Říjen 2014

5.deň - Najkrajší zážitok.

31. října 2014 v 18:25 | Zuzka |  30 days.
Keď som koncom augusta ohlásila, že sa pridám do 30 dňového projektu, dala som si za cieľ dokončiť to koncom októbra. Ako môžete vidieť, je posledný októbrový deň a ja som len pri piatej téme. A ešte k tomu téme, ktorá mi robí vrásky na čele. Pridala som ju do zoznamu, bez toho, aby som sa zamyslela, o čom by som asi tak mohla písať. A preto tu sedím, a neviem čo vyprodukovať.

Nazačiatok asi napíšem, že som prežila mnoho krásnych chvíľ s mojou rodinou, priateľmi, spolužiakmi ale aj sama. No nič v mojich spomienkach nezodpovedá mojej predstave o najkrajšom zážitku. Asi by to mal byť prvý bozk, rande či sex, lenže to som ešte nezažila. Prvá láska, tú skôr považujem za nočnú moru, než za nejak obvzlášť pekný zážitok. Ďalej tu máme rodinné spomienky. Veľmi pekné bolo, keď sme boli na niektorej z dovoleniek a každý večer sme hrali na manželskej posteli žolíka. Alebo ako sme boli všetci niekde na turistike a podobne. Všetko sú to úsmevné chvíle, ale za najkrajšie by som ich nepovažovala. Chvíle s priateľmi sú pre mňa o trochu viac ako tie strávené s rodinou. Priatelia sú pre mňa niečím špeciálnym. Nemám ich veľa, v poslednej dobe sa s nimi ani veľmi nestretávam, ale viem, že tam niekde sú a že keby som potrebovala, budú tu pre mňa a ten pocit je úžasný. S nimi som zažila rôzne vtipné, zaujímavé, trápne, smutné a neviem aké chvíle, a všetky pre mňa niečo znamenali, aj keď si ich už teraz možno nepamätám. Takže najkrajší alebo naujúžasnejší zážitok by som nevybrala. Ďalej premýšľam o koncertoch Tomáša Klusa a One Republic, ktorých som sa zúčastnila a veľmi sa mi páčili, ale tiež to nie je ono. Čo takto školské výlety? Alebo moment, keď mi otec povedal, že som výnimočná a raz niekoho spravím najšťastnejším na svete? Alebo keď mama plakala a povedala mi, že je na mňa hrdá? Alebo keď plakal niekto blízky a vyznal mi city? To si pamätám, ale najkrajší zážitok?...

Už viem. Sú dva. Prvý, ktorý si síce nepamätám, ale som presvedčená, že bol jeden z najkrajších. Moment keď som sa narodila a prvýkrát ma mama a otec vzali na ruky a sľúbili mi lásku. Škoda, že takéto chvíle nám nie je dovolené pamätať si. A ten druhý, sa stal niekedy v minulých rokoch. Neviem kedy ani prečo. Bola som smutná, viem že v tom čase som často premýšľala o živote a o tom, aké by bol svet miesto bezo mňa. Také tie puberťácke úvahy. Zašla som si prečistiť hlavu na lúku, ktorú tak veľmi milujem. Je z nej výhľad na celé mesto a fúka tam vietor alebo hreje slnko. Skrátka som sa prechádzala. A nič viac. Pamätám si ten moment doteraz. Na nič som nemyslela, nič som necítila...len som bola. Znie to asi divne, ale stalo sa mi to len ten jedenkrát. Stále ma niečo vyrušuje, moja myseľ nie je schopná prestať vnímať podnety. Ale vtedy som len bola. A bytie je predsa krásne, však?

Coming Back To Life.

29. října 2014 v 17:03 | Zuzka |  Diary.
(Ten začiatok, och ♥)

Nie som v poriadku. Už tretí deň po sebe mám ráno migrény. V škole si musím dať tú malú bielu potvoru, aby aspoň na chvíľu stíchla tá bolesť, ktorá je akoby vám niekto rozpolcoval lebku. Zatiaľ to však nechám tak. V utorok som cestou do školy videla ako slnko behá po oblohe. Vážne som to videla. Tá guľa poskakovala ako šialená. Mala som pocit, že mám halucinácie. I keď čo ak to bola pravda, ale bola som jediná na svete, ktorá sa ešte na oblohu pozerá a tak som to aj jediná na svete videla? Veľmi pravdepodobné, ako vravím. Môj mozog tieto dni nepracuje ako má, to je mi jasné. Príliš veľa snívam a príliš málo žijem. Tiež mám pocit, že momentálne prechádzam fázou, ktorú neviem pomenovať. Myslím, že sa zamilovávam. Problém je, že neviem do koho. Asi si myslíte, že by som mala vážne vyhľadať pomoc, ale keď sa mi páčia traja chalani a z toho sa rozprávam s dvoma, pričom s jedným sa bavím len o práci v školskom časopise. Preboha, puberta útočí. Tiež mám pocit, že si ľudia myslia, že som divná. Nie sú ďaleko od pravdy, ale najprv by si to mali overiť, než aby sa mi vyhýbali. Pravda je, že ja sa vyhýbam im, čo je logické, keďže som si už overila, že oni sú totálne vymletý. Chcem tak veľa, keď chcem človeka, ktorý si vedľa mňa sadne a bude so mnou v tichosti počúvať hudbu alebo čítať knihu alebo diskutovať na tému politickej situácie na Ukrajine a globálneho otepľovania? Chcem veľa, keď žiadam aby pochopili, že nezačnem oslavovať Halloween vo svojich 16 rokoch, lebo o to najkrajšie, a to chodenie po domoch som už aj tak prišla? Chcem veľa, keď očakávam, že mi teraz niekto uvarí čaj? Evidentne hej. Neviem prečo vždy, keď píšem mám takú smutnú až melancholickú náladu. Asi môj mozog prepne a myslí na čosi zaujímavejšie než na to, ako sa mám dobre s keksíkmi môjho detstva Marína a Pink Floydom, ktorý lahodí môjmu uchu. Proste možno chce môj mozog zaujať a tváriť sa, že telo, ktoré má na starosť je aspoň trochu zaujímavé. A pritom som to ja. Nezaujímavá. Prečo je okolo mňa toľko ľudí, ktorý majú vymyté mozgy a za deň si urobia dvadsať 'selfies' bez ohľadu na to, či je alebo nie je v škole deň, keď sa po chodbách premávajú ľudia v maskách dúfajúci, že ich to ochráni pred prípadnou odpoveďou. Od dnes rozlišujem dva typy ľudí : 1.Tí s prednou camerou a 2. Tí bez prednej camery. Ako sa tak dívam von oknom, je už skoro tma. Viem, že už sme prešli na ten druhý čas, ktorý nikdy neviem či je normálny alebo nie. Ale ja lenivá osoba mám na ruke stále mužské oranžové hodinky, bez ktorých som osoba iba existujúca v časopriestore a ... teraz som sa stratila. Takže ešte raz. Proste mám hodinky, ktoré sú stále ešte v letnom čase. Písala by som a písala. Lenže kto by to čítal? Tieto sračky? Mám chuť vám opísať svoj školský život, svoje zmrznuté dlane a červený korálkový náramok, ktorý teraz nosím každý deň. A mám chuť napísať esej o svojich troch zvýrazňovačoch - oraanžovom, zelenom a modrom, ktorým tak veľmi chýba žltý, ktorý bol odcudzený neznámym páchateľom, ktorý so mnou pobýva v izbe a odmieta mi ho vrátiť. A chcem vám opísať nádhernú farbu pouličnej lampy,len musíme počkať približne desať minút než sa rozsvieti, lebo po pamäti to nepôjde. A tak žijem. Rozplývam sa nad zbytočnosťami. Dôležité veci nechávam na potom a zabúdam ich, lebo je to tak jednoduhšie. A zúfalo túžim po pečených gaštanoch, ktoré predávajú pred cintorínom (morbídne nie?) a aj keď je to odo mňa vzdialené podľa priateľa googla 280 metrov nepôjdem si ich kúpiť, pretože mám prázdniny a takáto diaľka ma môže kľudne zabiť. Toľko vecí sa môže stať - umrznem, prejde ma auto, skúter, motorka, bicykel či stará tetka. A keď už hovoríme o tom autobuse, všimla som si, že autobusári sa nás snažia zabiť. Alebo nie nás, ale všetkých na okolo. Jazdia si ako chcú a oranžová na semafóre je pre nich jednoznačne zelená. A plná čiara je akoby tam nebola žiadna. Nemáte pocit, že tej oranžovej je v dnešnom článku až príliš???

Charlieho malé tajomstvá.

25. října 2014 v 21:10 | Zuzka |  Books.
Rozhodla som sa, že by som rada robila čosi ako recenzie na knihy, ktoré prečítam. Nebude to asi typická recenzia, skôr len môj názor na knihu, v ktorom môže byť obsiahnutý aj dej, čiže to môže pôsobiť ako spoiler. Neviem si predstaviť čím iným by som mala začať, ak nie mojou novou obľúbenou knihou - Charlieho malé tajomstvá od Stephen-a Chbosky-ho.


Asi pred rokom, takto na jeseň som bola chorá. Preležala som celé dni len v posteli a pozerala filmy či seriály. Keď som blúdila po stránke a hľadala nejaký zaujímavý film, spomenula som si, že mi niekto niekedy povedal, že film Charlieho malé tajomstvá je fakt úžasný. A tak som si ho pozrela. Veľmi na mňa zapôsobil, aj keď som asi kvôli svojej vtedajšej mentálnej indispozicií mozgu, ktorá bola zapríčená spomínanou chorobou nechápala, ako veľmi na mňa zapôsobil. Odvtedy som rovnomennú knihu, ktorej slovenský prebal je otrasne zelený, a na ktorom je v pravom hornom rohu divná fotka nejakého muža, ktorý ani zďaleka nezodpovedá mojej predstave Charlieho, obchádzala v mojom obľúbenom kníhkupectve a čakala na správny moment, aby som si ju kúpila. Ten prišiel toto leto, keď mali v Martinuse zľavy a ja som ich proste musela využiť. Po dovolenke som našla balík na stole a tešila som sa až si knihu prečítam. Bohužiaľ, trvalo mi dva mesiace než som sa k nej dostala.

Od úvodných strán som knihu hltala. Nečítala som rýchlo, nechcela som. Rýchlo som pochopila, že kniha je plná myšlienok, ktoré stoja za dlhšie zamyslenie. Niektoré vety som si prečítala aj päťkrát. Netrvalo ani štyridsať strán a vedela som, že Charlie je chlapec, po akom túži každé dievča ako ja. Je zvláštne zaujímavý a zaujímavo zvláštny. V iných knihách pre tínedžerov som sa s takýmto hlavným hrdinom nestretla, možno preto ich čítam tak málo. Vo väčšine kníh určených mojej generácií sa hlavný hrdina či hrdinka zaoberá prioritne tým, čo si obliecť na párty, ako sa správne bozkávať či prečo jej/ jemu rodičia prikazujú aby bol/a o jednenástej doma. Toto som v tejto knihe nezažila. Potešilo ma, že som našla niekoho, kto sa zaoberá tým, prečo svet funguje tak ako funguje. Outsidera, ktorý nájde šťastie, i keď sa pritom nestane všeobecne populárny. Neviem ako Charlieho opísať, ale považujem ho za spriaznenú dušu, aj napriek tomu, že si nie sme vo všetkom podobný. Cítim, že je skutočný. Nie je len postavou z knihy, je niekde tam vonku a premýšľa a možno premýšľa práve o tom o čom ja. Možno tieto veci znejú šialene, ale dáva mi pocit, že na svete nie som sama, že vždy je niekde niekto ako on a ja.


4. deň - Aké si bola dieťa?

19. října 2014 v 22:00 | Zuzka |  30 days.
Zlaté, milé, rozkošné. A to všetko sedí aj teraz :D Dobre, trápny úvod by sme mali. Čo sa týka môjho detstva mám z neho zmiešané pocity. Na jednej strane naň rada spomínam, pretože bolo v rodinnom kruhu a harmonické. Na druhej strane, ja som bola príšerná. Asi tak po druhý stupeň základnej školy, som bola povahovo totálne dole. Príšerná. Desí ma, že si to niekto pamätá, lebo sa za svoje správanie v tej dobe strašne hanbím. Ale zoberme to pekne zaradom ...

http://anitram.files.wordpress.com/2014/04/dievcatko-usmev-anjelik-178212.jpg?w=300&h=187

Jednej slnečnej nedele pred šestnástimi rokmi sedel istý chlap na schodoch a čakal na sestričku, ktorá nie a nie prísť. Nakoniec sa predsa len zjavila a oznámila mu, že jeho druhé dieťa je na svete a je to podľa očakávania dievčatko. Otecka už nebavilo sedieť a čakať a bol teda veľmi šťastný z tejto správy. Dni a mesiace plynuly a z malého dievčatka sa stávalo neposedné dievčisko. Stále niečo robilo a vymýšľalo, dlho pri jednej činnosti nevydržalo. Dievčatko bolo veľmi spoločenské a rado všetkých buzerovalo a rozkazovalo. Táto charakteristická črta ju sprevádzala veľmi dlho. Na druhej strane bola milá, uvravená a citlivá. Rada sa hrala so svojimi bábikami, svojimi dvoma imaginárnymi priateľmi Pikom a Nanom (nikto nikdy nezistí prečo sa tak volali) a svojím starším bračekom. Boli to deti vďakabohu milované. Dievča dodnes spomína ako sa naháňali v obývačke a ona si rozbila hlavu o krbovú dosku, alebo ako vonku na záhrade stavali iglu. Dokonca sa aj usmeje. V škôlke sa jej tiež páčilo. Bola obľúbenkyňou všetkých pani učeteliek, pretože bola veľmi zodpovedná. Teda až na pár výnimiek ako rozbitie spolužiačkynej hlavy o stenu (samozrejme nechtiac). A tiež si spomína na svoju prvú lásku a zážitky s ňou spojené, ktoré sú však tajomstvom, pretože by ľudia na okolo razom zmenili pohľad na toto perverzné dieťa. Prišiel čas ísť do školy. Dievča sa rozhodlo z neznámych dôvodov, že si vybuduje autoritu a tak sa tvárila akoby bola kráľovnou triedy. A pritom si z nej každý robil srandu. Ľudovo povedané, všade sa pchala, bola ukecaná, panovačná, otravná a neznesiteľná. Vďakabohu, prišiel zlom a ona sa začala kamarátiť s ľudmi, ktorý boli iní, lepší. Počiatkom druhého stupňa základneju školy sa dievča stalo tichou, milou a nezainteresovaniou žiačkou, ktorá sa snažila nestarať sa do ničoho, okrem svojich kamarátov. A v takomto trende základku aj opustila a teraz bojuje ako sa dá. Stále sa baví so "vzduchom", stále je bucľatá a ukecaná. No na druhej strane asi aj tichá a skromná. Dúfa, že detstvo ešte nemá za sebou....

Toť story môjho života. Neviem, čo viac vám povedať. Som za svoje detstvo rada, aspoň mám na čo spomínať. A aj napriek tomu, aká som bola, by som ho nemenila. Možno práve preto kým som bola, som dnes tým kým som, a to v konečnom dôsledku, nie je až také strašné....dúfam ;)

11.október alebo už mám šestnásť.

11. října 2014 v 17:37 | Zuzka |  Diary.



V tento kúzelný deň má meniny Valentína (čo mi pripomína tú telenovelu, ktorú vysielali na STV, keď som bola malá, volala sa Sladká Valentína a bola to moja najobľúbenejšia :D). Inak som sa snažila nájsť čo i len jedinú zaujímavú udalosť, preslávenú osbonosť či čokoľvek, čo sa v tento deň stalo. Nenašla som nič, čo by stálo za reč. A tak som sa zamýšlaľa, prečo sa niektorý ľudia narodia vo výnimočný a zaujímavý deň, len ja som prišla na svet v nedeľu 11. októbra '98 v istej nezaujímavej nemocnici krátko po 3 hodine poobednej. A potom mi to docvaklo. Ja som sa narodila vo všedný deň, aby som bola výnimočná, zatiaľčo tí narodení v zaujímavý deň budú len jednými z davu. Geniálna teória, všakže? :D Ale aby som zase nikoho neurazila ako mám chtiac-nechtiac vo zvyku, nebudem to tu ďalej rozvíjať. Zhrniem to tak, že som sa tu nejak ocitla a už šestnásť rokov neviem, čo ďalej.
It's my birthday bitches
Posledný rok bol plný zmien. Aspoň som ho tak vnímala. Dostala som občiansky, napísala som úspešne monitor aj prijímačky, vzali ma na gymnázium, absolvovala som liečenie, užila si leto, nastúpila na strednú a vo všeobecnosti na všetko kašľala. Myslím, že som z roka na rok úplne iná. Veľa mojich názorov, pocitov a dojmov sa mení, ale to je asi tou pubertou. Tiež mám pocit, že som z roka na rok pasívnejšia, hlavne vo veciach v ktorých by som možno nemala byť. Viete, ja som si už svoju aktivitu užila na základke a nepovažujem za potrebné sa zviditeľňovať či hovoriť svoj názor, keď oň nikto nestojí. Teraz radšej držím hubu a myslím si svoje. Mám pocit, že ľudia sú strašne ukecaní a zbytočne. Za svoj tohtoročný najväčší úspech považujem to, čo sa stalo vlastne len pred nedávnom a deje sa to doteraz. Celú základku som bola zbláznená do svojho spolužiaka, nech som sa akokoľvek snažila ten chalan bol stále v mojej mysli, nech už som si o ňom povedala čokoľvek. Ale teraz, i keď sme spolu v triede ho už vôbec takto nevnímam. Na druhú stranu myslím,že je tu niekto ďalší, ale o tom radšej inokedy. Takže rok zmien. Moja osobnosť sa formuje zo dňa na deň a aj sa bude. Ide len o to, že som opäť menej panovačná, zainteresovaná a ukecaná. Na druhej strane som viac samotárska, pokojná, šťastná, tichá a milá. Myslím, že som sa posunula ďalej. A žeby platilo aj - čím staršia tým krajšia? alebo čím staršia tým múdrejšia? Na toto odpoveď nepoznám, ale dúfam, že aspoň trochu hej.
Absolútne netuším, čo som týmto článkom chcela svetu povedať. Asi len že MÁM NARODENINY! Neskutočné, ako ten čas letí, kde sú dni, keď som sa hrala na záhrade s Pikom a Nanom v pieskovisku? Pretože....chcem ich späť!

Streda, prečo si len streda?

8. října 2014 v 18:32 | Zuzka |  Diary.
(oni nám hrajú Beatles, keď zvonííííí)

Netuším ako začať, čo napísať, čo urobiť, aký obrázok pridať...Fakt netuším. Na blog absolútne nemám čas. Teda čas by sa našiel, ale príde mi nezmyselné začať písať niečo nasilu na úkor ležania na posteli a pozerania Teen Wolf alebo Awkward (už som spomínala, že teraz fičím na týchto dvoch?). Stredy nemám rada, asi odjakživa. Proste nezáživný stred týždňa, ktorý mi nedáva zmysel? Na čo je? Ja by som stredy normálne vyškrtla z kalendárov, aby stredy neboli. Ľudia nemajú radi pondelky (aj k tejto skupine sa radím), ale pondelok je prvý, niečo ako šanca na nový začiatok - od pondelka budem držať diétu, od pondelka sa začnem učiť, od pondelka budem milšia - to všetko je tak krásne pozitívne uprostred toho negatívneho. Ale stredy? Slovina, Nemina, Biola, Matika, Geoška a Chémia? To mám mať radosť, že je stred týždňa? A technicky to nie je ani stred týždňa, keďže stredom týždňa je štvrtok, takže milovníci stried choďte niekam!
Untitled


A teraz možno niečo normálnejšie. Ahojte, ako sa máte? Chýbala som vám aj so svojím trápnym pokusom o humor? Jasné, že hej. V škole je toho fakt dosť veľa. Ako som spomínala nedá mi, musím sa proste do niečoho aspoň pozrieť, lebo v noci budem mať nočné mory ako ma niekto skúša a ja dostávam päťku. Bože ako sme len vymydlený na tých gymploch - veď o toto predsa v živote nejde! Ale o čo potom v živote ide? To by ste z mojich úst nechceli počuť, spýtajte sa niekoho s titulom pred menom aj za menom a ešte medzi menom, to sú tí najchytrejší. Späť k téme, ktorá bola neviem aká. Som unavená, vyčerpaná, preťažená, znudená, nešťastná, deprimovaná .... Aha! Už som si spomenula, chcela som napísať, že takto mávam sladké sny o tom, ako moje profesorky padajú zo schodov. A ukazuje sa, že o tom snívame všetci, čo mi spôsobuje pokoj v duši. Ten ma prejde keď vidím svoju nemčinárku, svoju infantilnú spolužiačku, svoju matikárku, svoju afektovanú spolužiačku a našu vrátničku. Tep sa mi dvíha o milión percent za sekundu, či v čom sa to meria. Ale dosť o škole, nebaví ma a ničí mi život.
♥ this

Ako všetci viete, dobre nenahováram si nič....ako všetci neviete, v sobotu mám narodeniny. Gratulácie prijímam až potom, keďže mám v pláne v sobotu vydať nejaký ten článoček typu- čo sa zmenilo od mojich posledných narodenín. Very very very interesting, like always. (Keď sme už pri tej angličtine, svoju angličtinárku zbožňujem, zlatá to ženská ;)) V piatok som sa rozhodla urobiť mini mejdan s kamarátkami, rozumejte pôjdeme si sadnúť do pizzerky. Takto dávno pokope som ich nemala už pekných pár mesiacov. Na to sa teším už celý mesiac, čo sa začala škola, človek vypne a má kľud. V nedeľu ma čaká povinná rodinná oslava. Akoby mi nemohli tie prachy poslať na účet a tým by sa to vyriešilo. Dobre, nebuďme hnusný a drsný.
Isto by vás zaujímal fakt, že mám desne zlatého spolužiaka. Je tak neskutočne v pohode, že sa mi ani nechce veriť, že je to fakt. Proste som ešte viac v pohode chalana nestretla. Dá sa s ním aj zasmiať, aj poplakať na krutosťou života a zároveň je proste fajn. Najfajn je fakt, že označil Líviu ako "nie je až taká pekná", aj keď sa so spolužiačkou (odteraz len M.) M. nazdávame, že to povedal len aby nám urobil radosť faktom, že mi sme možno rovnako pekné ako ona. čo je samozrejme nepravda. Stavím sa, že slintal nad tou nechutnou fotkou, ktorú zverejnila a mne sa jej vďaka ďalšej kamarátke nepodarilo vyhnúť. Spýtam sa to takto - kto normálny sa fotí iba v tričku, spodnom prádle, 20cm podpätkoch v lese večer na konci septembra opretý o strom??? Akože pardón, ale kam tento svet speje?
Všimli ste si, že sa stále len sťažujem? Fakt, ešte som nepovedala nič, čo by vás mohlo potešiť alebo zaujať, alebo proste vám zdvihnúť náladu. Tak to skúsim teraz, ale ak to nevyjde, tak končím (vlastne tak či tak končím). Poznáte ten pocit, keď je vám mizerne, máte depku z neznámych príčin, cítite sa ako totálny blázon, vydedenec, debil a netušíte čo ďalej s vaším životom? Snažíte sa to vysvetliť niektorej z kamarátok, ktoré na vás súcitne hľadia a prikyvujú, že presne vedia čo cítite, v skutočnosti si však myslia - dnes jej totálne drbe, dúfam, že to bude zajtra iné, lebo netuším o čom to hovorí .... poviem jej, že musím už ísť, nech ma týmto nezaťažuje...nebude to kruté?mala by som sa snažiť jej pomôcť, keď sa cíti zle...dobre, aspoň ju objímem a zatvárim sa chápavo - A vtedy si uvedomíte, že existuje iba jediná osoba, ktorá by vás pochopila. Ktorú osobne nepoznáte, ale viete, že tam niekde je a možno sa cíti rovnako ako vy. Je pre vás niečím ako bohom vo význame, že veríte, že chápe a tým, že chápe vám zlepší náladu, lebo sa necítite ako totálny blázon. Viete, že tam niekde je Narween. (True story zo života.)
Podarilo sa mi dať tomuto životu článku nejakú pointu? Majte sa! :)

Škola, škola, škola, škola...a? zase škola!

1. října 2014 v 18:38 | Zuzka |  Diary.
Ak by som teraz napísala, že škola mi ničí život, tak by som úplne klamala. Posledné dni je totižto škola môj život, i keď ja si to tak neželám. Celú nedeľu som sa učila, prišiel pondelok a ja som mala sedem hodín potom krúžok jógy (čo je inak úplne úžasná vec :3). Keď som prišla domov mala som asi tak dve hodiny, ktoré som nemohla stráviť inak než učením na ďalší deň no a večer sme boli s rodinkou v divadle. Na hosťovanie prišlo Radošinské naivné divadlo a ja mám tento súbor strašne rada. Takže som sa vyfintila - legíny, zelená elegantná košielka a ,teraz na odpadutie, som sa namaľovala (špirála a rúž). Mali by ste o mne vedieť, že ja milujem narúžované pery. Podľa mňa je to úplne najkrajšia časť ženskej tváre a keď budem veľká (nie, ešte nie som) za také dva-tri roky si rozhodne budem maľovať pery. Takže cez toto krátke priznanie späť k pointe, že Radosinci hrali skvele. Hra sa volala Sčista-jasna a bola o Radošine (dedina) v druhej polovici 20.storočia. Veľmi na mňa zapôsobili hlboké myšlienky zväčša sa týkajúce politickej situácie v tej dobe. Toto predstavenie určite navštívte, keď budete mať možnosť... No z divadla sme prišli o desiatej a o takom čase mám chuť akurát tak na spánok.
👌

V utorok opäť sedem a potom redaktorský krúžok (o mojej začínajúcej kariére novinárky radšej niekedy inokedy) a potom som prišla domov a približne hodinu som si dovolila len tak ležať a hnevať sa na celý svet. Potom prišlo učenie, učenie a učenie. Medzitým som si odbehla na blog, poobzerať tie vaše a čosi (aspoň kúsok) inteligentné napísať v komentári. A potom som sa vrátila k svojmu novému hobby - učeniu. O desiatej som sa potom poriadne nervózna vyrevala, pretože ma to takto jednoducho nebaví. Dala som si sľub, že dnes to bude iné. Pekne som sa dopravila domov,a potom z neho zase ušla na prechádzku na cintorín. Milujem ten cintorín, je to skôr ako park. Strávila som tam skoro celé detstvo, pretože nás tam starká brávala ako deti každý deň. A najviac som ho milovala na jeseň. Zbierali sme gaštany ako divý. A dnes som mi to miesto pomáha sa dať dokopy. Premýšľala som, kým vlastne chcem byť. Povedala som si, že sa pokúsim byť šťastná. A ak to mi v tom má pomáhať ten cintorín, tak tam budem chodiť každý deň. Je mi úplne jedno, že neviem neminu, že možno dostanem zlú známku z fyziky či matiky. Dôležité je, že som aspoň na chvíľu, po tak náročnom období aké som mala, dokázala vypnúť a usmiať sa na svojho psa, ktorý je mi momnetálne najlepším priateľom doma, keďže všetci sú tu ako nenormálny a lezú mi na nervy. Nechcem byť v škole, ale ani doma...tak kde mám sakra byť??? A potom som prišla naspäť s vreckami plnými gaštanov a začala sa trochu učiť,lebo by mi to nedalo ísť do školy úplne nepripravená.