Predstav si...a bude to dobré.

21. září 2014 v 12:28 | Zuzka |  Ostatné.
Včera večer som si len tak otvorila Word a vzniklo toto. Som s tým celkom spokojná a veľmi mi pomohlo sa takto vypísať. Keďže veľmi dávno som nepridala nič zo svojej tvorby, tak dúfam že to prijímete s otvorenou náručou a zanecháte nejaký komentár - akýkoľvek :)


Kay stojí v kúpeľni svojej hotelovej izby a zohýna sa nad obrovským umyvadlom, v ktorom si oplachuje tvár. Po desiatich hodinách neustáleho sedenia a počúvania nezmyselných rečí rôznych zaujímavých či totálne nudných ľudí má chuť iba na jedno - poriadny čo najdlhší spánok. Prvých päť prednášok dnešného proagramu Konferencie novinárov, ktorý si rozširujú obzory počúvala veľmi pozorne a dokonca si robila poznámky. Ďalšie tri počúvala len na pol ucha a viac ju zaujímali ľudia a veci vo veľkej hale inštitúcie, ktorej názov sa ani neoplatí vypisovať, pretože obsahuje neskutočné množstvo dlhých slov, ktoré vám dokopy nič nepovedia, ale tvária sa extrémne seriózne. A posledných päť prednášok sa skutočne ani nesnažila vnímať a jediným jej cieľom bolo nezaspať, aby sa nestrápnila pred vážne a zaujato vyzerajúcimi ženami, ktoré s ňou sedeli pri stole. Jedna tmavovlasá z The New York Times, červenovláska z The New Yorker, blondína z Washington Post a ona, ryšavka s neveľmi peknou okrúhlou a trochu bucľatou tvárou z novín, ktorých meno si nikto nepamätá, no predsa ich každý pozná. Kay so svojimi kolegami prináša tie najškandalóznejšie odhalenia v oblasti politiky a verejného života, nie však bulvár. Odhalenie korupcie jedného z právnikov, ktorý mal takmer stopercentnú úspešnosť vo svojich prípadoch bol jedným z vrcholov posledného mesiaca. V redakcii to aj napriek tomu vrelo. Neustále úspechy boli síce výsledkom kolektívnej práce, no zásluhy si chceli ponechať jednotlivci. A tak sa stalo, že tí menej ambiciózny, medzi akých patrila aj Kay vo výsledku nefigurovali pod žiadnymi veľkémi článkami. Kay sa s tým zmierila už dávno a úplne jej stačilo, že každý mesiac dostala na účet svoj plat, z ktorého nakŕmila seba aj psa a bezproblémovo zaplatila účet za malý podkrovný byt na predmestí Chicaga. Šéfredaktorom týchto známych novín bol istý John. Tento John patril do starej generácie novinárov, ktorý vyrastali na ideály písania pravdy a už od začiatku snívali o tom, že jedného dňa napodobnia Carla Bernsteina a Boba Woodwarda, ktorý stáli za odhalením kauzy Watergate na začiatku sedemdesiatich rokov. Šéfredaktor John sa už zmieril s faktom, že jeho najväčším úspechom v živote bude práve post šéfredaktora týchto novín. Bol to starý pomerne milý pán, ktorý žil s manželkou a veľkým labradorom v dome, ktorý zdedil po rodičoch. Nemali deti, i keď John si na staré kolená uvedomil, že by ich predsa len mať chcel. A tak snažil byť otcom vždy, keď to bolo aspoň trochu možné. Keď pred siedmimi rokmi do redakcie nastúpila mladá a nesmelá Kay, povedal si, že práve ona mu bude dcérou, ktorú nikdy nemal. Pomáhal jej ako to len bolo možné, učil ju pokladať tie najdotieravejšie otázky a viedol ju k ideálom, nie len tým novinárskym, ktoré mal aj on. Zatiaľ však nedocielil to, čo najviac chcel. Želal si, aby sa Kay neuspokojila s tým čo má, ale aby išla ambiciózne ďalej, až na vrchol, keďže neoblomne veril, že má neskutočný talent a potenciál. Kay si taktiež obľúbila Johna. Nikdy otca nemala. Vyrastala s mamou v malom meste v štáte Indiana. Mama pracovala ako učiteľka, až pokým nenašla svojho pána Dokonalého. Presťahovali sa za ním do Chicaga. Volal sa Stue a bol to fajn chlapík. Právnik v jednej veľkej firme. Kayina mama prestala pracovať a venovala sa tomu, čo ju vždy bavilo - maľovaniu, v súčastnosti dokonca vystavuje v priestoroch divadla. V puberte Kay túžila poznať pravdu o zvyšku svojej rodiny, keďže okrem mamy nikoho iného nepoznala. Tá jej aj napriek všemožným vyhrážkam či sľubom odmietla odpovedať, tvrdila len, že pre ňu to už rodina dávno nie je. Kay sa s tým musela zmieriť, ale keď prišiel čas vybrať si školu, rozhodla sa pre žurnalistiku, ktorú považovala za vhodný nástroj ako odhaľovať pravdu. A to sa jej prostredníctvom svojho nového otca Johna darilo čoraz častejšie. Dával jej rôzne rady a typi ako získavať informácie, či občas manipulovať ľudmi tak, aby zistila čo potrebuje. Potom informácie spracovala do článku, ktorý trochu upravil niektorý z jej kolegov a tým si ho privlastnil. Kay to nevadilo, no videla, že Johna to privádza do šialenstva. Hneď ako si ju jej šéf zobral pod ochranné krídla zaprisahala sa, že sa kvôli nemu nezmení, že vždy sa bude rozhodovať vlastnou hlavou. A presne to aj robila, práve preto boli jej kolegovia na dovolenkách niekde v Karibiku, zatiaľ čo ona sedela v hale a počúvala prednášky o tom, ako sa stať lepšou novinárkou. Vždy jej chýbalo potrebné sebavedomie a to súviselo s tým, že svoje ambície a plány potlačovala do úzadia. Keď zavrela kohútik vystrela sa a pozorovala svoju tvár v zrkladle so zlatým rámom. Kvapky vody pomaly stekali do umyvadla a ich dopad pôsobil v úplnom tichu hotelovej kúpele ako výbuch granátu. Kay študovala svoje modré oči aj každú chvíľu rozširujúce sa zreničky.Ryšavé krátke vlasy jej lemovali tvár a ofina zakrývala celé čelo posipané bielimi fliačikmi, ktoré jej mali navždy pripomínať obdobie puberty a možno aj Michaela. To bol jej prvý frajer. Ich vzťah bol až príliš krásny na to, aby vydržal aj po skončení strednej. On odišiel študovať na Juilliard hru na klavír a ona sa dlho zmierovala z faktom, že bol možno jej prvý aj posledný. Často premýšľala ako sa má a či už nie je šťasným otcom rodiny. Mala naňho číslo, ktoré jej dal, keď sa pred piatimi rokmi stretli na vernisáži výstavy jej matky. Nikdy mi nezavolala, i keď chcela. A teraz je v New Yorku, možno by to mala skúsiť, rozmýšľala, ale v zápätí to zavrhla. Radšej sa sústredila na svoju tvár, ktorá už takmer vyschla. Prezerala si nedokonalý nos a modré kruhy pod očami, ktoré ju trápia už od nepamäti. Vysušené pery a vypuklé líca sa jej naopak celkom pozdávali. Zrazu sa jej zazdalo, že niečo začula v izbe prepojenej s obývačkou v apartmáne tohto tak drahého hotela, že ani nie je možné, že by tu bol zlodej. Uterákom si zotrela posledné kvapky vody z tváre a zamierila preč z kúpeľne. Mala pravdu. Pri okne stála žena v modrých krátkych šatách a lodičkách s vysokým podpätkom. Pozerala sa von oknom a vyzerala uchvátená výhľadom na mesto neobmedzených možností akým New York vyzeral z dvadsiateho poschodia mrakodrapu byť. Kay bola zase uchvátená tým, že niekto sa dostal do jej apartmánu a tiež tým, ako dobre žena vyzerala. Trochu si odkašľala a spýtala sa:
"Kto ste a čo tu robíte?" žena sa otočila a Kay vykríkla. Tá žena do tváre vyzerala akoby Kay vypadla z oka. Tá istá farba očí, ten istý výraz tváre. Žena v krásnych a určite aj drahých šatách však nevyzerala tak prekvapene, milo sa usmiala a odvetila:
"Prišla som sa s tebou porozprávať. Evidentne to potrebuješ." Kay zo seba ledva vyjachatala.
"Ale vy vyzeráte presne ako ja. A vôbec som vás nevolala." žena vykročila smerom k Kay no tá cúvla dozadu.
"Chápem, že si zmätená, ale áno volala si ma. A dôvod prečo vyzerám ako ty je jednoduchý - ja som ty." opäť kľudne odpovie a dodá, "Nesadneme si?" Kay prikývne a klesne do veľkého bieleho kresla, zatiaľčo jej dvojča sa pohodlne usadí na pohovke.
"Jaa, to...stále nechápem." povie po chvíli Kay a hľadí na ženu, ktorá sa teraz už skoro smeje.
"To je mi jasné. Ale malo by ti stačiť, že som ty len v inej, a uznaj, že lepšej verzií. Som ty, len úspešná, šťastne zadaná. Taká aká by si mohla byť aj ty, len sa musíš viac snažiť. Musíš niečo urobiť so svojím sebavedomím." prekríži si nohy aj ruky a sleduje reakciu reálnej Kay.
"Už to chápem. Ty si nejaký výplod mojej fantázie, mám pravdu? Čítala som, že sa to môže stať ak je človek prepracovaný. Potom ho na pár týždňov hospitalizujú na psychiatrii a všetko je zase okej. Asi y som mala ísť zavolať, niekomu, kto ma do ústavu zavezie...." povie Kay a prestáva svoje dvojča vnímať.
"Počkaj, počkaj! Ty nie si blázon. Len sa rozprávaš s potlačenou stránkou tvojho ja. A môj skromný názor je, že som tá lepšia stránka."
"Fakt by som mala ísť niekoho zavolať skôr než mi totálne prepne a rozhodnem sa skočiť z okna."
"Dosť!" skríkne výplod Kayinej fantázie a Kay to umlčí, "Ty nie si blázon. Len potrebuješ poradiť a usmerniť. A to je dôvod prečo som tu, musíš vedieť, na čo máš."
"O čom to hovoríš?" spýta sa Kay, ktorá rezignuje a pomaly sa zmieruje s tým, že jej skutočne preskočilo.
"O tebe. Chcem ti ukázať, kým sa môžeš stať ak nebudeš stále ustupovať, ak pôjdeš za svojím snom a nebudeš sa podceňovať, pretože na to nemáš dôvod. John stále hovorí,že máš talent, nenapadlo ťa niekedy, že má pravdu?" trochu rozhorčene povie žena a Kay pokrúti hlavou, "Prečo nie? Keby si chcela, kľudne môžeš začať písať knihy a nemusíš ostávať pri žunalistike. Chceš vidieť kým sa môžeš stať?"
"Máš nejakú čarovnú guľu, ktorá mi ukáže moju budúcnosť? Vážne?" spýta sa Kay pohŕdavo.
"Nie, guľu nemám. Dobre, nemôžem tito ukázať, ale môžem ti to povedať." obe sú chvíľu ticho.
"Tak fajn. To som zvedavá..."
"Pred chvíľou si rozmýšľala, že pôjdeš za Michaelom. Zavrhla si to s tým, že je určite zadaný a rozhodne nečaká na teba, lebo si myslíš, že zázraky sa v skutočnom svete nedejú. Ale nemáš pravdu. Ani v jednom ani v druhom. Odkedy ťa pred piatimi rokmi videl naposledy, skúšal to s rôznymi ženami, dokonca bol zasnúbený. Lenže i keď o tom nevie alebo si to aspoň nepripúšťa, tak ako ty, vy k sebe patríte. A kebyže mu teraz zavoláš, tak by to pre vás mohlo skončiť šťastne. To isté by platilo v prípade, že teraz zavoláš Johnovi a povieš mu, že nechceš trčať na tejto nezmyselnej konferencii, pretože ty máš obzory iroké dosť a si lepšia než väčšina ľudí v redakcii. Kebyže mu povieš, že už sa viac nenecháš odsúvať do úzadia od tých neschopných lenivcov. Za chvíľu by si dostala a odhalila čosi veľké, len sa musíš prestať báť..."
"Čuš!" okríkne ju Kay. Druhá Kay sa zarazí a na tvári sa jej zračí prekvapenie, "Všetci mi vtĺkate do hlavy, že som skvelá, že všetko môže byť akoby mávnutím čarovného prútika lepšie, že sa stane zázrak a zo mňa, šedej myšky sa stane novinárska superhviezda, že sa stanem lepším človekom, že zistím pravdu o rodine, že zachránim svet, že budem mať Michaela zase pri sebe, že možno napíšem knihu a ty mi tu tvrdíš, že nie som blázon, ale budem ak sa budem riadiť radami od ženy, ktorá je vlaste ja. Si výplod mojej fantázie a evidente nič o skutočnom svete nevieš, lebo takto nefunguje!" skoro na jeden nádych sa vykričí Kay a po poslednom slove začne plakať. Druhá Kay potichu povie:
"Funguje. V skutočnom svete sa dejú zázraky, je to všetko v nás. Ak si povieš, že toto všetko chceš a dokážeš to, tak to tak bude. Pretože tomu veríš. Nesmieš sa báť toho čo príde. To najhoršie čo sa stane je, ža spadneš. Lenže stále môžeš vstať. Nesmieš myslieť tak negatívne, musíš si veriť. Pretože ty, ty na to máš a ja to viem!"
"Ako si môžeš byť taká istá?" spýta sa potichu skutočná Kay, ktorá sedí schúlená v klbku v bielom klbku a vzlyká.
"Neviem. Ale niektoré veci netreba vedieť, stačí ich cítiť a veriť v ne." odpovie a postaví sa. Ladnou chôdzou prejde k minibaru a naleje si niečo, čo by mohla byť whiskey. Pohárom kývne smerom k zamyslenej Kay, no tá ju nevníma, premýšľa nad všetkým, čo jej žena povedala. Stále sa nechápe tomu, čo sa deje, ani to ako môže byť jej 'lepšie' ja tak skutočné, ale premýšľa hlavne o slovách, ktoré si práve vypočula. Uvažuje a pripúšťa, že tie veci a rady sú možno pravdivé. Pozrie na svoje dvojča, ktorá na jeden šup vypije pohár toho alkoholu a poberie sa k dverám.
"Kam ideš?" zastaví ju Kay.
"Cítim, že už ma nepotrebuješ." povie s úsmevom žena v modrých šatách.
"To je všetko?" spýta sa ohromená Kay, ktorá sa zrazu bojí zostať sama len s myšlienkami.
"Vlastne nie, ešte niečo - predstavivosť je dôležitejšia než poznanie."
"Einstein." povie Kay a jej Predstavivosť prikývne.
"Zbohom!" stratí sa niekde v úzkej chodbe a podľa toho, že dvere ani nevrzli ani sa nezabuchli Kay vie, že žena bola len výplodom jej fantázie. Kay sa cíti ešte unavenejšie než predtým a tak prejde k posteli. Bez rozmýšľaia zaspáva. Zobudí sa okolo polnoci a opäť bez rozmýšľania, strachu či pochybností zoberie do ruky telefón položený vedľa postele na nočnom stolíku. V kontaktoch vyhľadá číslo a vytočí. Po piatich zazvoneniach už chce položiť, no zrazu sa z telefónu vyvalí rozospatý no nahnevaný hlas:
"Čo je? Kto ste a prečo preboha nespíte?" Kay už len pri zvuku Michaelovho hlasu podskočí srdce.
"Ahoj. Prepáč, že ťa budím. Tu je Kay, Kay Donnovan." povie sebaisto, čo ju prekvapí.
"Kay? Deje sa niečo?" Michaelov hlas hneď zjemnie.
"Nie, nie. Len som v New Yorku, tak ma napadlo, či sa nechceš stretnúť. Bývam v Hoteli Crystal James."
"Teraz?" zasmeje sa.
"Áno, prepáč, nedošlo mi koľko je hodín. Samozrejme, môžeme to odložiť na inokedy." začía pochybovať.
"Nie, nie. Ty si blázon. Rád sa s tebou stretnem. Tak o pol hodinu ťa čakám dole." povie a Kay sa zdá, že spoznáva ten nežný hlas, ktorým sa jej prihováral, keď bol nadšený, že ju vidí, čo bolo skoro stále.
"Vážne?"
"Vážne." a Michael zavesí. Kay nedokáže uveriť ako ľahko to išlo, keď nerozmýšľala a nepochybovala o sebe ani okolitom svete. Zíde jej na um, že keď si predstavíme ako dobre tá daná vec dopadne, tak naše pochybnosti a strach opadnú a možno, ak sa stane zázrak a teraz už vie, že zázraky sa dejú, tak to skutočne dobre dopadne.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 kaja kaja | Web | 22. září 2014 v 18:09 | Reagovat

Ahoj,táto poviedka je vážne skvelá,som zvedavá na pokračovanie (teda ak nejaké bude) ešte sa ťa chcem spýtať že či by si nechcela spriateliťliť blogy ? Máš to tu fakt skvelé a bola by som rada inak zabudla som napísať že ja mám blog o Sebastianovi Vettelovi :)

2 Vivi Vivi | Web | 22. září 2014 v 23:23 | Reagovat

Uffff dlhý článok. Ale prečítala som ho, keby bol nudný tak ho nedočítam ale zaujalo ma to velmi. Príde mi trošku, že si to písala o sebe? Možno o svojej budúcnosti? Neviem ale v tej Kay vidím trošku tvojho JA. Alebo sa mi to len zdá?
INak píšeš nádherne a profesionálne!!:)))
Rozhodne klobúk dole:)

3 LinDa☮ LinDa☮ | Web | 25. září 2014 v 16:25 | Reagovat

Je to krásne :) :) Mala som podobný nápad, ale nechcela som to spísať. Len som v hlave vlastne rozmýšľala čo by som si povedala keby som mala možnosť navštíviť moje malé ja. Možno by som bola teraz sebavedomejšia, keby sa to dalo.. ale je to až príliš nadprirodzené.

Napísala si to vážne dokonalo, vidím tam veľký kus teba :) Veľká podobnosť s tebou a hlavnou postavou.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama