Listopad 2014

Zase niečo nepodstatné.

28. listopadu 2014 v 20:05 | Zuzka |  Diary.
Ach, som hrozná. Fakt. Popadli ma výčitky svedomia, že som skutočne zlá blogerka. Vôbec sa tu o to nestarám, neodpisujem vám na vaše nádherné komentáre a aj keď mám celý týždeň voľno tak sem ani neprídem. Radšej som sa utápala v čaji a pozrela si presne deväť dielov Hart of Dixie (dopozerala som sériu, yeah!) a presne desať dielov Teen Wolf (nedopozerala som sériu -_-). Takže, tak je to so mnou, hanba mi. A ešte som spala s macíkom a predstavovala si, že je to Ed, ktorý mi hral do slúchatiek, ktoré som mala na ušiach. Ako to ten chlap robí? Je úplne dokonalý, tak romantické. Rozrevala som sa asi tak sedemstokrát a to som nepočítala to, keď som ho počúvala, ale rozrevala som sa kvôli niečomu inému. Prečo zrovna zo mňa sa stáva romanticky založená sračka, čo verí na pravú lásku, i keď o ňu (mňa) ešte nikto ani nezakopol?

Už som spomínala ako budem jedného dňa žiť s 50 mačkami a sama? Tak teraz k tomu pridávam, že sa budem upokojovať myšlienkou na pravú lásku. Wau, čo všetko s človekom urobia hormóny počas menzesu a antibiotiká! Kde sú tie časy, keď mi doktorka predpisovala sladučké sirupy a farebné tabletky? No, evidentne za mnou. Teraz mám totálne nechutný sirup a veľké biele ohavné a skoro nemožnoprehltnuteľné tabletky. Kašľať na to, ja chcem byť ešte decko.

Anyway, neviete niekto ako sa maľujú obrazy? Lebo som si robila, no dobre nerobila som si, ale mala by som si urobiť vianočný nákupný zoznam a, keďže môj otec nikdy nič nechce, napadlo ma, že mu niečo namaľujem. Z recesie. Keď som bola malá, vždy som mu dávala obrázky, tak jeden dostane aj teraz, no čo. Práve som si vlastne uvedomila, že som dieťa. Dopozerala som niekoľko dielov Máši a Medveďa - jediný prípad, keď som ochotná tolerovať ruštinu a rusko všeobecne. A dnes som počúvala aj Gumimacka. Nepočula som to tak sto rokov a úplne a mi vrátili spomienky na druhú triedu základnej školy, keď sme si to stále púšťali na mojej luxusnej Nokii 6020, to bol mobil!


Absolútne neviem, čo to tu táram. Mám chuť písať a neviem o čom, zažívam to stále. Potom vznikajú takéto nepoužiteľné a často aj neuverejniteľné "diela". Strácam vieru, že raz bude dobre. Žijem vo svete, kde som úspešná,ľúbená, obľúbená a krásna, a potom zistím, že to nie je skutočné. Každý deň sa musím štipnúť a vrátiť do reality, že to čo žijem je len sen, ktorý nie je a nikdy ani nebude skutočnosťou. Vraj je všetko možné a zázraky sa dejú. Rada by som tomu verila, môj dreamerský mozoček tomu aj verí, ale keď sa musíte sňažiť žiť v realite, aby ste zostali normálny, tak tomu veriť nemôžete. Treba veci pomenovať tak ako ich vidíme, aké skutočne sú, hovoriť pravdu. A pravda je, že ja nikdy nebudem človek, ktorý by som chcela byť a ktorým som vo svojom svete. Nikdy. Chcem byť taká, aby som bola so sebou spokojná. Nepotrebujem byť úspešná ani nič z toho, i keď by mi to určite svojím spôsobom prinieslo šťastie. Ja potrebujem byť sama so sebou spokojná a to je beh na dlhú trať. Ja to proste nedokážem, dajte nejaký návod ako sa mám mať rada a byť so sebou spokojná, keď viem aká som a ako veľmi na míle som vzdialená od toho aká chcem byť?

♔ | via Tumblr
And I don't.

Vďaka, že ste. Vďaka,že čítate. Vďaka, že podporujete. Vďaka a prepáčte, že zaťažujem vaše monitory takýmito zbytočnosťami.

Kam zmizla Aljaška?

28. listopadu 2014 v 15:16 | Zuzka |  Books.
Už je to skoro týždeň, čo som dočítala toto dielo od Johna Greena, ale potrebovala som si trochu premyslieť, čo napísať, lebo je to kniha, nad ktorou prosto musíte premýšľať. Na úvod poviem len, že je skvelá.
Čo sa týka názvu, Kam zmizla Aljaška? je lákavý názov, no podľa mňa nevyjadruje celkom presne hlavnú myšlienku knihy. Neviem celkom presne, aká tá hlavná myšlienka je, ale rozhodne sa mi ten názov ku knihe nehodí. Kniha je príbehom Milesa, chalana z Floridy, ktorý opúšťa svoj nudný a katastrofálny život na normálnej strednej a namiesto toho sa rozhodne nastúpiť na internátnu školu. Tam, ako správne predpokladáte, nájde priateľov, s ktorými zažije skutočné dobrodružstvá a prvú lásku. Práve do Aljašky sa Miles zamiluje a SPOILER po jej smrti sa trápi. Rieši to, kam vlastne odišla a či jej úmrtie bola nehoda alebo samovražda, spomína na to krásne, čo spolu prežili.

Nechcem vám tu rozprávať o deji, skôr poviem svoje dojmy z tejto knihy. Veľmi ma zaujala. Najskôr som nechápala o čom vlastne bude a aj keď dá sa povedať, že je o ničom, je o všetkom. Každý tínedžer, aspoň teda ak ste čo i len trochu ako ja, si tú knihu zamiluje. Neriešia blbosti. Táto partia kamarátov si chce užívať život a zabávať sa. Hľadajú nejakú pointu a veľa čítajú. Miles má záľubu v posledných slovách známych ľudí, číta životopisy. Aj týmto je tá kniha ozvláštnená. Čo mi je na nej ešte viac sympatické je, že tie decká sa tam učia. Ani si nespomínam, kedy naposledy som čítala knihu, v ktorej by bolo opísané ako sa nejaké decká učia. Ja chápem, že to nie je zrovna zaujímavé, ale tak to je. Táto kniha je možno trochu prikrášlená, ale nie tak, aby nemohla byť reálna. Podľa mňa je skutočná a to sa mi na nej páči. Chytí vás za srdce a pre mňa je rozhodne jednou z najobľúbenejších.

Často čítam, ako porovnávajú Na vine sú hviezdy práve s touto knihou. Ale to je hlúposť. Tieto knihy majú spoločného autora, ale nie dej. Kam zmizla Aljaška? mi je bližšia, lebo zachytáva v podstate každodenný život tíneďzerov, ktorý sa chcú niečo zažiť. Zatiaľčo Hviezdy ukazujú príbeh dvoch ťažko chorých zaľúbencov a priznajme si úprimne, do toho sa vcítiť nedokážeme. Ak by mi teda priložili zbraň k hlave a povedali, že musím vybrať tú lepšiu, nech ma aj zastrelia. Oni sú obe perfektné.

Na záver tejto nesystematicky zbúchanej recenzie len poviem, že som touto knihou nadšená. Skutočne mi veľa dala a som jej zato vďačná. Rozhodne ju odporúčam :)

'Idem hľadať Veľké Azda, no naprv sa dostanem z tohto labyrintu.'

Zmätená.

23. listopadu 2014 v 18:07 | Zuzka |  Diary.
Cítim potrebu napísať nejaký článok a som momentálne schopná len článku do rubriky Diary., takže vám to bude musieť stačiť. A vlastne už niečo cez týždeň ste nečítali moje kecy o tom, ako sa mám, čo robím, čo nerobím, čo chcem a čo nechcem robiť, čo musím robiť, čo by som nemusela robiť a robím to..... Lenže ako začať? Hm...som chorá. Teda nie som, ale som. Rozumejte, bolí ma hrdlo a mám zapchatý nos. Škola samozrejme nepočká, ale fakt ma štve, že sa to začala dnes ráno a nie trebárs v piatok, aby som mala tri dni na preliečenie. Takto to budem musieť zvládnuť za pochodu. Ani neviem, čo ma cez týždeň v škole čaká. A viete, že mi je to v poslednej dobe fakt jedno? Učím sa na dvojky a jednotky, čo by mi kedysi nestačilo, ale teraz je to dosť. Cítim, že moje ambície akosi stagnujú. Popíjam zázvorový čaj, ktorý mi iba mimochodom nechutí.

Mama: "Idem ti uvariť čaj, aký chceš?"
Ja: "Lipový alebo hocijaký, len nie zázvorový."
....
Mama: "Na, napi sa."
Ja: "Čo je to za čaj?"
Mama: "Zázvorový."

Whatever. Chcete počuť úžasnú vec? Ja žijem sociálnym životom. Neberte to tak, že som veľa na sociálnych siaťach, čo je mimochodom tiež pravda, ale využívam ich aj tak menej, než tomu bolo v minulosti. Myslím to tak, že sa rozprávam s ľuďmi - živými. Bola som von s Nataly, potom v kine s Domčou, potom na koncerte s mamou a jej kamarátkou, potom v meste so spolužiačkami (čo je prvýkrát, čo som niekde bola s babami z nového kolektívu) a včera v kine so Zuzkou. Wow, aké atypické. S babami sme si dokonca kúpili rovnaké prívesky, #trapas. Používate tu niekto tie mriežky? Ja len na Twitteri. A viete, že existuje čosi také ako Snapchat? Lebo evidentne som jediná, čo sa o tomto výdobytku modernej doby dopočula iba minulý týždeň. Skrátka sa to na nás valí z každej strany a ja sa snažím zostať normálna a využívať presne 6 aplikácii na mojom mobile, ktorý by sa dali nazvať sociálnymi sieťami - Facebook, Messanger, Gmail, Twitter, WeHeartIt a YouTube. Koľko toho máte vo svojich príručných komunikátoroch vy?


V kine som bola na Železnom srdci (Fury), čo je film o posádke jedného tanku v 2.svetovej vojne. Hodnotím ako úžasný film. A zhliadla som aj prvú časť poslednej časti Hunger Games. To na mňa neurobilo až taký dojem. Na môj vkus tam bolo málo Peetu, ale ak mám byť objektívnejšia či viac dospelá, tak to bolo také ticho pred búrkou, že sa nič moc nedialo, no napriek tomu sa mi to skrátka páčilo. Toľko k mojim návštevam kina.

Pred pár minútami, a chvíľami som plakala. Všetko mi zrazu príde také emotívne. Skončila sa sezóna Formule 1, čím sa pre mňa začína obdobie 'temna'. Predpokladajte, že najbližší článok sa bude týkať práve tohto nádherného športu, čo asi väčšinu nezaujíma, ale možno sa predsa len nájde niekto rovnako strelene zamilovaní do sledovania ako vtipné autíčka krúžia stále dookola a tak strašne znečisťujú túto planétu. A tiež plačem, lebo vedľa mňa sedí zošit z biológie a ja viem iba, že huby sú fungi a sú to prokaryotické organizmy, čo nemá logiku, keď o riadok nižšie je napísané, že majú nepravé jadro. Takže majú či nemajú to vydrbané jadro? A plačem lebo z ruke zvieram prázdnu šálku a nemá mi kto doplniť čaj. A plačem, lebo plačem a pritom nemám dôvod plakať. A plačem, lebo aj napriek všetkým úžasným ľudom v mojom okolí, ktorí ma ubezpečujú, že sú tu vždy pre mňa sa cítim strašne sama. Sama ako fúrik na kolese...teda pardón, koleso na fúriku. Som zmätená, to je to čo som chcela dať svetu vedieť. Taký odkaz, motto, výstrahu, pamiatku a skromnú spomienku - som zmätená a neviem ako sa zase odzmäteniť....

Oh, a samozrejme vďaka za milé a krásne komentáre k minulému článku, veľmi ma potešili a som rada, že je tu medzi nami v tomto internetovom bohomzabudnutom priestore dosť fanúšikov tak ojedinelého a skvelého človeka akým je náš milovaný Klusík.

Žite v mieri - vojna je riešenie.
Vaša (ach aké trápne meno som si zvolila) Zuzka ♥

Človek, ktorý vie ako žiť.

21. listopadu 2014 v 20:04 | Zuzka |  Photoblog.
Asi pred dvoma týždňami sme dostali túto tému na výber pri slohu zo slovenčiny. Vtedy som si ju nevybrala, pretože som nevedela rýchlo prijísť na to, o kom by som písala. Dosť som nad tým premýšľala a myslím, že som na to prišla. Tomáš Klus.

Toľkokrát som vám písala, ako ho obdivujem a ako veľa pre mňa jeho hudba znamená. Ale to vám sem nejdem vypisovať. Chcem skôr len opísať svoj zážitok. V stredu som totižto bola na jeho koncerte. Bol to jeden z najúžasnejších zážitkov môjho života, skutočne. On dokáže človeka napumpovať takou energiou, že to asi nie je ani normálne. Stále to vo mne je, a asi aj dlho bude.

Od Tomáša som veľa očakávala, keďže už som na jednom jeho koncerte bola, a nesklamal ma. Od začiatku dokonca si to užíval, komunikoval s publikom, hovoril vtipy, ďakoval a rozdával všetko, čo v tú chvíľu v sebe mal. Ja som len stála uprostred davu, tancovala, spievala a užívala si atmosféru. Občas som samozrejme niečo odfotila,aby som mala pamiatku a mohla aj sem pridať nejakú fotodokumentáciu.

6.deň - Hudba.

14. listopadu 2014 v 21:13 | Zuzka |  30 days.
"Music is the most important part of my life."

Je to tak. Hudba pre mňa znamená strašne veľa. Neviem si bez nej predstaviť ani deň, nie to ešte život. V tomto článku vám nechcem hovoriť, čo počúvam a čo nie. Čo považujem za hudobný brak a čo zase za nebeskú kvalitu. Chcem vám priblížiť, prečo pre mňa hudba znamená tak veľa a čo to veľa vlastne znamená.

Môj vzťah k hudbe ako takej rozhodne nepochádza z detstva. Mama sa ma síce snažila ako tak naviesť na folklór, ale absolútne sme si nesadli. Otec počúval veľa, no nepamätám si, že by ma niekedy zaúčal do tajov svojej obľúbenej hudby. Najväčšie spomienky mám na skupiny No Name, Lucie, P.S či IMT Smile, pretože to u nás fičalo v aute vždy na ceste na dovolenku. Takže som text Černích andělov vedela naspamäť už ako šesťročná, a to veru nie je hudba pre tak malé deti. Mame to možno vadilo, ale neodvážila sa otcovi na jeho výber cestovnej muziky nič povedať. Potom som prechádzala veľmi náročným obdobím, na ktoré dnes spomínam s obrovským úsmevom na tvári. Mojimi idolmi sa stali hviezdy Disney. Vyrastala som s ich plagátmi na stene a ich tvorbu som poznala naspamäť. Nemôžem tvrdiť, že sa za to hanbím. Proste to tak nejak logicky vyústilo, pretože v tom čase sme všetci 'povinne' sledovali Disney Chanel. Teda Jonas Brothers a Hannah Montana boli moji. Keď sa ma dnes niekto spýta, či mám rada Miley, poviem, že hej, pretože je to súčasť môjho ranného detstva. Potom sa na mňa pozrú ako na divnú, ale musia pochopiť, že ju mám rada asi ako Gumkáčov, Šmolkov a iné detské veci. Aby ste si o mne nemysleli, že som bola len na princezničkovskú muziku, pričuchla som aj k Lordom či Nightwish, a na tom som zase fičala niekedy v tretej triede, ale keď populárnosť týchto skupín u nás v škole upadla, vrátila som sa pekne k Disneymu, kde už v tom čase začala hviezdiť tá Demi hm... Lovato. No, a sú to už približne tri-štyri, čo som sa nejak oklepala a spamätala. Predtým som vnímala, že môj brat počúva trochu inú a staršiu muziku, no nikdy ma to nelákalo. Až som sa zamilovala do The Beatles, Guns N' Roses, Duran Duran, U2.... Je to vlastne zvláštne, akú cestu som musela urobiť. A práve až keď som začala počúvať tieto kapely, uvedomila som si, že hudba je úplne úžasná vec. Dáva mi radosť, potešenie, nádej, lásku. Osvieťuje môj mozog, dušu a srdce. Ukazuje mi smer a radí pri cestách. Nie je pre mňa nič väčšie a posvätnejšie ako muzika, ktorú počúvam. Občas, keď si sadnem na posteľ, zavriem oči v úplnej tme a v ušiach mi znie Let It Be, po ktorej nasledujú Imagine a Hey Jude uvedomím si, že nemožno žiť lepšie. Že život bez hudby by možno ani nemal význam. V hudbe nachádzam svoju slobodu, silu a energiu. :)




Konečne aj dobrá nálada...

11. listopadu 2014 v 20:44 | Zuzka |  Diary.
Už podľa nadpisu si môžete byť istý, že vás čaká konečne jeden z tých veselších článkov, lebo sa teraz teším z každej maličkosti. Mám síce chuť vám napísať, ako ma štve čo to tam tí retardi v parlamente zase dorábajú a ako mi je ľúto, že jediný človek, ktorý môžem Fica odvolať je Fico. Ako mi je ľúto, aká je kampaň na blížiace sa voľby u nás v meste úbohá. Ako mi je zle z ľudí, ktorý nevedia, kto je John Lennon (áno, našla som ďalších) a ktorých nezaujíma blížiace sa výročie podľa mňa veľmi dôležitej udalosti Novembra '89. Ale nepoďme si kaziť náladu. Radšej si pustime fajnovú hudbu a usmievajme sa.

Počkať, práve mi došlo, že nemám o čom písať. Môj život vás predpokladám nezaujíma. I keď je to teraz celkom v pohode. Všetko je v pohode. Aj škola je dokonca v pohode. Dnes som prišla na to, že keď sa vyslovene neučím na odpoveď tak mám za jedna. Už to tak bolo v dvoch prípadoch. A musím sa pochváliť aký som macher. Mám za jedna z neminy. Biflila som sa ako blázon, uznávam, lebo 3,3 nebola najlepšia vizitka. A teraz presvedčivá jednotka. Takže dúfam, že to na tú dvojku fakt vytiahnem.
V štvrtok idem na besedu s pánom Antonom Srholcom, čo je ako možno viete katolícky kňaž, ktorý bol počas socializmu prenasledovaný, pretože nesúhlasil s režimom. Bude to u nás na škole a fakt sa teším. Toto obdobie našej histórie ma vážne baví a počúvať rozprávanie niekoho 'z prvej ruky' bude určite super zážitok. Potom v piatok mám branné a tak sa už pripravujem na ten vlastne štvordňový víkend. Plánujem sa povaľovať, čítať, písať, pozerať televízor a počúvať dobrú hudbu. No skrátka nádherné plány. Čo sa týka písania, mám viac 'noviniek'. Rozhodla som sa pokračovať v písaní môjho rozpísaného príbehu a začínam uvažovať aj o tom, že by som ho sem začala trebárs niekedy od decembra pridávať. Len by som rada vedela, či by tu bol nejaký záujem. Viem, že je toho na nás všetkých veľa čo sa týka školy a podobne, ale ani ja by som to nepridávala nejak často ako blázon. Ďalej sa mi v hlave tvorí ďalší nápad na príbeh, ale pokiaľ neukončím ten predchádzajúci nechcem nič začínať. Už mám aj tak dosť rozpísaných príbehov. Mám v pláne aj nové články do challenge, ktorá mala byť už dávno ukončená, hihi fakt som nečakala, že stredná bude tak náročná. Napríklad dnes som prišla o pol piatej, pretože som sa ešte stretla s kamrátkou a to mi keď kecáme, no skrátka ešteže mi bola zima, lebo by sme na tom chodníku stáli asi doteraz. Ale som šťastná, že sme zase raz pokecali. Dáva mi to taký pocit, že stále nie som sama. Ale späť k písaniu. A páči sa mi aj téma týždňa, ale o svojich blogerských začiatkoch som už písala asi tak približne len hrubým odhadom cca. dajme tomu desať až stokrát. Takže písať to znova, sa mi zdá ako mrhanie časom, keď vám môžem napísať smutný, veľmi smutný článok o tom ako môj najobľúbenejší jazdec Formule1 asi z Formule1 odíde. To je čosi, čo ma straší a trápi. Som možno divná, ale k F1-čke som si vytvorila strašný citový vzťah a je to akoby keď to niekto spomenie, tak prosto zbystrím pozornosť a akoby rozprával o mojom svete a mojich kamarátoch. Je to divné, ja som divná, ale aj ľudia, ktorý tvrdia, že hodinky s vodotriskom neexistujú sú divný. Napríklad moja mama, ktorá mi ich z tohto nepodstatného dôvodu nechce kúpiť na Vianoce. Tak čo iné si mám potom želať? Unicorn-a? :D :D Ako tak premýšľam, to by šlo....

Tak ale dosť už nezmyslov, na záver ešte jedna úžasná vec - Vivi sa ozvala! Vďaka ti za to, fakt som sa bála :)

Očakávajte ma v piatok asi tak nadšene ako ja očakávam vaše milé komentáre, majte sa! ;)

Landslide.

5. listopadu 2014 v 19:36 | Zuzka |  Diary.

Pripravte sa na rozpravu o tejto piesni. Ak sa vám to nechce čítať, choďte rovno na ďalší odstavec a ak sa vám nechce čítať ani ten, choďte na iný článok alebo rovno na internetové míle ďaleko od tohto blogu. Som tu a predstavujem vám pieseň, ktorá je prosto dokonalá. Čo si pod tým slovom predstaviť? Čo len chcete, len hlavne pochopte jej dokonalosť. Je silná, úžasná, krásna, myšlienkovitá, nabitá energiou a láskou. Aby som vás uviedla do obrazu. Títo dvaja, Stevie (speváčka) a Lindsey (gitarista) spolu kedysi chodili. Bolo to už dávno, no napriek ich rozchodu sa skupina nerozpadla a túto pieseň napísala Stevie práve v čase, keď sa rozišli. A viete čo ma na nej najviac uchvacuje? Že aj po 39 rokoch, nech si pustíte akékoľvek video na internete zistíte, že po tak dlhom čase, ju spieva s rovnakou energiou a láskou. Že na každom koncerte medzi nimi funguje chémia. Chémia, ktorú pocítite asi len raz za život. Prebehne medzi vami a niekým, kto možno nie je ten pravý alebo pravá, ale prebehne a zostane navždy. Presne ako medzi nimi. A to ma na tej piesni najviac udivuje a inšpiruje. Je proste úžasná, dokonalá a pre mňa jedna z najobľúbenejších, len mi trvalo asi rok než som to pochopila. Prečo ju sem teraz pridávam? Pretože mám na ňu náladu. Včera som pozerala rôzne vystúpenia z rôznych rokov a pri každom som plakala. Asi polhodinu, a nešlo to zastaviť. Aj takú moc má hudba :)

Asi som sa trochu rozpísala a nechcem vás unudzovať k smrti svojimi problémami a radosťami. Neviem čo sa so mnou emocionálne deje, ale niečo asi hej. Včera ráno som sa zobudila s plačom. Ako dieťa, lebo som nechcela ísť do školy, vstať ani nič. Lenže keďže už nie som dieťa, musela som sa rýchlo utíšiť, pretože keby to spozoroval niekto z mojej rodiny, pravdepodobne by boli prekvapení, čo za stvorenie emocionálne labilné a zcvoknuté to vlastne doma majú. A došiel mi zelený čaj, čo ma donútilo plakať aj večer. Ale netrápim sa pre to. Nič nestojí za to, aby som si pokazila deň, keď mám za sebou úspešnú odpoveď z chémie a písomku z neminy. Nič nestojí za trápenie, keď ostávajú dva dni do víkendu. Nič za nič nestojí. Filozofia života, kámo.

Ak zostanem.

2. listopadu 2014 v 18:57 | Zuzka |  Books.
Pred pár týždňami do kín zavítal film If I Stay. Vraj romantická a dramatická sfilmovaná kniha. Chcela som na to ísť do kina, ale najprv som si musela prečítať knihu, lebo tak to ja robím. A keďže som si nebola istá jej kúpou a v knižnici ju mali požičanú, film som v kine nestihla, ale plánujem si ho pozrieť v najbližšej budúcnosti. Kúpou som si nebola istá z dvoch dôvodov. Prvý je, že neznášam filmové obálky. Ak chcem fotku z filmu, tak si kúpim DVD a nie knihu, nedáva to žiadny zmysel. Druhý, na základe traileru som si nebola až taká istá, či to bude skutočne kniha, ktorá bude stáť za peniaze a hlavne miesto v mojej súkromnej knižnici. A moje obavy boli opodstatnené, pretože kniha Ak zostanem od Gayle Forman, nie je žiadne 'veľdielo'.


Dostalo sa ku mne prvé vydanie knihy, ktoré vás na prvý pohľad ,bohužiaľ, ničím neohúri. Nezmyselná modrá a biela, nič výrazné. Kniha je relatívne tenká, iba 170 stranová. Tak som si k tomu sadla a pohrúžila sa do čítania. Za normálnych okolností by som takú knihu zhltla kľudne aj za jeden deň, ale času málo a zozačiatku ani tej chuti do čítania nebolo mnoho. Bolo to písane zaujímavou formou. Hlavná hrdinka vystupuje ako duch a my sa ponárame do jej spomienok z doby pred osudnou nehodou, pri ktorej zahynuli jej rodičia a brat. Rozpráva o svojej rodine a vzťahoch medzi ňou, o svojej najlepšej priateľke, o svojej vášny, ktorú našla v hre na violončelo a v neposlednom rade o vzťahu so začínajúcou rockovou hviezdou Adamom. Nemôžem to nazvať klasickým tínedžerským brakom, ale je to celé také....suché, nezáživné. Hlavnou témou knihy malo byť rozhodovanie Mii, či zostane medzi živými so zvyškom svojej rodiny alebo 'prejde na druhú stranu'. No nemala som pocit, že to rozhodovanie je nejaké vážne. Skrátka mi v tom štýle písania chýbala nejaká iskra, emócia, či nejaké čaro. Možno to bolo spôsobom akým som to čítala, ale jednoducho čosi mi tam chýbalo. Bolo to pre mňa iba rozprávanie. Samozrejme, rozplakala som, ale to nie je nijak smerodajné, pretože pri knihách ja plačem.

Netuším ako inak napísať, že aj keď sa mi kniha páčila a dá sa povedať, že aj zaujala, niečo mi chýbalo, ale rozhodne som sa do nej nezamilovala. Ale asi je to individuálne. Myslím si, že film je v tomto prípade lepší ako kniha, pretože film môže mať to čaro, ktoré mi v knihe chýbalo. Atmosféru tu môže dotvoriť hudba, kdežto pri knihe to boli len stránky plné písmem a pokusu o vyjadrenie vážnosti situácie a vyvolanie emócií v čitateľovi, keď už neboli v samotnom texte. Nechcem autorku kritizovať, vážim si každého kto napíše knihu, ale skrátka ma to 'nedostalo'. Netvrdím však, že nestojí za prečítanie. Skúste a uvidíte ;)