Únor 2015

Prekonaná lenivosť.

25. února 2015 v 19:11 | Zuzka |  Diary.
Nevedela som sa k tomuto článku dokopať, prepáčte. Z Londýna som sa vrátila už minulý piatok, ale nechcelo sa mi blogovať. Stratila som chuť aj motiváciu. Čo ma štve najviac, nie však inšpiráciu, pretože mám tém na články asi milión (dúfam, že sa chápeme, a toto číslo beriete s rezervou (dostala som sa k nemu pri zaokrúhľovaní na milióny nahor)). Takže chcem písať, ale nechce sa mi. Ach také typické! Tento týždeň máme pohybový kurz, takže každý deň máme nejakú turistiku. Už ma bolia nohy. Dúfam, že sa mi ešte podarí presvedčiť rodičov, aby som mohla aspoň zajtra ostať doma. Rada by som napísala článok o mojich zážitkov z toho ďalekého sveta západného. Plánujem to na dva samostatné, pričom jeden bude textový a druhý fotkový(?). Tešíte sa??? Ja viem,že... :)
Ako poctivá študentka som sa s patričným entuziazmom včera vydala do knižnice, aby som si požičala knihy na svoju historicky prvú seminárnu - ročníkovú prácu. Môj entuziazmus bol žnačne poškodení po tom, čo nám učiteľka vysvetlila o čo pôjde. Práca je na predmet už na prvý pohľad extrémne nudný (pre mňa) umenie a kultúra, téma Interpretácia umeleckého diela. V praxi som si mala vybrať nejaký obraz, o ktorom sa potom rozpíšem, o období kedy vznikal, autorovi atď. Nakoniec mám toto umelecké dielo interpretovať, teda prekresliť. Zvyšný entuziazmus mi vzali tie tety z knižnice. Vážne nechápem, čo sa im kurva nepáči na ich práci! Preboha sú zavreté v knižnici, najúžasnejšom mieste pod slnkom. Tak by som ocenila nejaký ten úsmev, dva. Ak sa im až tak veľmi nepáči, veľmi rada si to s nimi vymením. Len tak mimochodom, vzhľadom na moje umelecké schopnosti, ktoré ste mali možnosť zaregistrovať už pri fotke obrazu, ktorý som na vianoce darovala svojmu otcovi, toto je obraz, ktorý som si vybrala:
http://www.my-so-called-luck.de/wp-content/uploads/2012/05/Bleu-III.jpg
Bleu III. od Joana Miróa

Aby som bola úprimná, mám radšej obrazy ako tento. Rozhodne v nich vidím väčšiu pointu a zmysel ako v obraze krajinky a dvoch domov. Takže sa mi to páči :) Bodlo by mi s touto prácou už konečne začať. Ale tento týždeň som strašne lenivá. Jediné čo robím je, že pijem čaj, žeriem, počúvam hudbu (napríklad práve teraz Kodaline) a čítam (Papierové mestá - milujem Johna Greena, vážne ho milujem!). V každom prípade nechcem nič robiť nasilu, takže keď budem mať chuť, určite tie plánované články napíšem. Vám ďakujem za nádherné komentáre a úžasnú podporu, vždy sa lepšie píše, keď viete, že to niekto číta. Majte sa zatiaľ ;)

Btw. Momentálne úroveň mojej inšpirácie dosiahla taký bod, že by mi nerobilo problém ani spísať nejakých 30 faktov o mne, čo sa mi inokedy zdá byť nemysliteľné. Zabite ma prosím!

10. - Moji najlepší priatelia.

18. února 2015 v 21:14 | Zuzka |  30 days.
(prednastavený článok)

Asi je to vtipné, ale to množné číslo v nadpise je úplne zbytočné. V mojom živote existuje len jeden človek, ktorého oslovujem najlepší priateľ. Jasné, že mám kamarátov. No tých dobrých by som spočítala na prstoch jednej ruky, a na tých najlepších mi skutočne stačí palec.

Mojou najlepšou kamarátkou sa stala až po pár rokoch, čo sme sa poznali. Prestúpila na našu školy, keď sme boli v druhom ročníku na zakládke. Asi sme sa k sebe zozačiatku veľmi nemali. Ja som sa vtedy bavila so všetkými, takže aj s ňou. Keď sa tak spätne na to pozerám, naša spriaznenosť sa začala tým, že sa nám páčil ten istý spolužiak. Čo je asi vlastne šťastie nie? Postupne sme sa spoznávali. Asi som si ani neuvedomovala, že tá cool baba, ktorá mi bola po boku bude pre mňa jedného dňa tak dôležitá. Prečo cool? Pretože taká bola. Som presvedčená o tom, že v triede nebolo jedinej baby, ktorá by nechcela byť aspoň trochu ako ona. Rozumela si s chalanmi, bola pekná, šikovná, milá a múdra (to je aj teraz samosebou). Vzhliadala som k nej, a viem, že som si miliónkrát povedala, že chcem byť ako ona. A stále si to tak občas vravím.

Každý človek, by mal mať aspoň jedného človeka, ako je ona. Aj keď si myslím, že nemám problém s vyjadrovaním citov - no dobre, mám. Neviem to rozumne popísať ani vysloviť. Je mojou súčasťou. Považujem ju za svoju sestru, ktorú som nikdy nemala. Je mojou rodinou. Viem, že sa na ňu môžem kedykoľvek spoľahnúťa obrátiť. Teší ma, že ma berie takú aká som. Dokáže ma rozveseliť, potešiť a poradiť mi. Mám pocit, že si takú priateľku ani nezaslúžim.

Veľa sa toho medzi nami stalo. Pohádali sme sa, nebavili sa spolu a pod. Ale vždy smek sebe našli cestu. Rozhodne nie sme podobné. Máme veľa spoločného, ale mám pocit, že práve tie rozdiely nás robia takou dvojkou akou sme. Navzájom sa dopĺňame. Pohľad na nás dve, keď ideme po meste musí stáť za to. Toľko spomienok a zážitkov nemám asi ani so svojimi rodičmi. Pár príkladov na ktoré si takto narýchlo spomeniem - keď sme sa asi na stýkrát odfotili, lebo som stále zatvárala oči (to sa nám stáva inak celkom pravidelne), keď sme zmokli ako psy a schovali sa na cintoríne, keď sme išli za tým chalanom čo pekne voňal a ja som cítila vždy niečo iné (croissant a hranolky), keď som hovorila, že ten chalan je tak pekný a okolo išiel ďalší, tak som mu oznámila, že nemyslím jeho.... Bolo toho veľa, a sú veci, ktoré pochopíme len my dve. Tisíce spomienok a stovky najlepších dní, ktoré sme spolu prežili.

Mám ju rada. Ďakujem jej za všetko. Ďakujem jej za to, že je vždy pri mne. A dúfam, že nás stredná nerozdelí. Po viac ako piatich rokoch priateľstva, nech sa stane čokoľvek, na to sa nedá zabudnúť.


Aký je váš najlepší priateľ? Čo pre vás znamená?



9. - Prvý deň v škole.

16. února 2015 v 10:32 | Zuzka |  30 days.
(prednastavený článok)
Rozhodla som sa pre svoj prvý deň na základnej škole. Má to dva dôvody. Je to zaujímavejšie a bolo to dávnejšie. A pamätám si z toho dňa asi rovnako veľa ako z môjho prvého stredoškolského dňa, čo je fakt vtipné, lebo ten pol iba pred niečo viac ako polrokom. Tak ale poďme na to.

Bolo to 2.9.2005 čo som sa ráno zobudila a celá nadšená urobila všetky úkony, ktoré ma čakali pred mojou prvou cestou do školy. Nesmierne som sa tešila, ale to asi každý. Mám staršieho brata a tak ma poháňala túžba naučiť sa písať, robiť si každý deň úlohy, nosiť školskú tašku a proste byť cool školáčka. Ach, ako sa na tom dnes smejem. Kde sa v nás bral ten entuziazmus? Aký sme boli hlúpučký! Vážne, ako som si molha mysliešť, že škola je niečo super? Teda dlho po tomto dni som si to myslela (pridlho), ale dnes už chápem, že je to len nevyhnutné zlo. Tak som teda vychastaná mohla vyraziť. Mám fotku, ak ju nájdem tak vám ju aj pridám, i keď sa za ňu vlastne celkom dosť hanbím, tak si to možno ešte rozmyslím. Maminka ma navliekla do riflovej sukne a mala som aj takú červenú bundičku, čo vyzerala ako sako (čo mi pripomína, že už som dosť veľká na to, aby som si nejaké zaobstarala). Niesla som ružovú ružu od nás zo záhrady. Vlastne nebyť tej fotky, tak si to vážne nepamätám. Viem, teda že som mala oblečené toto a išli sme pešo aj s maminou a bratom. Prvýkrát som svoju pani učiteľku videla v triede, ktorú sme mali vedľa záchodov. V neskoršej dobe sme tam neustále behali a premieňali sa na Power Rangers (ja som bola myslím červená, i keď neviem, čo to znamená). A tiež sme tam zažili pár vtipných príhod, keď sme strašili spolužiačky, ktoré verili, že tam žije Krvavá Mary, či čosi také. No skrátka, na tie záchody mám kopu milých a pekných spomienok. ale späť k mojej triednej. Mám pocit, že zozačiatku mi veľmi milá neprišla, taká mohutná opálená ženská. Počas štyroch rokov sme si navzájom rozumeli a mne pripadala super, ale to sa vlastne teraz zmenilo. Už na nej nevidím žiadne pozitíva, ďalší dôkaz, že som bola ešte len malé štena vtedy. Po úvodných rečiach, keď sme všetci hľadeli ako puky prestrašené (a to s nami boli v triede ešte rodičia), sme sa presunuli na školský dvor, kde boli aj tí najviac zaujímavý deviataci. Narozdiel od dnešných prvákov, ktorí ma ako deviatačku bezproblémov zguľovali a nazvali ma kadejakými škaredými slovami, ja som mala vždy rešpekt. Pamätám si, ako sme sa rozhodli ísť tou chodbou, lenže tam boli nejaký títo 'dospeláci' tak sme to vzali inou. V mojom prípade sa to ,bohužiaľ, nedialo len v prvom ročníku, no čo už, sebavedomie 0%. Takže tam nám nejaký sedilný dedo čítal svoj príhovor (riaditeľ). A potom sme sa vrátili do tried. Z tade pochádza moja najsilnejšia spomienka. Sedela som so svojou kamoškou zo škôlky v prvej lavici, čo bolo úplne nepochopiteľné, keďže sme boli suverénne najvyššie a najväčšie z triedy. Učiteľka zavrela dvere a povedala niečo v zmysle - "Kým sa my tu budeme rozprávať, tak vám vaši rodičia pôjdú vybaviť karty na obed a potom sa po vás vrátia."

Toto je celá spomienka na môj prvý deň na základnej škole. Mohla by som sa rozpísať o celom prvom stupni základnej školy, ale okrem toho, že by to bolo na dlho, by som sa za to hnabila ako pes, lebo som bola proste charakterovo príšerné dieťa. Ale čo už. Aj taký ako ja museli byť. Ako si spomínate vy na svoj prvý deň základky? Tešili ste sa do školy alebo ste tušili aké peklo to bude?

Tak som vám tu fotku našla. Nemôžem uveriť, aké komické decko som bola :D :D :D

Článok dobrých správ.

13. února 2015 v 21:16 | Zuzka |  Diary.
Týždeň plný písomiek, ktorých bolo podobne veľa ako pred polročnou klasifikáciu, mám úspešne za sebou. Teda neviem či úspešne, ale dôležité v tomto prípade je, že mám z toho dobrý pocit. Na vysvečku som mala tri dvojky, čo je rovnaký výsledok ako mal môj brat, keď bol v prváku. Na konci mal on sedem dvoják, a ja by som ho rada prekonala, v tom opačnom smere, teda ich chcem mať menej. I keď občas, keď hľadím do zošita matematiky, alebo sa len tak nezáväzne kukám na učiteľku chémie s vypúlenými očami, mám pocit, že môj cieľ nie je reálny. Ale ako vraví klasik, nádej umiera posledná.

Okrem dobrej správy, že mám za sebou písomky, je dobrou sprváou, že mám pred sebou dva týždne voľna. Tak za prvé máme prázdniny, a hneď potom lyžiarsky, resp. v mojom prípade pohybový kurz. V preklade - od 9:00 do 12:00 sa budeme niekde prechádzať niekde po okolí a tváriť sa ako 'tažkí' turisti. Ale mne takáto forma pohybu vôbec nevadí. Len keby bolo leto. Avšak tá asi najlepšia správa, ktorú pre vás mám je, že zajtra, teda v sobotu, ak by ste tento článok náhodou čítali po funuse, opúšťa moja maličkosť našu malebnú krajinu a vydáva sa objavovať ešte neprebádané územia, ktoré sú svetoznáme - Paríž a Londýn. Držte mi na tejto misií palce, aby bola úspešná a mohla som vám potom o týchto regiónoch, čo to napísať. Ale teraz vážne - teším sa ako blcha, keď pristane na psovi! Je to prvýkrát, čo budem tak ďaleko od domova a ešte k tomu bez maminky. Bojím sa, že aj napriek tomu, že ideme so sprievodkyňou sa niekde stratím alebo vyrobím diplomatický trapas. Viem, že dokážem po anglicky hovoriť, ale bojím sa, že v reáli nebudem schopná vyprodukovať ani slovo. Preboha, veď ja mám s komunikáciou problém aj v slovenčine, tak čo budem preboha robiť tam v tej diali? V každom prípade, je to môj sen. Navštíviť a poznávať nové miesta, teším sa na Londýn, bude to moja prvá návšteva môjho budúceho bydliska, takže by sa zišlo obkukať terén.
Milý čitateľ/ka, teraz si asi smutný/á, že tu týždeň nebudem. Avšak na všeobecné prekvapenie, sa mi tento týždeň chcelo a úspešne podarilo napísať dva články z 30 "dňovej" challenge, ktoré vyjdú v pondelok a stredu, čím by sme tú dieru mojej neprítomnosti zaplátali.

Ku koncu teda ešte jedna dobrá správa. Prišlo mi toto úžasné tričko, ktoré som si objednávala z čínskeho portálu a vyšlo ma na presne 9,95€ aj s poštovným. Tomu vravím, no nekúp to! Aj z neho mám radosť, pretože proste The Beatles, čo viac dodať?


Na úplný záver, vám chcem poprijať krásne prázdniny a pokiaľ ich nemáte tak len pevné nervy. Užite si týždeň, a ja sa určite ohlásim hneď po návrate! Aspoň budem mať o čom písať :)
P.S: Ak by ste sa dopočuli o niečom nevídanom čo sa v tých dvoch metropolách stalo, buďte si istý, že v tom máme prsty my, mueheh :D

Víkendový playlist.

8. února 2015 v 20:24 | Zuzka |  I like and I love.
Keďže tento víkend sa rodičia odtrepali na chatu s priateľmi, tak som to mohla hudobne roztočiť. Vážne skoro po celý čas ma sprevádzala hudba, čo sa mi často nestáva. Teda ja v poslednej dobe potrebujem počúvať hudbu aj pri učení, ale napríklad pri upratovaní alebo tak väčšinou nepočúvam nič. Ale vždy keď je dom viac menej prázdny tak to hrá na plné pecky. Úplne najradšej mám, keď som doma sama a pustím si z gramofónu The Beatles a jediné LP od nich, ktoré vlastním (inak toto plánujem zmeniť!) Help! Musím si tiež pozrieť film, s rovnakým názvom. Ale to je od témy. Skrátka a dobre som si pre vás pripravila takú výberovku hudby, ktorá ma tento víkend sprevádzala. Mám články tohto typu rada, lebo ma vždycky zoznámia s niečím novým, čo som ešte nepočula. I keď osobne si myslím, že môj vkus nie je nijak zvláštny a väčšina ľudí bude tieto piesne a interpretov poznať. I keď v reálnom živote sa s tým bohužiaľ nestretávam. Poďme na to :)

Sia - Elastic Heart.
Priznám sa, že toto nie je môj obvyklý vkus. Takýto štýl hudby sa mi zapáči len málokedy. A túto pesničku som si pustila len preto, že v klipe vystupuje Shia LaBeouf, ktorý je proste, buďme úprímný, riadny kus chlapa. Nakoniec sa mi pesnička zapáčila a dokázala by som ju počúvať stále dookola.



The Killers - Shot At The Night.
'Zabijakov' mám proste rada. Tá ich hudba je taká jednoduchá, akurát hlučná a majú krásne texty. Táto je jedna z novších od ich, i keď už má tiež rok. Páči sa mi aj klip. Je to celé taká príjemná oddychovka.


Biffy Clyro - Biblical.
Takže aby som vám trochu objasnila moju závislosť na tejto kapele. Pramení to z toho, že sú to Škóti (to je samo o sebe totálne skvelé,hah) a tiež z toho, že ten spevák je bratatý, ale predovšetkým má boží hlas. Hudba, ktorú robia je rôzna. Akoby každá pieseň bola samostatná, úplne iná, ale vždy skvelá. Páči sa mi, že raz je to hlučné a rockové a inokedy popovejšie. Ten rozsah je skvelý a v tejto pesničke je to myslím pekne skĺbené ;)


Polnočná zlátanina.

7. února 2015 v 0:13 | Zuzka |  Diary.
Nie som dobrá v písaní článkov, ktoré majú mať hlbšiu pointu. Pred chvíľou som sa o to pokúsila, ale radšej som to zmazala. Komu by sa chcelo čítať o ponožkách voľne rozhádzaných po mojom šuplíku? Asi nikomu. Takže sa budem musieť pokúsiť vymyslieť niečo iné, hodnotnejšie. V poslednej dobe často premýšľam, čo bude v budúcnosti. Bojím sa jej. Čas uteká strašne rýchlo a ja sa bojím, že sa zrazu dostanem do bodu, kedy budem musieť vykonávať rozhodnutia, ktoré ovplyvnia môj život už navždy. Budem si musieť vybrať vysokú. A čo ak sa potom nezamestnám? Čo ak skončím ako taký lúzer v dome s rodičmi a príspevkom v nezamestnanosti? Len preto, že som sa rozhodla zle. Nemám rada rozhodovanie. Dnes som napríklad sedela na posteli a hrala karty na notebooku, pretože som sa nedokázala rozhodnúť, či budem alebo nebudem večerať. Nakoniec som večerala....bože, who cares?! Každopádne sa vážne nerada rozhodujem. Nie som toho schopná. Nepáči sa mi, keď niekto rozhoduje za mňa, ale nechcem rozhodovať za seba. Chcem celý život preležať v posteli a čítať si. Nechcem riešiť problémy. Nechcem vstať. Chcem spať. To je všetko, nič viac nič menej. Som sklamaná. Sama zo seba, zo sveta naokolo. Sledujem ľudí ako pobehujú a tvária sa, že žijú. Nikto z nás nežije. Umierame. Každým dňom sme k tomu bližšie. Tak prečo toto všetko. Aký to má zmysel? Nie že by sme radšej pestovali bonsaje (dobre tie nie, to sú nejaké divné stvorenia) alebo radšej orchideje, ale my sa ženieme ako drbnutí za niečím, čo nepotrebujeme, čo nedáva zmysel. Stop ľudia. Klídek, leháro. Vonku nasnežilo poďme sa sánkovať. Vonku svieti slnko, poďme sa opaľovať. Netvárme sa preboha, že žijeme. Že riešime problémy. Lebo jediný problém, ktorý skutočne máme je ten, že zomrieme a ten sa vyriešiť nedá....

Po polnoci ma radšej uložte spať, pretože potom píšem čosi takéto. Ale nebudem to prepisovať. Nechám si to ako vtipnú spomienku na noc, kedy som dve hodiny vyrábala nový dizajn. Čo vy na to? Ten predtým bol taký smutný. Tento by mohol človeku zlepšiť náladu. Mám chuť na kakao... :)