Září 2014

Ženy si zaslúžia byť slobodné.

24. září 2014 v 20:40 | Zuzka |  Time for thinking.
Rada by som napísala čosi o téme, ktorá je stále aktuálna, i keď mám pocit, že sa vďaka udalostiam na Ukrajine či Blízkom Východe teraz toľko nespomína. Je to feminizmus, alebo teda zrovnoprávnenie žien a mužov. O tejto téme a svojom postoji som začala premýšľať po tom, čo som si vypočula reč istej známej ženy, ktorú si týmto vážim ešte viac. Prejav Emmy Watson na nedávnom mítingu ku kampani HeForShe obletel svet. Určite by nebol tak populárny keby to nebol prejav 'toho dievčaťa z Harryho Pottera', ale musíte uznať, že Emma nie je len herečka, ale aj silná a rozumná mladá žena, ktorá by mohla byť príkladom a vzorom pre mnohé z nás. Pokiaľ ovládate angličtinu aspoň ako ja a máte chvíľu času, pozrite si prosím toto video. Nebudem tu citovať ani prekladať, jednoducho si ho pozrite, lebo je veľmi oduševnené a vo mne vyvolalo veľa pocitov.


Prejav sa teda týkal projektu HeForShe, a teda aby sa aj muži a chlapci zapojili do zrovnoprávňovania tohto sveta a podporili ženy, ktoré im dali život a ich vlastný boj za lepší život. Nebyť žien, dnes nie sú žiadny chlapi, ktorí sú lepšie platení, majú väčšiu autoritu a moc vo svete. Nebyť žien, svet by pravdepodobne nepoznal pojmy ako teplo domova, materinská láska či neha. Netvrdím, že všetci muži sú grobiáni, ktorí si nezaslužia nič iné než byť povesený na škripec. Ale dnes sa bežne stretávame aj v našom 'civilizovanom' svete s diskrimináciou, ktorá ako diskriminácia vnímaná ani nie je. Je bežnou praxou, že podľa mužov sa ženy nehodia na niektoré pozície. Že jedného dňa budú matkami ešte neznamená, že nemôžu byť rovnako platobne ohodnotené a že nemôžu túžiť aj po kariére, že na ňu nemajú nárok. Toto sú problémy toho nášho, civilizovaného sveta. Ale nesmieme zabudnúť na druhú polku našej planéty. Sú to ženy, ktoré v mladosti podstupujú obriezku, ktoré sú v mladom veku predávané za stádo ťáv starcom a celý život pracujú, starajú sa o rodinu a žijú akoby oni samé boli tými ťavami. Toto sú v prvom rade ženy, ktoré musíme podporovať a bojovať za ne. Musia dostať minimálne také isté práva ako máme my tu, v Európe či Amerike. Nesmie byť s nimi zaobchádzané ako s menejcennými či ako s majetkom. Žena - stvorenie, ktoré stvorilo svet si predsa zaslúži viac.

Nemôžem tvrdiť, že som nejaká zapálená feministka. Ani že súhlasím s aktivistkami, ktoré dnes po svete pobehujú. Tvrdia, že ženy nesmú byť vnímané ako sexuálne otrokyne a prostriedky na ukojenie túžby, pritom prvé čo urobia je, že si vyzlečú tričko a ukazujú svoje vnady niekde na verejnosti. Toto nie je feminizmus, ktorý by som podporovala, pretože ten aj tak nič nevyrieši. Podporujem reálnu snahu v rovnoprávnosť. Reálne kroky a činy. Podporujem a súhlasím s ľudmi ako Emma. Priznávam, že som na vlastnej koži diskrimináciu za svoju ženskosť nezažila, ale viem o takýchto prípadoch a vidím, čo sa deje okolo mňa.

Na záver, chcem upozorniť na asi tú najväčšiu myšlienku, ktorú som si z tohto prejavu odniesla. If not me - who? If not now - when? Toto sú výborné otázky, ktoré by nás mali motivovať k tomu, aby sme niečo, a nemusí to nutne súvisieť s feminizmom, vo svojom okolí zmenili. Lebo ak nie vy, tak kto?!

Predstav si...a bude to dobré.

21. září 2014 v 12:28 | Zuzka |  Ostatné.
Včera večer som si len tak otvorila Word a vzniklo toto. Som s tým celkom spokojná a veľmi mi pomohlo sa takto vypísať. Keďže veľmi dávno som nepridala nič zo svojej tvorby, tak dúfam že to prijímete s otvorenou náručou a zanecháte nejaký komentár - akýkoľvek :)


Kay stojí v kúpeľni svojej hotelovej izby a zohýna sa nad obrovským umyvadlom, v ktorom si oplachuje tvár. Po desiatich hodinách neustáleho sedenia a počúvania nezmyselných rečí rôznych zaujímavých či totálne nudných ľudí má chuť iba na jedno - poriadny čo najdlhší spánok. Prvých päť prednášok dnešného proagramu Konferencie novinárov, ktorý si rozširujú obzory počúvala veľmi pozorne a dokonca si robila poznámky. Ďalšie tri počúvala len na pol ucha a viac ju zaujímali ľudia a veci vo veľkej hale inštitúcie, ktorej názov sa ani neoplatí vypisovať, pretože obsahuje neskutočné množstvo dlhých slov, ktoré vám dokopy nič nepovedia, ale tvária sa extrémne seriózne. A posledných päť prednášok sa skutočne ani nesnažila vnímať a jediným jej cieľom bolo nezaspať, aby sa nestrápnila pred vážne a zaujato vyzerajúcimi ženami, ktoré s ňou sedeli pri stole. Jedna tmavovlasá z The New York Times, červenovláska z The New Yorker, blondína z Washington Post a ona, ryšavka s neveľmi peknou okrúhlou a trochu bucľatou tvárou z novín, ktorých meno si nikto nepamätá, no predsa ich každý pozná. Kay so svojimi kolegami prináša tie najškandalóznejšie odhalenia v oblasti politiky a verejného života, nie však bulvár. Odhalenie korupcie jedného z právnikov, ktorý mal takmer stopercentnú úspešnosť vo svojich prípadoch bol jedným z vrcholov posledného mesiaca. V redakcii to aj napriek tomu vrelo. Neustále úspechy boli síce výsledkom kolektívnej práce, no zásluhy si chceli ponechať jednotlivci. A tak sa stalo, že tí menej ambiciózny, medzi akých patrila aj Kay vo výsledku nefigurovali pod žiadnymi veľkémi článkami. Kay sa s tým zmierila už dávno a úplne jej stačilo, že každý mesiac dostala na účet svoj plat, z ktorého nakŕmila seba aj psa a bezproblémovo zaplatila účet za malý podkrovný byt na predmestí Chicaga. Šéfredaktorom týchto známych novín bol istý John. Tento John patril do starej generácie novinárov, ktorý vyrastali na ideály písania pravdy a už od začiatku snívali o tom, že jedného dňa napodobnia Carla Bernsteina a Boba Woodwarda, ktorý stáli za odhalením kauzy Watergate na začiatku sedemdesiatich rokov. Šéfredaktor John sa už zmieril s faktom, že jeho najväčším úspechom v živote bude práve post šéfredaktora týchto novín. Bol to starý pomerne milý pán, ktorý žil s manželkou a veľkým labradorom v dome, ktorý zdedil po rodičoch. Nemali deti, i keď John si na staré kolená uvedomil, že by ich predsa len mať chcel. A tak snažil byť otcom vždy, keď to bolo aspoň trochu možné. Keď pred siedmimi rokmi do redakcie nastúpila mladá a nesmelá Kay, povedal si, že práve ona mu bude dcérou, ktorú nikdy nemal. Pomáhal jej ako to len bolo možné, učil ju pokladať tie najdotieravejšie otázky a viedol ju k ideálom, nie len tým novinárskym, ktoré mal aj on. Zatiaľ však nedocielil to, čo najviac chcel. Želal si, aby sa Kay neuspokojila s tým čo má, ale aby išla ambiciózne ďalej, až na vrchol, keďže neoblomne veril, že má neskutočný talent a potenciál. Kay si taktiež obľúbila Johna. Nikdy otca nemala. Vyrastala s mamou v malom meste v štáte Indiana. Mama pracovala ako učiteľka, až pokým nenašla svojho pána Dokonalého. Presťahovali sa za ním do Chicaga. Volal sa Stue a bol to fajn chlapík. Právnik v jednej veľkej firme. Kayina mama prestala pracovať a venovala sa tomu, čo ju vždy bavilo - maľovaniu, v súčastnosti dokonca vystavuje v priestoroch divadla. V puberte Kay túžila poznať pravdu o zvyšku svojej rodiny, keďže okrem mamy nikoho iného nepoznala. Tá jej aj napriek všemožným vyhrážkam či sľubom odmietla odpovedať, tvrdila len, že pre ňu to už rodina dávno nie je. Kay sa s tým musela zmieriť, ale keď prišiel čas vybrať si školu, rozhodla sa pre žurnalistiku, ktorú považovala za vhodný nástroj ako odhaľovať pravdu. A to sa jej prostredníctvom svojho nového otca Johna darilo čoraz častejšie. Dával jej rôzne rady a typi ako získavať informácie, či občas manipulovať ľudmi tak, aby zistila čo potrebuje. Potom informácie spracovala do článku, ktorý trochu upravil niektorý z jej kolegov a tým si ho privlastnil. Kay to nevadilo, no videla, že Johna to privádza do šialenstva. Hneď ako si ju jej šéf zobral pod ochranné krídla zaprisahala sa, že sa kvôli nemu nezmení, že vždy sa bude rozhodovať vlastnou hlavou. A presne to aj robila, práve preto boli jej kolegovia na dovolenkách niekde v Karibiku, zatiaľ čo ona sedela v hale a počúvala prednášky o tom, ako sa stať lepšou novinárkou. Vždy jej chýbalo potrebné sebavedomie a to súviselo s tým, že svoje ambície a plány potlačovala do úzadia. Keď zavrela kohútik vystrela sa a pozorovala svoju tvár v zrkladle so zlatým rámom. Kvapky vody pomaly stekali do umyvadla a ich dopad pôsobil v úplnom tichu hotelovej kúpele ako výbuch granátu. Kay študovala svoje modré oči aj každú chvíľu rozširujúce sa zreničky.Ryšavé krátke vlasy jej lemovali tvár a ofina zakrývala celé čelo posipané bielimi fliačikmi, ktoré jej mali navždy pripomínať obdobie puberty a možno aj Michaela. To bol jej prvý frajer. Ich vzťah bol až príliš krásny na to, aby vydržal aj po skončení strednej. On odišiel študovať na Juilliard hru na klavír a ona sa dlho zmierovala z faktom, že bol možno jej prvý aj posledný. Často premýšľala ako sa má a či už nie je šťasným otcom rodiny. Mala naňho číslo, ktoré jej dal, keď sa pred piatimi rokmi stretli na vernisáži výstavy jej matky. Nikdy mi nezavolala, i keď chcela. A teraz je v New Yorku, možno by to mala skúsiť, rozmýšľala, ale v zápätí to zavrhla. Radšej sa sústredila na svoju tvár, ktorá už takmer vyschla. Prezerala si nedokonalý nos a modré kruhy pod očami, ktoré ju trápia už od nepamäti. Vysušené pery a vypuklé líca sa jej naopak celkom pozdávali. Zrazu sa jej zazdalo, že niečo začula v izbe prepojenej s obývačkou v apartmáne tohto tak drahého hotela, že ani nie je možné, že by tu bol zlodej. Uterákom si zotrela posledné kvapky vody z tváre a zamierila preč z kúpeľne. Mala pravdu. Pri okne stála žena v modrých krátkych šatách a lodičkách s vysokým podpätkom. Pozerala sa von oknom a vyzerala uchvátená výhľadom na mesto neobmedzených možností akým New York vyzeral z dvadsiateho poschodia mrakodrapu byť. Kay bola zase uchvátená tým, že niekto sa dostal do jej apartmánu a tiež tým, ako dobre žena vyzerala. Trochu si odkašľala a spýtala sa:
"Kto ste a čo tu robíte?" žena sa otočila a Kay vykríkla. Tá žena do tváre vyzerala akoby Kay vypadla z oka. Tá istá farba očí, ten istý výraz tváre. Žena v krásnych a určite aj drahých šatách však nevyzerala tak prekvapene, milo sa usmiala a odvetila:
"Prišla som sa s tebou porozprávať. Evidentne to potrebuješ." Kay zo seba ledva vyjachatala.
"Ale vy vyzeráte presne ako ja. A vôbec som vás nevolala." žena vykročila smerom k Kay no tá cúvla dozadu.
"Chápem, že si zmätená, ale áno volala si ma. A dôvod prečo vyzerám ako ty je jednoduchý - ja som ty." opäť kľudne odpovie a dodá, "Nesadneme si?" Kay prikývne a klesne do veľkého bieleho kresla, zatiaľčo jej dvojča sa pohodlne usadí na pohovke.
"Jaa, to...stále nechápem." povie po chvíli Kay a hľadí na ženu, ktorá sa teraz už skoro smeje.
"To je mi jasné. Ale malo by ti stačiť, že som ty len v inej, a uznaj, že lepšej verzií. Som ty, len úspešná, šťastne zadaná. Taká aká by si mohla byť aj ty, len sa musíš viac snažiť. Musíš niečo urobiť so svojím sebavedomím." prekríži si nohy aj ruky a sleduje reakciu reálnej Kay.
"Už to chápem. Ty si nejaký výplod mojej fantázie, mám pravdu? Čítala som, že sa to môže stať ak je človek prepracovaný. Potom ho na pár týždňov hospitalizujú na psychiatrii a všetko je zase okej. Asi y som mala ísť zavolať, niekomu, kto ma do ústavu zavezie...." povie Kay a prestáva svoje dvojča vnímať.
"Počkaj, počkaj! Ty nie si blázon. Len sa rozprávaš s potlačenou stránkou tvojho ja. A môj skromný názor je, že som tá lepšia stránka."
"Fakt by som mala ísť niekoho zavolať skôr než mi totálne prepne a rozhodnem sa skočiť z okna."
"Dosť!" skríkne výplod Kayinej fantázie a Kay to umlčí, "Ty nie si blázon. Len potrebuješ poradiť a usmerniť. A to je dôvod prečo som tu, musíš vedieť, na čo máš."
"O čom to hovoríš?" spýta sa Kay, ktorá rezignuje a pomaly sa zmieruje s tým, že jej skutočne preskočilo.
"O tebe. Chcem ti ukázať, kým sa môžeš stať ak nebudeš stále ustupovať, ak pôjdeš za svojím snom a nebudeš sa podceňovať, pretože na to nemáš dôvod. John stále hovorí,že máš talent, nenapadlo ťa niekedy, že má pravdu?" trochu rozhorčene povie žena a Kay pokrúti hlavou, "Prečo nie? Keby si chcela, kľudne môžeš začať písať knihy a nemusíš ostávať pri žunalistike. Chceš vidieť kým sa môžeš stať?"
"Máš nejakú čarovnú guľu, ktorá mi ukáže moju budúcnosť? Vážne?" spýta sa Kay pohŕdavo.
"Nie, guľu nemám. Dobre, nemôžem tito ukázať, ale môžem ti to povedať." obe sú chvíľu ticho.
"Tak fajn. To som zvedavá..."
"Pred chvíľou si rozmýšľala, že pôjdeš za Michaelom. Zavrhla si to s tým, že je určite zadaný a rozhodne nečaká na teba, lebo si myslíš, že zázraky sa v skutočnom svete nedejú. Ale nemáš pravdu. Ani v jednom ani v druhom. Odkedy ťa pred piatimi rokmi videl naposledy, skúšal to s rôznymi ženami, dokonca bol zasnúbený. Lenže i keď o tom nevie alebo si to aspoň nepripúšťa, tak ako ty, vy k sebe patríte. A kebyže mu teraz zavoláš, tak by to pre vás mohlo skončiť šťastne. To isté by platilo v prípade, že teraz zavoláš Johnovi a povieš mu, že nechceš trčať na tejto nezmyselnej konferencii, pretože ty máš obzory iroké dosť a si lepšia než väčšina ľudí v redakcii. Kebyže mu povieš, že už sa viac nenecháš odsúvať do úzadia od tých neschopných lenivcov. Za chvíľu by si dostala a odhalila čosi veľké, len sa musíš prestať báť..."
"Čuš!" okríkne ju Kay. Druhá Kay sa zarazí a na tvári sa jej zračí prekvapenie, "Všetci mi vtĺkate do hlavy, že som skvelá, že všetko môže byť akoby mávnutím čarovného prútika lepšie, že sa stane zázrak a zo mňa, šedej myšky sa stane novinárska superhviezda, že sa stanem lepším človekom, že zistím pravdu o rodine, že zachránim svet, že budem mať Michaela zase pri sebe, že možno napíšem knihu a ty mi tu tvrdíš, že nie som blázon, ale budem ak sa budem riadiť radami od ženy, ktorá je vlaste ja. Si výplod mojej fantázie a evidente nič o skutočnom svete nevieš, lebo takto nefunguje!" skoro na jeden nádych sa vykričí Kay a po poslednom slove začne plakať. Druhá Kay potichu povie:
"Funguje. V skutočnom svete sa dejú zázraky, je to všetko v nás. Ak si povieš, že toto všetko chceš a dokážeš to, tak to tak bude. Pretože tomu veríš. Nesmieš sa báť toho čo príde. To najhoršie čo sa stane je, ža spadneš. Lenže stále môžeš vstať. Nesmieš myslieť tak negatívne, musíš si veriť. Pretože ty, ty na to máš a ja to viem!"
"Ako si môžeš byť taká istá?" spýta sa potichu skutočná Kay, ktorá sedí schúlená v klbku v bielom klbku a vzlyká.
"Neviem. Ale niektoré veci netreba vedieť, stačí ich cítiť a veriť v ne." odpovie a postaví sa. Ladnou chôdzou prejde k minibaru a naleje si niečo, čo by mohla byť whiskey. Pohárom kývne smerom k zamyslenej Kay, no tá ju nevníma, premýšľa nad všetkým, čo jej žena povedala. Stále sa nechápe tomu, čo sa deje, ani to ako môže byť jej 'lepšie' ja tak skutočné, ale premýšľa hlavne o slovách, ktoré si práve vypočula. Uvažuje a pripúšťa, že tie veci a rady sú možno pravdivé. Pozrie na svoje dvojča, ktorá na jeden šup vypije pohár toho alkoholu a poberie sa k dverám.
"Kam ideš?" zastaví ju Kay.
"Cítim, že už ma nepotrebuješ." povie s úsmevom žena v modrých šatách.
"To je všetko?" spýta sa ohromená Kay, ktorá sa zrazu bojí zostať sama len s myšlienkami.
"Vlastne nie, ešte niečo - predstavivosť je dôležitejšia než poznanie."
"Einstein." povie Kay a jej Predstavivosť prikývne.
"Zbohom!" stratí sa niekde v úzkej chodbe a podľa toho, že dvere ani nevrzli ani sa nezabuchli Kay vie, že žena bola len výplodom jej fantázie. Kay sa cíti ešte unavenejšie než predtým a tak prejde k posteli. Bez rozmýšľaia zaspáva. Zobudí sa okolo polnoci a opäť bez rozmýšľania, strachu či pochybností zoberie do ruky telefón položený vedľa postele na nočnom stolíku. V kontaktoch vyhľadá číslo a vytočí. Po piatich zazvoneniach už chce položiť, no zrazu sa z telefónu vyvalí rozospatý no nahnevaný hlas:
"Čo je? Kto ste a prečo preboha nespíte?" Kay už len pri zvuku Michaelovho hlasu podskočí srdce.
"Ahoj. Prepáč, že ťa budím. Tu je Kay, Kay Donnovan." povie sebaisto, čo ju prekvapí.
"Kay? Deje sa niečo?" Michaelov hlas hneď zjemnie.
"Nie, nie. Len som v New Yorku, tak ma napadlo, či sa nechceš stretnúť. Bývam v Hoteli Crystal James."
"Teraz?" zasmeje sa.
"Áno, prepáč, nedošlo mi koľko je hodín. Samozrejme, môžeme to odložiť na inokedy." začía pochybovať.
"Nie, nie. Ty si blázon. Rád sa s tebou stretnem. Tak o pol hodinu ťa čakám dole." povie a Kay sa zdá, že spoznáva ten nežný hlas, ktorým sa jej prihováral, keď bol nadšený, že ju vidí, čo bolo skoro stále.
"Vážne?"
"Vážne." a Michael zavesí. Kay nedokáže uveriť ako ľahko to išlo, keď nerozmýšľala a nepochybovala o sebe ani okolitom svete. Zíde jej na um, že keď si predstavíme ako dobre tá daná vec dopadne, tak naše pochybnosti a strach opadnú a možno, ak sa stane zázrak a teraz už vie, že zázraky sa dejú, tak to skutočne dobre dopadne.

3.deň - Prečo blogujem a nový dizajn.

18. září 2014 v 18:54 | Zuzka |  30 days.
Spojím dva v jednom. Vždy sa ľudom ľahšie číta jeden ako dva články, aspoň teda u mňa to tak je. Začnem tým, čo ste si možno, tí ktorí tu nie sú prvýkrát (hádam ani posledný), všimli. Ide o nový diazjn. Vždy tu bolo niečo farebné a veselé, čo ma ale v poslednej dobe, teda aspoň vnútorne nevystihuje. Najprv by som okomentovala nadpis, alebo názov to je jedno - rozmýšľala som, že to chce niečo hezké slovenské, keďže aj keď názov predtým I'm a dreamer bol výstižný, chcela som zmenu. Zároveň som tam chcela zakomponovať pôvodný názov a to nezaujímavá. Vzniklo čosi poetické a slovenské, takže tak. Ďalej ste si zvykli, že s dizajnom mením aj fotku a popis v menu. Premýšľala som nad sebou a zistila, že internet je nebezpečná vec a ja nechcem aby sa moji známy (aj tak by ma spoznali) k tomuto blogu dostali. Rozhodla som sa preto trochu sa zanonymniť, čo znamená, že rozhodne nečakajte tak veľa fotiek s mojou tvárou, na ktorú sa aj tak nedá dívať. No a nakoniec som celkom spokojná, lebo ma to stálo dosť veľa času (3,5hodiny) a energie. Ešte na záver priznanie, že som sa trochu inšpirovala, iba inšpirovala Narween, ktorá má podľa mňa veľmi awesome dizajny. Čo vy na to?

Prečo blogujem?
Toť otázka jednoduchá, no odpoveď trochu aj mne samej nejasná. Začnem snáď tým, že toto je môj tretí blog. Tie prvé boli veľmi detské a články sa nedali poriadne čítať. Už len množstvo chýb by hovorilo samo za seba. A tak niekedy okolo novembra 2012 som si povedala, že to skúsim ešte raz, pretože písanie ma v každom prípade bavilo, baví a asi aj baviť bude. No kedy ho založiť? Nechcela som aby to bol všedný deň, na ktorý by som mohla ľahko zabudnúť. Takže som termín tejto udalosti stanovila na 1.1, veď kto by na tak jednoduchý dátum zabudol? Môj štýl sa počas toho roku a pol a niečo dosť zmenil, vyspela som a myslím (dúfam) že je to vidieť aj na článkoch. Ale toto som dosť ušla od témy. Prečo teda blogujem?
Pretože ma to baví.
Pretože je to zmysluplné využitie času.
Pretože rada píšem, a mojím snom je jedného dňa písať (bude to znieť blbo) za peniaze.
Pretože som tu spoznala a dočítala sa o skvelých ľudoch a rôznych zaujímavostiach, ktoré som netušila.
Pretože neexistuje nič lepšie ako sa vypísať.
Pretože nie je lepší pocit ako keď vidím nový komentár pod článkom, ktorý považujem za totálny brak a ten človek, hoc možno aj imaginárny ma vychváli do nebies (i'm so big narcis).
Pretože na internete môžem napísať čokoľvek a nikto sa nebude hnevať.
Pretože môžem byť úprimná a sama sebou, lebo vás aj tak skutočne nezaujíma aká som.
Pretože blog je blog.

http://edudemic.com/wp-content/uploads/2012/02/iheartblogging-379x243.jpg

Takže som sa proste chcela vyjadriť a mať pritom poslucháčov, ktorý nebudú súdiť. Občas sa zamýšľam, či blog nezrušiť, alebo či moje články nie sú veľmi blbé a nestrápňujem sa príliš. Ale potom si poviem, že toto je to čo ma baví a rozhodnem sa pokračovať.

A čo vy? Viete si spomenúť s akými úmyslami alebo jednoducho prečo ste blog založili?

Deň 2. - Čoho sa najviac bojím?

7. září 2014 v 22:10 | Zuzka |  30 days.
Dlho som o tomto premýšľala. Najprv som si musela premyslieť, čo to strach vlastne je. Ako povedal jeden klasik - Strach je jedinou prekážkou na ceste k hviezdam. Meno tohto klasika je totožné s tým mojím, čo je ale náhoda, pravda? Každopádne, možno jedného dňa sa budú na školách učiť študenti moje výroky. Možno keby som netrpela neustálym strachom, že moja tvorba stojí za veľký exkrement, tak by to bola trochu reálnejšia predpoveď. Podľa mňa som chorobne bojazlivá. Mám strach hovoriť s ľudmi, ktorých nepoznám a občas dokoca s tými, ktorých poznám dlhé roky. Bojím sa, že spadnem zo schodov, že ma prejde auto, že napíšem nejakú hlúposť ako teraz. Keď sa to vezme tak všeobecne - bojím sa života. Načo sa báť smrti? Tá sa proste stane a potom už nič. Jednoducho nič. Ale život a žitie? To je to čo ma desí, pretože je to kruté. Svet je krutý. Môže sa vám stať čokoľvek dobré, to je pravda, ale môže sa vám stať čokoľvek zlé a to je pravdepodobnejšie. Najlepšia zlá vec, ktorá sa vám môže prihodiť je, že zomriete. A možno to ani nie je zlá vec. Samozrejeme, nechcela som tu písať o smrti a živote, zmysle našej existencie či podobných filozofických témach.

Ako som napísala, bojím sa života. Každodenného vstávania, ktoré mi otvorí oči a nič nie je ružové a farebné ako v mojich snoch počas noci. Nič nie je tak krásne. Je to všetko škaredé, aj keď svieti slnko, je to realita. Možno toto vyznieva až extémne, ale pre mňa je to tak. Ja strach odstrániť ani ovládnuť nedokážem. Zvládam ho jedine jeho prežívaním a prekonávaním tých každodenných ale aj nekaždodenných povinností. Keď sa to už raz stane, tak sa toho viac nebojím, lebo som to už zažila. Takto to u mňa a v mojej zvrátenej hlave už raz chodí.

Skúsim sa trochu zamerať na súčastnosť, blízku minulosť a budúcnosť. Tak napríklad minulý týždeň som sa strašne bála prvého školského dňa, keďže išlo o môj prvý na novej škole. Nevedela som sa toho strachu zbaviť až kým som nevyšla v ten deň z budovy gymnázia a neuvedomila som si, aká strašná hračka to bola. Musela som to prežiť, lebo inak to nešlo. Teraz mám obavy z budúceho týždňa, prvého vyučujúceho. Bojím sa profesorov, toho ako to dopadne so spolužiakmi a podobných zdanlivých blbostí, no pre mňa starostí. Stále sa nájde niečo z čoho mám strach.

Záverom tohto ešte menej inteligentného článku, než by sa mohlo zdať je, že som prosto strachobud alebo ak chcete bojko z kapusty. Jednoducho môj život sprevádza neustály strach zo všetkého nového aj starého okolo mňa a jediným liekom je prežitie. Ak by som sa bála možno ešte o trochu menej, skutočne by som na tie hviezdy dosiahla. Takto len túžobne hľadím na oblohu dúfajúc, že jedného dňa ma realita prestane desiť a spôsobovať mi vrásky na čele....

P.S: Najviac sa bojím pavúkov a rôznych plazov.
P.S: Ha, rovno ste si mohli prečítať prvé p.s a mali by ste pokoj!

Deň 1. - 15 (divných) faktov o mne.

5. září 2014 v 17:28 | Zuzka |  30 days.
Ohlásila som tridsať témový projekt, tak by sa ho zišlo aj niekedy začať. No a niekedy by mohlo byť aj dnes, čo poviete? Máme krásny slnečný deň, ešte k tomu piatok. Začínam témov, v ktorej mám napísať 15 faktov o mne. Pre mňa to bude ťažké, keďže som ako iste viete, nezaujímavá. Či budú divné, alebo celkom normálne, to posúďte sami ;)

1. Volám sa Zuzana. Toto meno sa mi veľmi nepáči, ale netuším aké iné by som si vybrala. Pôvodne som sa mala volať Erika a tak som rada, že moja mama zakročila :D
2.Práve mi zmazalo celý článok, takže musím začať odznova. Snáď napíšem všetko, čo som chcela. I keď asi stručnejšie.
3. Neznášam, keď niekto mľaská a sŕka. To si musím zakryť uši, lebo dostávam záchvat. A podobne je to aj s pilníkom, preto si nechty nepilníkujem, lebop by mi nabehli zimomriavky úplne všade.
4. Často ľudí posudzujem a odsudzujem na základe prvého dojmu. Vyjde mi to len málokedy, ale neviem túto svoju vlastnosť nejak kontrolovať. I keď napríklad dnes som sa presvedčila, že môj odhad je skutočne milný.
5. Keď som bola asi tretiačka, písala som erotický príbeh o svojich spolužiakoch. Takto spätne mi to príde dosť vtipné. Ale najvtipnejšie bolo, že mi to našla mama, katolíčka pre ktorú to bol dosť šok, hah.
6. Ako decko som si necmúľala palec. Mala som premakanejší spôsob. Prostredník a prsteník som vytočila dohora a cmúľala tieto dva. Dodnes nechápem a nechápu to ani moji rodičia, že ako som na toto prišla.
7. Mám mobil značky Lenovo a ľudia sa mi za to smejú. Údajne vyrábajú aj práčky, a to im príde ešte vtipnejšie. Mne to žily netrhá, hlavné je, že je na čom závisláčiť.
8. Zbožnujem historické seriály ako Koniec prehliadky, Panstvo Downton, Vyprávěj či Zdivočelá země. Aj keď je často dej pomerne o ničom, strašne ma baví sledovať osudy a zápletky, ktoré tam vznikajú. Ľudia boli ešte v minulom storočí úplne iný, čo je zaujímavé a mňa mrzí, že dnes je všetko také...aké to je.
9. Strašne ma irituje, keď niekto nosí ponožky do balerínok alebo sandál. Ja vtedy vybuchujem do takého smiechu, keď to vidím. Akože, keď už ich chcú pchať do sandál tak prosím, ale nie tie nad členky, ale tie krátke nech si obúvajú, bože :D :D :D
10. Som strašne pasívny športovec. Rozumejte tomu tak, že mudrujem pred telkou pri pozeraní akéhokoľvek športu, ktorého pravidlá ani neviem, ale sama nepohnem ani prstom. Tak trochu skromne si myslím, že mojou prednosťou je mozog a nie telo. Keď mám dobrý deň, tak si idem zabehať alebo si zacvičím nejaký workout.
11. Mojím najobľúbenejším ročným obdobím je jeseň. Až na tú školu, je to krása. Hlavne keď sú ešte stromy všakovako sfarbené. Aj to počasie je také akurát, ani zima ani teplo. Taký sweater time!
12. Vôbec sa nemaľujem a ani nenosím nijaké doplnky. Ak by som sa aj maľovala, tak len špirála. Niektoré vecičky, čo používajú moje kamarátky a spolužiačky ani netuším ako sa volajú. Vravím si, že je na to čas a že by mi to aj tak nepomohlo, tak načo?! :D Doplnky mi vadia. Nosím náušnice nastrkovačky, o ktorých ani neviete, že ich máte. A hodinky na ruku, aby som sa nestratila v časopriestore :D
13. Som strašne lenivá a bez výčietiek preležím celý deň v posteli. Ale keď sa nakopnem a zaumienim si niečo spraviť, tak to robím dôkladne a perfekcionisticky, nech sa mi akokoľvek nechce.
14. Medzi moje najobľúbenejšie predmety partia (alebo aspoň patrili) geografia a dejepis. I keď z obidvoch iba určité oblasti. Z dejáku od stredoveku po súčastnosť. A z geo mám rada spoznávanie krajín, kultúr a zaujímavostí, ale zase neznášam sprostosti typu vrstvy sopky apod.
15. Aj napriek svojmu 'pokročilejšiemu' veku som sa ešte nebozkávala a ani som nemala 'frajera'. Vravia mi, že o nič neprichádzam, no občas mi je fakt blbo, keď som v prítomnosti niekoho šťastne zadaného. Po chvíľkou depke si poviem, že sú aj dôležitejšie veci ako láska či sex, napríklad peniaze.

Takže asi toľkoto ku mne. Sú to samé hovadiny, ale vôbec som netušila čo napísať a myslím, že všetko na mňa tak sedí. Majte, komentujte, smejte sa a vráťte sa! ;)

Prvé dni a prvé dojmy.

3. září 2014 v 18:01 | Zuzka
(Úžasnáááááá)

Včera ráno sa to začalo. Po tom, čo som sa zobudila, som absolvovala krátky príhovor sebe samej pred zrkadlom, kde som sa presviedčala, že to bude všetko dobré! Následne som sa vychystala do školy, akoby som išla na základku. Rovnako ako ostatných 9 rokov. Lenže ja som nešla na základku. V polovici cesty som musela zastať a postaviť sa na zastávku a to nebolo jednoduché rozhodnutie. V autobuse, ako som zistila, býva celkom narvané, ale aspoň si spevním ruký a ťažisko neustálim udržiavaním svojho tela na dvoch a nie na štyroch nohách. A potom to prišlo. Vystúpila som z autobusu a .... skoro ma zrazilo auto. Lenže potom už prišlo to, čo som myslela. Stála som pred tou farebnou budovou gymnázia, ktoré budem navštevovať najbližšie štyri roky. Ak pánboh dá, samozrejme. Hneď som sa zoskupinkovala s ostatnými bývalími spolužiakmi, keďže oni boli jediní, ktorých som poznala. Nasledovali tie klasické kecy, ktoré sú na každej škole v každom meste rovnaké. Potom sme sa rozdelili do tried a odpochodovali do našich kmeňových tried na štvrtom podlaží, ale treťom poschodí, čo mi trvalo trochu dlhšie pochopiť túto logiku. Takže sme sa dostali na toto najvyššie poschodie a posadali si do triedy, ktorá ma na dverách nápis I.C. Keďže nás je 34 a sme radi, že máme vôbec dostatok nietošete prebytok lavíc, sadla si ku mne istá Dominika. No a potom sa začali riešiť nejaké veci a podobne s triednym, ktorý vyzeral ako autobusár. Som vlastne presvedčená, že som už stretla podobného autobusára - možno má dvojča?! Každopádne sme hodinu počúvali tie základné informácie o tej škole a školskom poriadku a tak. Ja som zatiaľ pozorovala okolie celkom prispato. A svojich spolužiakov som videla asi takto - neviem, neviem, neviem, kurva, kurva, kurva, chalan, chalan, neviem, chalan, kurva, neviem, neviem, chalan, chalan, chalan, kurva, neviem........ Takže prvé dojmy, neboli zrovna najlepšie. Tie baby nepoznám, ale uvediem príklad na ich povesť - jedna fajčila celému mestu, druhej nahé fotky videlo celé mesto (aj ja, viete aké je to deprimujúce?! spoločné konverzácie na facebooku by mali zakázať!) a tretia pila s celým mestom. A teraz mi povedzte - ako tam mám ja zapadnúť? Nechcelo sa mi veriť, že moja trieda a aj tá škola, čo sa týka učenia a profesorov je taká zúfalá, takže som nič nepísala hneď a nechala to na ďalší deň, keď sa trochu rozkukám.