Ach, som hrozná. Fakt. Popadli ma výčitky svedomia, že som skutočne zlá blogerka. Vôbec sa tu o to nestarám, neodpisujem vám na vaše nádherné komentáre a aj keď mám celý týždeň voľno tak sem ani neprídem. Radšej som sa utápala v čaji a pozrela si presne deväť dielov Hart of Dixie (dopozerala som sériu, yeah!) a presne desať dielov Teen Wolf (nedopozerala som sériu -_-). Takže, tak je to so mnou, hanba mi. A ešte som spala s macíkom a predstavovala si, že je to Ed, ktorý mi hral do slúchatiek, ktoré som mala na ušiach. Ako to ten chlap robí? Je úplne dokonalý, tak romantické. Rozrevala som sa asi tak sedemstokrát a to som nepočítala to, keď som ho počúvala, ale rozrevala som sa kvôli niečomu inému. Prečo zrovna zo mňa sa stáva romanticky založená sračka, čo verí na pravú lásku, i keď o ňu (mňa) ešte nikto ani nezakopol?

Už som spomínala ako budem jedného dňa žiť s 50 mačkami a sama? Tak teraz k tomu pridávam, že sa budem upokojovať myšlienkou na pravú lásku. Wau, čo všetko s človekom urobia hormóny počas menzesu a antibiotiká! Kde sú tie časy, keď mi doktorka predpisovala sladučké sirupy a farebné tabletky? No, evidentne za mnou. Teraz mám totálne nechutný sirup a veľké biele ohavné a skoro nemožnoprehltnuteľné tabletky. Kašľať na to, ja chcem byť ešte decko.
Anyway, neviete niekto ako sa maľujú obrazy? Lebo som si robila, no dobre nerobila som si, ale mala by som si urobiť vianočný nákupný zoznam a, keďže môj otec nikdy nič nechce, napadlo ma, že mu niečo namaľujem. Z recesie. Keď som bola malá, vždy som mu dávala obrázky, tak jeden dostane aj teraz, no čo. Práve som si vlastne uvedomila, že som dieťa. Dopozerala som niekoľko dielov Máši a Medveďa - jediný prípad, keď som ochotná tolerovať ruštinu a rusko všeobecne. A dnes som počúvala aj Gumimacka. Nepočula som to tak sto rokov a úplne a mi vrátili spomienky na druhú triedu základnej školy, keď sme si to stále púšťali na mojej luxusnej Nokii 6020, to bol mobil!
Absolútne neviem, čo to tu táram. Mám chuť písať a neviem o čom, zažívam to stále. Potom vznikajú takéto nepoužiteľné a často aj neuverejniteľné "diela". Strácam vieru, že raz bude dobre. Žijem vo svete, kde som úspešná,ľúbená, obľúbená a krásna, a potom zistím, že to nie je skutočné. Každý deň sa musím štipnúť a vrátiť do reality, že to čo žijem je len sen, ktorý nie je a nikdy ani nebude skutočnosťou. Vraj je všetko možné a zázraky sa dejú. Rada by som tomu verila, môj dreamerský mozoček tomu aj verí, ale keď sa musíte sňažiť žiť v realite, aby ste zostali normálny, tak tomu veriť nemôžete. Treba veci pomenovať tak ako ich vidíme, aké skutočne sú, hovoriť pravdu. A pravda je, že ja nikdy nebudem človek, ktorý by som chcela byť a ktorým som vo svojom svete. Nikdy. Chcem byť taká, aby som bola so sebou spokojná. Nepotrebujem byť úspešná ani nič z toho, i keď by mi to určite svojím spôsobom prinieslo šťastie. Ja potrebujem byť sama so sebou spokojná a to je beh na dlhú trať. Ja to proste nedokážem, dajte nejaký návod ako sa mám mať rada a byť so sebou spokojná, keď viem aká som a ako veľmi na míle som vzdialená od toho aká chcem byť?

And I don't.
Vďaka, že ste. Vďaka,že čítate. Vďaka, že podporujete. Vďaka a prepáčte, že zaťažujem vaše monitory takýmito zbytočnosťami.