Prosinec 2014

Mágia Vianoc vyprchla.

29. prosince 2014 v 15:35 | Zuzka |  Diary.

Nebojte, tento článok nebude žiadny úvahový. Bude to klasický Diary. článoček, takže predsa len máte dôvod sa obávať. Radšej to ani nečítajte,lebo ako vždy to bude zase zlátanina mojich myšlienok a kecov, ktoré proste potrebujem niekam umiestniť a blog mi príde na tieto účely celkom vhodným miestom. Aj by som to všetko spísala do denníka, ktorý je bezpečne v mojom trezore .... hej tak nemám trezor... v šuplíku, ale obávam sa, že som akosi zabudla písať. Takže na to využijem jednoduchú klávesnicu môjho (ehm bratovho) notebook-u. Nechápem, prečo napríklad aj v škole nemôžeme využívať takéto moderné technológie, ktoré uľahčujú život. Vlastne ma klávesnice vždy fascinovali, sú to skutočne skvelé vecičky, musím pochváliť autora tohto vynálezu. Keď už sme pri tom písaní, túto noc som mala veľmi nepokojný spánok a môj mozog vyprodukoval námet na novú ..ohohoohho...knihu. To znamená, že dnes som spísala 4xA4 nového príbehu. To logicky znamená, že tak rýchlo nedopíšem ten predchádzajúci a kým ten alebo tento nebudem mať dopísaný, nič neuverejním. Moje veštecké schopnosti (nie, len sa poznám) napovedajú, že nedopíšem ani jeden a oba skončia na smetisku mojich nedotvorených veľdiel v pričinku s príhodným názvom Forever young. Som jediná, ktorá má v počítači názvy priečinkov v angličtine? A na blogu rubriky v angličtine? Keď sakra všetko znie lepšie v angličtine. Je to môj prosto najobľúbenejší jazyk a keď si niečo obľúbite máte chuť sa tomu venovať, možno aj preto sa v poslednej dobe sústredím na filmy a seriály s titulkami a nie dabingom. Možno je to aj tým, že som si uvedomila, že Slováci a vlastne ani Česi nevedia robiť dabing. Iba občas sa to podarí viď. Harry Potter, ale samozrejme v slovenčine, lebo ten človek čo to prekladal do čestiny bol buď psychopatický blázon alebo mal problémy s návykovými látkami typu alkohol či marihuana. Ale o tomto som samozrejme hovoriť nechcela, ako vždy som stratila dejovú linku...

Áno, mágia Vianoc. No u nás vyprchala hneď 25. kedy mama niečo povedala otcovi, niečo záhadné a neznáme, lebo ani ona si nepamätá. Prosto sa ocko urazil a nerozprával sa s nami dva dni. Viete aké to je ísť s otcom na návštevu, keď nerozpráva? Akože vôbec? Cítila som sa ako retard, ale vlastne pri mojej rodine sa tak cítim už pravidelne, čiže whatever. Potom sa stalo niečo čo zase nasralo mňa a nebavila som sa s ním deň. A teraz sme tak nejak rozhádaní a zároveň zmierení, čiže neviem čo sa to u nás deje a neviem sa dočkať Silvestra, lebo rodičia vypadnú preč a ja budem tráviť nádherné chvíle o samote s knihou, čajom, blogom, filmom a o druhej v noci aj hokejom. Milujem byť sama doma, teda s bratom, ale ten je mimo, keď sedí za počítačom a hrá nejakú hru s nejakými Poliakmi. Už som si aj vybrala film. Bude to The Interview. Možno ste o tom počuli, lebo sa to teraz dosť omieľalo, pretože dej hovorí o útoku na severokórejského diktátora, no a Severokórejcom sa to akosi nepáči, tak robia také bubububu. Ale ja sa na to fakt teším, lebo mám takéto crazy filmy rada. Ozej veríte tomu, že rok sa už končí? Podľa mňa je to šialené, lebo sa nestihol ani poriadne začať, ale na druhej strane je to nový začiatok a a ja nové začiatky milujem, aj keď mi nikdy nepomôžu k nejakej výraznej zmene, možno to tentoraz bude iné ;)

Dievča na kopci.

24. prosince 2014 v 15:45 | Zuzka |  Diary.

Dievča stojí na vrchu kopca a pozoruje svet naokolo. Vlastne len polovicu sveta naokolo, lebo do jednej strany nevidí nič, pretože jej pohľad zatieňuje slnko, ktoré jej zároveň ohrieva polovicu tela. A tak pozoruje dediny, kopce, zasnežené kopce, autá rútiace sa po dialnici, čaromodrú oblohu, vtáčika a svojho psa, váľajúceho sa v bahne. Pomyslí si: "Super, zase ho môžem kúpať.", ale nerozčúli ju to. Dnes nie. Dnes je predsa Štedrý deň a ľudia by mali byť pokojný a mierumilovný a srdečný, v tom si spomenie na hádku rodičov hneď zrána. Vietor strašne fučí a ona musí s vypätímvšetkých síl bojovať, aby sa nekývala poprípadne neskončila vedľa svojho psa na zemi v bahne. Dievča má citlivé oči a tak jej vietor spustí plač. Plače, plače a pritom si každú druhú chvíľu odhŕňa neposlušnú ofinu z očí, aby mohla aj naďalej nerušene pozorovať vtáka lietajúceho dookola. Stále dookola. Krúti sa kolisko tralala, tralala, tralala..... Premýšľa, že aj ona chce byť vtákom, aspoň na jeden deň. Napríklad dnes, aby sa nemusela vrátiť domov a sledovať ďalšie predvianočné hádky rodičov či sa tváriť, že sú jej vianočné sviatky sympatické. Prosí neznámu silu, aby ju prevtelila do toho vtáčika. Keď sa ani po chvíli nič nedeje, uzná, že ani na Vianoce sa zázraky nedejú. A tak svoj pohľad opäť zamieri na kopce pred sebou. Hlavou jej hmíria milióny myšlienok - divných, smutných, veselých. Premýšľa nad svojomo snami a zvažuje svoje možnosti do budúcna. Chce sa stratiť v dave ľudí alebo zmiznúť niekde v lese. Chce byť sama. Chce nájsť samú seba. Z líca si rukávom chlapčenskej bundy, ktorá jej neskutočne pristane utrie ďalšie slzy. Rozhodne sa slzám nebrániť. Aj tak má chuť plakať. Aj kričať, ale bojí sa že v jej blízkosti sa nachádzajú nejakí ľudia, ktorých by mohla svojich škretom priviesť k infarktu. A tak plače. Plače a pomaly. Začína cítiť úľavu. Myseľ sa jej otvára a začína sa usmievať. Cíti teplo slnka a optimizmus, ktorý ju náhle prepadol. Na tvári sa jej objaví úsmev. V hlave sa opakujú tie isté vety, ktorým pri pohľade na krásnu krajinu a modrú oblohu a lietajúcho vtáka a bahniaceho sa psa, začína veriť. Tu sa teraz. Toto je môj život. A je krásny. Všetko ostatné nie je podstatné. Dievča sa usmievajúc s pokjom na duši poberie domov, kde snáď prežije vianoce v rovnakom pokoji s akým z toho kopca odchádzala.... Oh, and she is happy.

7. - Môj názor na dnešnú dobu.

22. prosince 2014 v 10:08 | Zuzka |  30 days.
Nemôžem uveriť, že za skoro štyri mesiace som sa dostala len k siemej téme tejto challenge. Môj novoročný záväzok je, že sa budem snažiť ju dokončiť čo najrýchlejšie.

Prejdime ale k téme dnešného dňa - názor na dnešnú dobu. Na začiatok poviem, že som veľmi sklamaná z toho v akom svete žijem. Je to svet bez skutočných emócií a hrdinov. Svet, v ktorom je dôležitejšie koľko máš peňazí než čo máš v hlave. Oceňuje sa viac krása než úsilie. Podvod strieda ďalší podvod, klamstvo strieda ďalšie klamstvo a na pravdu a slušnosť sa akosi zabúda.... Jasné, takto to bolo vždy. Aj to tak bude. Hajzli boli, sú aj budú. Problémom je, že v dnešnej dobe (hovorím už konkrétne o Slovensku) sú ľudia neskutočne pasívny. Všetko tolerujú, len aby mali pokoj. Nič sa ich netýka a nechcú mať s ničím nič spoločné. Lenivosť je niečo ako náš národný šport. Najlenivejší vyhráva, najlenivejší sa má najlepšie. Mám pocit, že ľudom stačí počuť od Fica, že máme demokraciu, ale v skutočnosti si neuvedomujú, čo to znamená. Ja si myslím, že ju nemáme. Nie pokým bude v parlamente sedieť pani, ktorá ukazuje poslancom palec hore alebo palec dole a oni podľa toho hlasujú za zákony. Demokracia je obrovská zodpovednosť každého jedného občana štátu. Musíme dennodenne pracovať na tom, aby sme ju udržali. Je to pre mňa nezávislosť a sloboda. Sloboda tlače, pohybu, rozhodovania. Nezávislosť jednotlyvých orgánov moci a nezávislosť štátu od iných štátov. Takto si to vykladám ja. Keď však dnes vidím pasivitu mojich spoluobčanov, spomeniem si na padlých v SNP, na tých čo sa postavili v '68 pred tanky, na tých čo podpísali Chartu 77 a na tých, čo prišli na námestia v '89 lebo verili, že bude lepšie a chceli sa o to pričiniť. Kde sú takýto ľudia dnes?

S tou politickou časťou by to hádam stačilo. Chcela by som sa venovať a téme dnešnej,no, 'mládeže'. Desaťročné dievčatá v štekliach, minisukničkách, so zmachleným ksichtom a desaťročný chlapci v reperských šiltovkách a cegaretami v ruke. Keď to vidím, hovorím si len jedno - I don't want live on this fucking planet anymore. Niečo nie je v poriadku. Rodičia nemajú čas na deti, lebo sú stále v robote, oni sa potom dostávajú do rôznych partičiek a vyzerá to takto. Mám len šestnásť, ale aj tak. Keď som bola desaťročná behala som s kamarátkami po sídlisku v ružových tepláčikoch, kupovali sme si vo večierke lízatká a cítili sa ako veľké keď jedna z nás mala 20 korunáčku. Najväčšia súťaž bola o to, kto roztočí kolotoč najviac. Neznášala som to, lebo mi z kolotočov býva zle. Doma som na facebooku strávila možno polhodinu a to tiež hraním Pet Society alebo Restaurant City, lebo som bola presvedčená, že na to tá stránka je. Potom som sa hrala so svojimi PetShop zvieratkami alebo som plietla náramky. A dnes? Dnes chodia tie decká tancovať na diskotéky a ožierať sa do parkov. Keď popri mne prejde nejaká trinásťročná tak sa ja cítim ako desaťročná. Nemaľujem sa, nekurvím sa a záleží mi aj na niečom inom než či sa na mňa ten dvatsaťosemročný chalan usmial alebo nie. S kamarátkami ich voláme malé bitches, pretože keby ste videli tie, čo sú u nás na sídlisku iné mená by ste im nedali. Pamätám si, ako sme im ako piatačikom robili noc v škole, boli totálne prestrašení, keď sme sa na ne spoza skrinky vyrútili a teraz sú také aké sú. Niečo tu podľa mňa nie je v poriadku a neviem ako, neviem kto, ale malo by sa to začať riešiť.

V krátkosti by som to zhrnula takto. Nechcem vedieť, ako to bude vyzerať za pár rokov, lebo teraz je to podľa mňa dosť hrozné. A čo vy, aký je vás názor na dnešnú dobu? Myslíte, že ste mali krajšie detstvo než dnešné deti? Treba podľa vás prelomiť občiansku pasivitu?

Bubbles, bubbles everywhere!

19. prosince 2014 v 21:40 | Zuzka |  Diary.
(Malo tu byť niečo romanticky pomelé, ale táto sa názvom hodí k názvu článku.)

Milé moje zblúdilé duše, pozerám, že naposledy som sa tu obajvila 10., čo je dosť smutné. Blogy som už ale obehala, teraz sa len povenovať tomu môjmu. Čo hovoríte na dizajn? Chcela som niečo vianočné...ehm, ale ja nemám rada Vianoce, takže aspoň toto. Dôvod mojej neprítomnosti je mimochodom jednoduchý, učila som sa, mala som depky, revala som, smiala som sa, bola som šťastná, sklamaná, smutná, začítaná, začajíkovaná, zapozeraná alebo len tak jednoducho zaspatá. Skrátka toho bolo na mňa neskutočne veľa a a ni v tejto chvíli sa necítim zrovna najlepšie, teda čo sa týka mojej mentálnej kondície. Mám pocit, že tie negatívne nálady vo mne vyvoláva Facebook, ale nedokážem ho zrušiť, lebo s niektorými ľudmi potrebujem byť v kontakte a nemám ako inak.
Práve som si urobila dramatickú pauzu, pretože neviem čo písať a tak budem len tak 'tlachať'. Nie som vôbec spokojná so svojími študijnými výsledkami. Učím sa, učím sa a viem to, lenže buď na písomke niečo poseriem alebo je ten vyučujúci totálne našrot pri opravovaní písomiek alebo proste je nejaká zlá poloha hviezd na oblohe jednoducho je z toho niečo o nechcem. Nesralo by ma to, pokiaľ by som sa nesnažila, ale ja sa snažím a makám a aj tak mi nič nevychádza. Totálne ma to zobralo a v utorok som revala asi tak hodinu. Musela som sa zavrieť do kúpeľne a poriadne sa vyplakať, lebo by som asi nebola schopná už nič v ten deň urobiť. Potom som asi v stredu pozerala klipy od pesničiek Eda Sheerana a revala tak polhodinu, totálne som si premočila pyžamo. Neviem, čo to so mnou je...
Dnes sme boli so spolužiačkami v meste po obchodoch a v pizzerke. Aby som bola presná, nie so spolužiačkami, ale s kamarátkami :3 No muheh, Zuzana má kamarátov a vedie celkom slušný spoločenský život, to je ale prekvapko! Je to tak, dokonca sme si vymenili aj darčeky. Dostala som úžasné dva páry ponožiek, čierny lak (sama by som si ho kúpiť nemohla, keďže moja mama je zasadnutá na čiernu, hlavneže ma už pol roka prehovára aby som si načierno malovala mihalnice a dala si zafarbiť aj obočie (hahahhahahahahahhahahahahhaha)), náušničky, gumičko-náramok, perníček, pero a sama som si urobila radosť bublifukom, keďže som jeden darovala aj ja a chcela som aj pre seba.


Takže dnes som chodila po námestí a robila bublinky. Boli všade. A keby ste videli tváre okoloidúcich. Niektorí sa mračili, iní na mňa kukali ako na debila z Kremnickej liečebne, ale väčšina...väčšina sa usmievala a to ma proste strašne potešilo. Keď už máme tie Vianoce, tak sú predsa sviatky šťastia, a bubliny proste ľudom urobia radosť. Dokonca na nás kričala taká teta, že aby sme išli s ňou a jej dcérkou malou, lebo tej sa strašne páčili tie bubliny a náhaňala ich tam. Či som sa cítila ako blázon? Nie. Každý máme predsa právo byť tak trochu cvok viač či menej. Ale hlavne je vždy super, keď rozdávate radosť. Možno moje kamošky sa za mňa trochu hanbili, ale budú si musieť zvyknúť, že ja bublinky ednoducho milujem ♥
A teraz mám zase horšiu náladu. I keďsom taká uvoľnená, lebo sa začali prázdniny a to je vždy super. Zajtra mám na programe upratovanie a maľovanie obrazu pre otca (výsledok na zasmiatie určite uvidíte). V pondelok idem do kina na Hobbita s kamoškami a ešte dakedy s ďalšími kamoškami do čajovne, no a potom už budem len doma - čítať a opíjať sa zeleným čajom. Tiež sa budem venovať blogu, chcela by som stihnúť ešte aj túto tému týždňa, lebo ma zaujala. A potom mám ešte nápady na rôzne články a treba pokračovať v 30 (znie to až priam vtipne) dňovej výzve. Takže určite čakajte články.
Dúfam, že som vás zase veľmi neunavila týmito dementnými kecami. Na záver pridávam fotky, ktoré som dnes poobede ešte v dobrej nálade spravila a chcem vedieť, či sú aspoň trochu umelecké a zverejniteľné na tak dôležitom sociálnom médiu ako je už vyššie spomínaný facebook ako profilovka a ktorá :) Majte sa (cucky (toto mi večne hovorí spolužiačka a aja mám chuť jej jemne, pomaly, ale účinne zatočiť krkom))!


Vianoce a ja.

10. prosince 2014 v 20:11 | Zuzka |  Time for thinking.
Ako som už písala predtým, všetkých v mojom okolí chytá vianočný ošiaľ a nálada. Tiež som písala, že mne sa táto žiarovka ešte nerozsvietila a ani nerozsvieti, lebo prosto tieto 'sviatky' nemám rada. Tak a tu je článok o tom, prečo. Vypíšem vám pár bodov, ktoré môžu byť pre aj proti a pri niektorých si neviem vybrať stranu, takže to nejdem inak deliť.

F*ck Christmas

1. Zima.
Vianoce sú neodmysliteľne spojené so zimným ročným obdobím. Ako malá som milovala sneh a zimu, sánkovanie a bobovanie, guľovačku a stavanie iglu na dvore. Tieto časy sú za mnou. Neznášam mínusové teploty a čľapkanicu na ceste. Neznášam, keď do mňa niekto hodí guľu a neznášam piskot detí na klzisku na námestí. Aby toho nebolo málo, mám alergiu na chlad, ktorá sa prejavuje svrbením celého tela, očervenaným niektorých miest, vyhodia sa mi vyrážky alebo vtipne zväčšia prsty. Nebudem len negatívna, rada odhadzujem sneh, ktorý sa však v posledných rokoch ani nevyskytuje, takže vlastne to žiadne reálne plus nie je.
http://4.bp.blogspot.com/-tT_pe-TZjN4/UnhyligPdrI/AAAAAAAAAq4/6UBFUmygurA/s1600/cold20weather20man1.jpg

2. Vianočná výzdoba, upratovanie a pesničky.
Ako keby sa nedalo žiť bez stromčeka a adventného venca. Moja mama si na dekoráciu potrpí, takže som počas Vianoc zavalená nezmyselnými soškami, sviečkami na každom kroku a rôznymi inými vecami, ktoré zavadzajú a sú ľahko rozbitné (niežeby som ich naschvál hádzala o zem (fakt nie!), ale občas na mňa z neznámych dôvodov zaútočia a potom na mňa všetci kričia). Čo sa týka upratovania, to neznášam asi zo všetkého najviac. Občas sa stane, že neutierame prach aj mesiac, ale proste prídu Vianoce a bum, dobre že nie aj dvakrát za deň. V období asi tak od novembra do konca decembra počujete v rádiu jednu a tú istú vianočnú pesničku tak asi desaťkrát. Síce ja rádio nepočúvam, ale mama má vo zvyku si to pustiť na plné pecky, dobreže nejde spadnúť celý dom. Všetky tie piesne sú tak hlúpe,nudné, otravné, obohrané a privádzajú ma do šialenstva.
https://thewannabesbuzzblog.files.wordpress.com/2014/11/batman_christmas.jpg

Slnečné dni bez Slnka.

6. prosince 2014 v 20:15 | Zuzka |  Diary.

Zdravím vás milí moji čitatelia, fanúšikovia, priatelia, či len náhodné zblúdilé duše, ktoré podobne ako ja nevedia, čo sa s nimi deje a pritom nefičia na žiadnych tabletkách, ľahších či ťažších drogách ani nie sú pod vplyvom alkoholu. Na úvod sa vám chcem ospravedlniť, že som tu už týždeň nebola a to myslím, že som nenavštívila ani vaše blogy. Určite to v brzkej dobe (hneď po napísaní článku) napravím. Rada by som vám vysvetlila, prečo som sa tu neukazovala. Jedným z dôvodov bolo, že sa za svoje diela v poslednej dobe neskutočne hanbím, pretože sa úroveň mojich článkov, dokonca aj tých denníkovských (ako tento), ktoré už pretým boli pod úrovňou, znížila. Ďalší dôvod, že som absolútne nič nestíhala, keďže som minulý týždeň preležala v posteli, tento bol pre mňa, najmä zo psychického hľadiska dosť náročný a potrebovala som vynaložiť skutočne enormné úsilie na to, aby som sa na hodinách znovu sústredila, aspoň ako-tak. Samozrejme, že čas by sa našiel. Nebudem vám klamať, ako to nerobím nikdy (skoro). Skrátka som však uprednostnila knihu a čaj, hudbu a macka, v neposlednom a vlastne prvom rade pozeranie seriálu Teen Wolf. Dlho som sa za to, že som začala byť závislá na tomto seriáli hanbila, ale teraz mi to nevadí. Vďaka nemu mám totižto omnoho prijemnejšie noci. Mávam veľmi živé sny, kde bojujem proti nepriateľovi a chodím s úžasným stvorením menom Stiles alebo jeho predstaviteľom Dylanom. No uznajte, nie je chrumkavý? :3
http://data2.whicdn.com/images/150182561/large.jpg
Pozor nechytať! Súkromný majetok.

Okej pre tento krát by vám mojich tínedžerských výlevov o tom aký je krásny, dokonalý, perfektný, zlatý a ňuňavý mohlo byť dosť. Pokračovanie nabudúce, lebo nemám kde toľkú nadšenosť z jeho úžasnosti vyliať. Musím, ale povedať, že tento týždeň bol vlastne celkom pohodový. Užívam si to, že mám okolo seba ľudí, ktorých nie že ja vyhľadávam, ale ktorí vyhľadávajú mňa a to je dokonale dokonalý pocit. Viem, že s väččšinou mojej triedy nekomunikujem, ale tých zopár ľudí ma neskutočne teší a cítim, že je to tak ako to má byť. Som za to šťastná,málo je niekedy viac. V tomto prípade viac ako všetka tá faloš, klamstvá, swag a snaha o elitárstvo, ktoré sa už za tak krátku dobu nazbieralo v mojej triede. Až mi je z toho zle....
Predpokladám, že vás už chytá tá správna vianočná nálada....mňa nie. Moja žiarovka sa ešte nerozsvietila a ani sa nerozsvieti, pretože ja dámy a páni nemám rada Vianoce. Určite sa o tom dočítate v nejakom článku, ktorý sa mi rodí v hlave na túto tému. Takže žiadny vianočný dizajn, žiadne vianočné pesničky ani kecy o tom ako sa teším na tento sviatok a čas strávený s rodinou. Teším sa na prázdniny a na jedlo. That's all. Sorry guys.

Pokúsim sa sústrediť viac na články, ktoré nebudú len o mne a mojom živote, lebo také sa mi očividne nedarí písať a to ani s patričnou minimálnou úrovňov, takže najbližšie to bude o niečom inom. Zatiaľ je to odomňa všetko, majte sa krásne a užívajte si život :)