Leden 2015

Som proti referendu!

31. ledna 2015 v 20:01 | Zuzka |  Time for thinking.
Už bezmála dva týždne sa chystám napísať tento článok. Dúfala som, že ho nebudem nútená písať v záchvate hnevu a zhnusenia zo všetkých Slovákov, ale bohužiaľ to nebude možné. Každý deň keď si zapnem internet a vyvalí sa na mňa buď ksicht toho úbožiaka Chromíka alebo ružovo-biely propagačný plagát, dostanem sa do neskutočného amoku. Asi ste už pochopili, že dnešnou témou bude referendum, ktoré sa na Slovensku uskutoční už o týždeň, teda 7.2.


Na začiatok, pre všetkých, ktorí to ešte nespozorovali, by som rada povedala, že v tomto referende nejde o ochranu rodiny a zachovanie tradičných hodnôt. Nejde ani o nenávisť k homosexuálom, tou je to len prezentované, aby sa prilákalo čo najviac hlasujúcich. V celom tomto výmysle ide iba o dokázanie Vatikánu a samým sebe, že Slovensko je stále stredovekou katolíckou spoločnosťou, ktorá odmieta akýkoľvek proti názor či pokrok. A teda každý, kto sa referenda zúčastní podporí túto snahu. Preto je lepšie ho úplne odignorovať a nezapliesť za do tohto divadielka. Lebo ľudia, ktorí nie sú schopní prijať iní názor si nezaslúžia ani to, aby s nimi niekto diskutoval.


Ak by aj šlo o samotné referendum a ochranu rodiny resp. detí, je to stále choré. Otázky sú postavené veľmi jednostranne a kampaň okolo referenda v podstate úplne ničí akúkoľvek snahu o normálne hlasovanie. Aliancia za rodinu to zobrala cestou absolútnej propagácie a šírenia nenávisti voči ľudom, ktorí sú ešte normálnejší ako oni sami. Chcú zabrániť manželstvu homosexuálov, adopcií detí homosexuálmi a dať rodičom možnosť rozhodnúť sa, či ich dieťa bude vzdelávané v oblasti sexuálnej výchovy. Môj názor je jednoznačný - totálna hlúposť a zbytočne vyhodené milióny. Ak nechcete týmto ľudom povoliť uzatváranie manželstiev, lebo je to posvätný zväzok muža a ženy (čo máme aj v ústave a čo považujem za ďalšiu hlúposť), tak to prosto nazveme inak. V každom prípade majú dostať možnosť, a za to sa postavím aj pred tank, na to aby spolu žili a mali právo na všetko, na čo majú právo aj heterosexuálny partneri. To čo im chce toto referendum odoprieť je nemysliteľné a len to ukazuje, aká sme my krajina a nazývať nás modernou je ako povedať, že nedýchame kyslík. Mám pocit, že najväčší problém pre ľudí je si predstaviť, ako dve osoby rovnakého pohlavia vychovávajú deti. Odpoveď? Normálne, ako každý iný pár. Tí čo iniciovali referendum tvrdia, že práve táto otázka má ochrániť deti. Hovadina! Deti treba ochrániť pred ožratými otcami, ktorí tlčú ich aj svoje ženy. Treba ich ochrániť pred matkami, ktoré nezaujíma ako sa deti učia či v čom chodia oblečené. Treba ich ochrániť pred životom v detskom domove, kde len málokto môže nájsť rodičovskú lásku. Lásku, ktorú by im napríklad skutočná rodina mohla dať. Rodina sú ľudia, ktorí sa navzájom podporujú, milujú a pomáhajú si. Toto je jediná definícia rodiny, ktorú považujem za správnu. Všetko ostatné je pre mňa kresťanská zlátanina. Ten kto to nevidí, je evidentne veľmi zaslepený.

Spoločnosť neohrozujú homosexuáli. Spoločnosť ohrozujú ľudia, ktorí nie sú schopní akceptovať slobodné rozhodnutie každého človeka o tom, ako a s kým bude žiť svoj život. A práve toto sú tí ľudia, ktorým by mali byť odobraté práva, ktoré su odoberané homosexuálom. Je to základné odopieranie ľudských práv a politici sa boja niečo s tým robiť, pretože sa boja cirkvi, ktorá má nad štátom nesmiernu moc a my ju musíme prelomiť, pretože sa neposunieme dopredu. Po parlamente, demokratickej inštitúcií, nám behá Kuffa, ktorý by gayov poslal rovno do plynu. V televízií sa nikto tejto komunity ani len nezastane. A my to necháme tak? Verím, že tentokrát nie. Nesmieme ako národ dopustiť, aby sa potlačovali základné ľudské práva. A homosexuáli sú poslednou menšinou, ktorá je viditeľne diskriminovaná.


Neviem ako inak to mám napísať. Homosexáli sú ľudia ako vy, ja, prosto normálny. Nikomu neubližujú, len chcú žiť v riadnom partnerstve a láske. To je všetko. A my, choríý sprostý národ, namiesto toho aby sme demonštrovali za to, aby tieto práva dostali, ideme ľudí súdiť a ničiť im životy. Najviac ma šokujú katolíci, ktorí konajú absolútne v rozpore s ich náboženstvom. Veď Boh nás stvoril takých akí sme, aby nás miloval a nie nenávidel. Pýtam sa tých, ktorý sa referenda zúčastnia - kto ste vy, aby ste niekoho súdili a starali sa do jeho života? Kde ste na to vzali právo? Odopiera vám niekto právo sa ženiť a chodiť do kostola? Nie, tak to neberte druhým. Ale musím sa priznať, že ma ani neprekvapuje, že takáto hlúposť je na Slovensku vôbec možná a aktuálna. Pretože - chorí ľudia, chorý národ a choré referendum - to je Slovensko!

Keď záleží na postave.

27. ledna 2015 v 22:20 | Zuzka |  Time for thinking.
Mnohí nás v dnešnej dobe presviedčajú, že vzhľad človeka nie je dôležitý. Pritom častokrát ženy, ktoré to tvrdia sú chudé a krásne a muži, ktorí to tvrdia sa obzerajú po tých s veľkými prsiami a nádherným pozadím. V skutočnosti sa však ale 'škaredým káčatkám' nežije až tak jednoducho. Najmä v detstve a puberte nie.

Ako malá som si nepripadala nijak odlišná. Myslela som, že som rovnaká. Jasné, že som videla rozdiel, ktorý bol medzi mnou a ostatnými dievčatami, ktoré mali svojich nápadníkov už v školke. V skutočnosti som však bola celkom iná. Tučnejšia, pehavá a ryšavá.To je kombinácia, čo? Nebolo to jednoduché. Keď sme sa mali prezliecť do bazéna, vždy som sa strašne hanbila, pretože tie baby nemali žiadne pneumatiky na bruchu a nosili omnoho krajšie oblečenie, do ktorého som sa nezmestila. Potom prišla základná škola. Rozdiel sa ešte prehlboval. Všetky dievčatá okolo mňa boli chudšie, vyššie a krajšie. A ja som si to začala uvedomovať. Uvedomila som si, že moja objemnejšia postava je nielenže obmedzujúca, ale je aj terčom výsmechu. Vyzerala som ako o dva roky staršia oproti ostatným. Postaviť sa na váhu, vyzliecť sa pred ostatnými spolužiačkami, či nebodaj urobiť niečo, čo by ukázalo na moju postavu pred nejakým chalanom bolo čoraz ťažšie. Hanbila som sa, a nech som sa snažila akokoľvek, nedalo sa to zmeniť. Cítila som sa škaredá, tučná a moje sebavedomie logicky klesalo na bod mrazu,kde je aj teraz.
Keď som prešla na druhý stupeň, dievčatá sa začali maľovať a snažili sa zápačiť chalanom. Pre mňa niečo nedosiahnuteľné. Začala som sa porovnávať s ostatnými. Strašne som chcela nájsť niekoho s väčším zadkom ako som mala ja, aby som si dokázala, že nie som až taká tučná. Dokonca učiteľka telesnej nám s kamarátkou raz povedala, že by sme mali so sebou niečo robiť, lebo sme 'tučné'. To trinásťročné dievča veľmi nepoteší. Mala som rada šport a stále mám. Plávala som, potom hrala bedminton, chodila na zumbu a teraz sa snažím cvičiť doma. Potom prišli ešte horšie rany. Postavila som sa na váhu a zistila, že vážim viac ako môj brat či mama. Chcela som to zmeniť, snažila som sa, ale opäť to nedosiahlo žiaden výsledok a ja som sa vzdala. Priznávam, že mám rada sladké. Už od mala, ale zároveň jem veľa zeleniny a ovocia. Snažím sa kontrolovať a keď som občas siahla po koláči, ktorý bol na stole, môj otec ma ohriakol so slovami: Zuza, nežer. Budeš tučná a nevydáš sa. Jeho večné narážky na moju postavu sa začali stupňovať. Postupne sa pridával brat a ja teraz, keď máme niečo položené na stole večer pri telke, tak sa bojím si to dať, pretože nechcem, aby otec zase začal svoj monológ. Okrem iného ma už označil za nie zrovna modelku (čo je zrejmé, ale tón a to všetko ako to povedal ma veľmi nepotešilo). Jednoducho si zo mňa robia srandu aj doma a to ma už vážne nebaví. Pritom nemám pocit, že by som bola zas až taká veľká, tučná a škaredá. To len dnešná doba si asi kladie väčšie nároky, ktoré dievčatá ako som ja zatláčajú do kúta, kde môžeme akurát tak plakať.

I feel unhappy

Týmto článkom sa nechcem šťažovať a očakávať, že ma ľudia budú ľutovať. Chcem len poukázať na to, že na postave stále záleží. Vždy tu budú takí, ktorí sa budú ostatným vysmievať. Ešte aj na 'výberovej škole' ako je gymnázium sú jedinci, ktorým ani problémy so štítnou žľazou (a ako dôsledok toho obezita) nezabráni, aby sa svojím spolužiačkám smiali. Keď ju vidím, vravím si, že by som tak skončiť nechcela a je mi ľúto, že to nie je jej vlastná chyba ale dôsledok choroby. A potom vidím smejúci sa ksicht toho bastarda ako chodí a šepká ostatným nejaké 'vtipné' urážky na veľkosť jej pozadia. Najhoršie na tom je, že vy sama nie ste so sebou spokojná. Začínate mať pocit, že ste to vy a potom príde niečo, jedna veta, ktorá vás prinúti znova začať rozmýšľať o tom, prečo sa vám nedarí schudnúť a mať postavu ako ostatné. Chcem len povedať, že keby nás okolie akceptovalo také aké vzhľadom sme a bralo by ohľad hlavne na naše vnútro, tak by sme možno aj my dokázali akceptovať samé seba a netúžili po tom, byť niekým iným....

Here i am.

23. ledna 2015 v 16:55 | Zuzka |  Diary.
Ahojte! Ani neviem ako inak začať. Posledných pár hodín sa snažím oddialiť napísanie tohto článku. Nie, že by som nechcela. Ale je to už strašne dlhá doba, čo som tu nebola a ešte dlhšia, čo som nepísala denníkový článok. Tak čo trebárs začať predstavením môjho nového nočného parťáka? Je ním Hozier, ktorého úžasná hudba ma posledných pár dní úplne uchvacuje a každú noc mi pomáha oddýchnuť si, vypnúť a trápiť sa premýšľaním s peckovým podmazom. Takže tu je jedna z mojich najobľúbenejších, tú úplne najobľúbenejšiu si nechávam v zálohe, ale určite sa sem dostane.

Fúh, tak úvod by snáď bol. Teraz o čom vlastne chcem písať. Je toho strašne veľa, čo sa udialo za posledné týždne, ale keby som to tu všetko vypisovala zahynuli by ste nudou, už niekedy pri týchto častiach článku. Nespočetne veľa pocitov, ktoré sa vo mne zjavili, veľa sĺz, úsmevov, radostí aj starostí. Taký normálny tínedžerský život. Radšej sa teda budem venovať prítomnosti.


Dnes bol posledný deň na opravenie známok, a ja som ho mala voľný. Všetko som zvládla, i keď niečo len o chlp. Aj to bol dôvod, prečo som sa tu neukazovala. Veľa učenia, a keď som sa dostala na internet zamierila som na úplne iné stránky ako blog.cz. Takže úspešne som sa vyhla trojke a to hneď trom. Som na seba fakt hrdá. Nie je mojím snom byť čistá jednotkárka, ale snažím sa udržať bez troják a čohokoľvek horšieho. Takže čo sa týka školy, mám postarané, a teraz sa zase sústrediť na druhý polrok. V poslednej dobe sa cítim taká sama, smutná a divná. Napríklad dnes sme dostali na poslednej hodine voľno a všetci sa nejak poskupinkovali. A ja som sedela na parapete s čítačkou v ruke a hltala knihu John od Cynthie Lennon. Bola som presne taká sama ako v druhý deň školy, s nikým som sa nebavila - ako jediná. Ale na rozdiel od toho, keď som prišla domov a plakala, že sa nenávidím, dnes som to brala v pohode. Nemala som totiž na tých ľudí náladu a neberte to tak, že som nejaká primadona. Vlastne som len dosť sklamaná zo správania niektorých jedincov (tých v pohode aj tých menej) z našej triedy. Všetky baby cítili potrebu si robiť selfie a cez nejakú aplikáciu si tie fotky posielať, pričom sedeli tri metre od seba a normálne sa rozprávali. Potom tam bola skupinka báb, ktoré sa len tak z ničoho nič rozhodli, že to obrovské množstvo make-upu, čo majú na ksichte im stále nestačí a začali sa maľovať. Slávnostne priahám, že okrem balzamu na pery, riasenky a púdru som nepoznala žiadne zo zariadení, ktoré vytiahli z tej čarovnej kozmetickej kapsičky. A skupinka najbližšie ku mne riešila kto s kým chodí, kto s kým nechodí ale mal by, kto s kým bude a nebude chodiť, kto koho podvádza a kto s kým už chodil. Takže som si žiadnu skupinku nevybrala. Väčšinu tých báb mám rada, ale toto mi už prišlo trochu ujeté. Sama som išla domov a teraz sa sama váľam v posteli snažiac sa vymyslieť, čo ešte napísať, aby to malo aspoň trochu zmysel.

Cítim sa teda celkom dobre, vystačím si sama so sebou, seriálmi, knihami, hudbou a myšlienkami. Taktiež by som vám mala ozrejmiť svoje najbližšie plány s blogom. Premýšľala som (a to dosť vážne), že ho zruším. Vôbec nedáva zmysel, to čo tu robím. Nakoniec som po dlhej úvahe túto myšlienku zavrhla a rozhodla sa, že nebudem klamať.......

Mám kopu nápadov na články, len ich nie je kedy písať a netuším, či ich chce vôbec niekto čítať. Napriek tomu tu však budú v dobe blízkej či možno trochu vzdialenejšej.

Majte sa krásne a užívajte si víkend :)

Teória nekonečna.

17. ledna 2015 v 17:18 | Zuzka |  Time for thinking.
Nekonečno. Čo si pod tým môže ľudský, tak omedzený mozog predstaviť? Nič. Všetko. Náš mozog a naša fantázia, aj keď nás presviedčajú o ich dokonalosti je ešte iba také bábo, ktoré nie je schopné si predstaviť veľkoleposť nekonečna. Predstavujem si Vesmír a vždy to dopadne tak, že od istého bodu toho nie som schopná. Nemá koniec, žiadne hranice. Nerozmiem tomu, no zároveň ma to nesmierne fascinuje. Vesmír je jedna z vecí, ktoré nikdy nepochopím. Kde sa tu vzal? Ako vznikol? Prečo? Z čoho? Načo? Vedci mi môžu dať milión odpovedí, ale je to inak. Opäť vec, ktorú náš mozog nikdy nepochopí. Presahuje nás to. Neverím, že na počiatku bol boh či iná osoba. Ale neviem si predstaviť to nekonečno a to nič, z ktorého vzniklo to naše nekonečno a to naše nič. Presahuje ma to toľkonásobne, že aj to číslo presahuje ľudské chápanie. Nechápem toľkým veciam. Nechápem existenciu ľudí. Ani ich počet. Keď si predstavím, že niekde tam je človek, vzdialený odo mňa 6423,569 km, ktorý žije svoj život bez toho, aby o mne vedel, aby sa naše existencie kedykoľvek stretli. Nie je to nekonečno? Ako je to možné? Možno je to sebecké a hlúpe, ale nezamýšľali ste sa niekedy nad tým, ako je možné, že žijú aj iní ľudia okrem vás? Nie je to tak, že akonáhle okolo nich prejdete alebo s nimi ukončíte rozhovor oni sa stopnú a žijete len vy. Občas sa tak ale cítim. Nedokážem pochopiť, že práve teraz sedíte niekde tam, čítate toto, popíjate čaj a premýšľate. Premýšľate! A dýchate! Ďalšia vec, ktoru nikdy nepochopím. Ako funguje ľudské telo? A ľudský mozog? Ako je možné, že je schopné toľkých činností naraz. Myšlienky mi víria a zdajú sa byť akoby jednotné, ale v skutočnosti sú tak rozdielne a ja som schopná ich vnímať. Moje prsty teraz horlivo ťukajú do klávesnice. Všetko sa to deje naraz a rovnako dobre. Ako? To je moja otázka. Ako je možné toto všetko? Toto nekonečné nekonečno. Kde má koniec a kde je začiatok. Aký to má celé význam? Nerozumiem tomu, nechápem. Som proste len jeden z triliónov, hahah, nekonečna malých častí, z ktorých je poskladaní svet a zem a vesmír a nekonečno. Som nikto, som nič. Som nepodstatná. Rovnako aj vy. Niečo nás všetkých prevyšuje. Ale čo to kurva je? Nekonečno. Ale čo je nekonečno? Čo.

8. - Čo robím, keď som smutná.

6. ledna 2015 v 21:39 | Zuzka |  30 days.
Dalo by sa povedať, že som smutná skoro stále, ale nebola by to úplne pravda. Ja nie som smutná, ale nie som ani šťastná. Väčšinu času som akási nijaká. Ale keď som smutná, tak poriadne. Doslova by sa dalo povedať, že sa snažím si to odtrpieť. Poriadne si poplakať, vypísať sa z toho a celé to nejak zvládnuť. Občas to trvá hodinu. Inokedy niekoľko dní. Najhoršie je však to, čo mi behá mysľou, keď som smutná. Sú to strašné myšlienky, ktoré ma zožierajú a robia ešte smutnejšou, ale je ťažké sa s nimi len tak vysporiadať. Väčšinou sa pri nich začnem báť. Bojím sa budúcnosti a som smutná. To je veľmi častá kombinácia.

Just that😞😔

Nikdy sa nesnažím nejak si zdvihnúť náladu. Viem, že by to len oddialilo to trápenie, ktorým si musím nevyhnutne prejsť. Musím sa zamyslieť nad tým kto som, aká chcem, byť ale nie som. Potom sa rozplačem, lebo mi je zle z toho, že nedokážem byť lepšou osobou a že celý tento svet je zvrátený a ja som sama a neexistuje žiadne riešenie na problémy, ktoré ma trápia. A tak si prosto ľahnem na posteľ a plačem. Väčšinou so slúchadkami v ušiach. Počúvam pomalé smutné pesničky, pri ktorých preciťujem tú bolesť, ktorá ma zožiera alebo si myslím, že ma zožiera. Nie som dosť silná ju zo seba dostať von inak. A tak plačem. Môj playlist v období 'smutna' pozostáva najmä z klavírnych a akustických skladieb. Občas sa tam dostane nejaký romantický výtvor či čosi rockovejšie. Napríklad sú to - I Know od Toma Odella, Is This The World We Created? od Queen, Don't Cry od Guns N' Roses, Photograph od Eda Sheerana, Let It Be od Beatles, Back Down South od Kings of Leon, Landslide od Fleetwood Mac a tá najlepšia:



Inferno - Peklo.

2. ledna 2015 v 20:36 | Zuzka |  Books.

Cez prázdniny som stihla len jednu knihu a tou je Inferno (v preklade Peklo) od Dana Browna. Čakala som na ňu v knižnici hádam pol roka a vyplatilo sa. Nebola som prekvapená, že je dobrá. Bola som prekvapená, že je až tak dobrá.

Od Browna som čítala najskôr svetoznámy Da Vinciho kód, potom Anjelov a Démonov a teraz práve Inferno. Vedela som do čoho idem. Opäť je to jedna z kníh, kde musí byť čitateľ pozorný, aby mu neunikli nijaké súvislosti či informácie. Opäť sa ocitáme v Taliansku, kde nás autor prostredníctvom postavy profesora z Harvardu povedie po kultúrnych pamiatkach Florencie a Benátok. Profesor Langdon sa zobúdza s amnéziou vo florentskej nemocnici a netuší ako sa tam ocitol. Postupne zisťuje, čo sa stalo a že on jediný je schopný zabrániť svetovej kríze, ktorá môže čochvíľa vypuknúť. Nechcem to tu ďalej rozpytvávať, lebo je to strašne zamotané a ak to chcete odmotať budete si musieť knihu prečítať.

Dej sa odohráva vo Florencií, milovanom meste Danteho Alighieriho a je úzko spojený s jeho dielom Božská komédia. Toto dielo po stáročia inšpirovalo rôznych umelcov a získalo si mnoho obdivovateľov. Nezúfajte, pokiaľ napríklad o tomto diele nič neviete, pretože ani ja som nebola v obraze. Všetky potrebné informácie ako vždy získate v knihe a budete očarení prepracovanosťou príbehu, aký môže vymyslieť skutočne len majster, ktorým Dan Brown nepochybne je.

Ústrednou myšlienkou sa stala populácia, presnejšie preľudnenie našej planéty. Touto otázkou sa zaoberá skoro celá kniha. No nie je to jednostranne zameraná kniha. Prostredníctvom rôznych názorov a úvah postáv sa dozvedáte možno netušené fakty. Podotýkam fakty. Tak napríklad ma zarazil fakt, že aby bolo ľudstvo schopné prežiť potrebovali by sme počet obyvateľov 4 miliardy. Už teraz máme 7 a niečo. Budete nútení zamyslieť sa nad týmto problémom. Je to vlastne najzákladnejší problém sveta, ktorý súvisí so všetkými ostatnými. Globálne otepľovanie - preľudnenie, míňajúce sa zásoby ropy - preľudnenie.... Je to hrozivé, ale táto kniha vám otvorí oči.

Očakávala som dobrú knihu, ale dostala som ešte lepšiu. Osobne som toho názoru, že aj keď to opäť bol dosť fiktívny príbeh, bola to najlepšia kniha, ktorú som od tohto autora čítala. Vrelo ju odporúčam. Dan Brown proste vo svojom obore vyniká a ja sa už teraz teším ako si prečítam ďalšie jeho knihy. Neváhajte a aj keď si myslíte, že to nie je nič pre vás a že nie ste vo svete umenia dostatočne znalý, rozhodne si knihu prečítajte :) Ja som sa od nej nevedela odlepiť.

Nový rok.

1. ledna 2015 v 19:52 | Zuzka |  Diary.

A je to tu zas. Tento rok som príchod nového roka veľmi neoslavovala a vlastne nijak nevnímala. Akoby to bol prechod z normálneho dňa na ďalší normálny deň. Ale aj tak som v kútiku duše cítila potešenie, že už máme 2014 za sebou a sú pred nami nové výzvy a možnosti. Na predsavzatia verím, lebo ak už pri svojej slabej morálke a lenivosti mám nejakú šancu svoj život zmeniť k lepšiemu, je to práve formou predsavzatí. Tie sem písať pre ochranu svojej dôstojnosti písať nebudem :D

Stála som pri okne s pohárom minerálky v ruke a sledovala ohňastroj vonku za oknom. Tie farby, tá veľkoleposť (a toľké peniaze). Aspoň na chvíľu, na jednu noc sa zdá, že všetko je možné. Že nie sú žiadne starosti a problémy. Že je nádej, nová šanca všetko zmeniť. A pritom o pár hodín sa všetko hodí do normálu. Niekto vytriezvie, niekto sa poriadne vyspí a život bude ďalej plynúť normálnym tempom. Že po dvoch mesiacoch sa zabudne na všetky želania a prísľuby. Že študenti budú ešte do apríla písať do dátumu 14 a nie 15. To všetko sa stane a ani nestihneme poriadne mrknúť. Aj napriek tomu, mám nový rok a silvester rada, už od malička. Vždy to bol deň, keď som mohla byť dlho hore, dokonca som mohla legálne uchlipkávať zo šampanského, čo je jediná forma alkoholu, ktorá mi chutí. A nový rok mi už pár rokov dáva nádej, že konečne budem taká aká chcem byť - šťastná a že schudnem. (Poznámka autorky - nie, ešte sa mi to nepodarilo ani raz).

Silvester som trávila pri notebooku. Pozrela som si The Interview, ktorý som spomínala aj v minulom článku. Je to podľa mňa fakt skvelý film, ak sa chcete zabaviť, ja som mala záchvaty smiechu v jednom kuse. Ale niečo oscarovo kvalitné zase očakávať nemôžete.

Čo však očakávať môžete, sú články. Tento týždeň by som rada napísala ešte dva - recenziu na knihu Inferno od Dana Browna, ktorú som konečne po týždni dočítala a tiež článok z challenge. Držte mi palce, aby som to zvládla.
A nakoniec vám chcem popriať všetko dobré do nového roka. Len to najlepšie, nech ste šťastní, zdraví, veselí, pokojní a nech sa vám splní každé jedno predsavzatie a prianie! :)

Happy new year everyone !

Zároveň chcem pripomenúť, že dnešným dňom si pripomíname udalosť spred dvoch rokov, keď som sa opätovne rozhodla založiť si blog. A tak vznikla táto nazaujímavá. Ani sa mi nechce veriť, že už sú to dva roky. A ešte viac sa mi nechce veriť, že som našla 5 tak úžasných blogeriek ako ste vy (vy viete, ktoré, keďže ste jediné, ktoré to tu navštevujete). Ďakujem vám za priazeň a za každý úžasný komentár a pochvalu! :) Snáď sa spoločne dožijeme aj ďalšieho roka...