viac o sebe a zároveň o tom podať výpoveď svetu, ktorý nestojí o mňa, rovnako ako ja nestojím oň.

Ak ste to vydržali sem, môžete ma v komentároch 'poľutovať' (i keď si ju ani nezaslúžim) a zahrabať dobrými radami, ktoré by ste k tejto téme mali.