Březen 2015

Dobré aj zlé.

27. března 2015 v 19:41 | Zuzka |  Diary.
Oh, normálne som nervózna. Vážne. Zvyčajne keď píšem nový článok, tak prvých pár viet mám stres, či to nebude veľký trapas a podobne. Potom to už ide samo. Teraz som ešte nervóznejšia, pretože je to už strašne dlho, teda aspoň pre mňa, čo som nepísala článok. Neviem, či o to stojíte, ale všetko vám pekne vysvetlím. Ehm, teda nie je moc čo vysvetlovať. Skrátka som nemala čas alebo som sa na PC vôbec nedostala, pretože v dnešnej dobe sa veci majú tak, že rodičia sú závislejší než deti. Či mi blog chýbal? Áno. Rada by som písala viac a lepšie, ale škola je škola a ja som ja.

(Toto je úplná pecka. Strašne som sa zaľúbila.)

Moja nálada za poslednú dobu je strašne kolísavá. Plačem, smejem sa, som neutrálna, veselá, smutná, deprimovaná, unavená. Taktiež ju ovplyvňuje fakt, že všetky moje podprsenky ma zrazu tlačia a ja neviem zistiť prečo + som si nechala skrátiť ofinu a celkom to nevyšlo, takže vyzerám ako dcéra Spoka. Whatever. Sú aj dôležitejšie veci v živote ako to, že si neustále musím naprávať podprdu a chodiť s hlavou sklonenou, aby ma nikto nevidel....
Myslím, že už oficiálne patrím do spoločenstva (ne)poctivých stredoškolákov. Minulý týždeň som dostala svoju prvú päťku. Z biológie. Netušila som čo sa preberalo a stále to netuším, vyvolal ma za údajné rušenie priebehu hodiny (na moju obhajobu - to on rušil mňa, nie ja jeho!). Cítila som sa tak...zvláštne dobre. Viete, ako rebel, cool kid. Prvý a asi aj poslednýkrát v mojom živote.

Untitled

Inak je to so mnou dosť zlé. Som schopná sa rozrevať, čím ďalej, tým rýchlejšie. Za každú maličkosť. Pretože už jednoducho nevládzem. Hlavne doma. Nevládzem predstierať, že ma baví žiť život tak ako ho žijem. Nevládzem počúvať tie jeho pojebané drísty a narcistické preslovy. Nevládzem sa s ňou rozprávať, keď sa za každú vetu urazí alebo naštve. Nevládzem mu večne vysvetľovať, že v tej izbe bývam aj ja a vadia mi ponožky na zemi a obal od horálky v kresle. Mám toho všetkého dosť a najhoršie je, že niet úniku. Niet úniku pred tým, aby to všetko nezhadovali na mňa, aby som ja nebola tá najhoršia, nejneslušnejšia, najpapulnatejšia, najneprijémnejšia, najodmeranejšia, najlenivejšia.... No matter how much I try I'm never good enough....

Nick Miller | via Tumblr
(Seriál New Girl. Jedného dňa chcem žiť aj ja s tak úžasne krásne scvoknutými ľuďmi.)

Ešteže existujú knihy a hudba. Celkom som sa začítala do Zlodejky kníh, ktorú hádam počas Veľkej noci dočítam. Je to skutočne krásny príbeh. A tiež som objavila celkom fajn nové hudobné smery. Aspoň v tomto ohľade som taká spokojná.
A ešte som spokojná s týmto článkom. A som spokojná aj s tými čo prídu, čo tu boli. Som spokojná s blogom. Som spokojná sama so sebou, len nehľadiac na to, ako sa cítim, ako vyzerám, čo robím, som šťastná, pretože mám viac, než o čom niektorí snívajú. Snažím sa naučiť sa byť vďačná za všetko, byť spokojná a šťastná a možno si jedného dňa na smrteľnej posteli poslednýkrát vydýchnuť s myšlienkou na to, že toto celé malo nejaký zmysel. Už sa viac nechcem budiť uprostred noci a plakať, byť smutná kvôli niečomu, čo nemôžem zmeniť...a sú to len reči, ktoré ma do týždňa prejdú, ale vážne by som bola rada, kebyže som šťastná a prajem to všetkým vám.

Tumblr post
(Túto knihu by som si rada prečítala. Neverím, že existuje toľko dôvodou na radosť.)

Ďakujem vám za krásne komentáre počas mojej neprítomnosti ♥


Papierové mestá.

18. března 2015 v 20:10 | Zuzka |  Books.
Trikrát hurá na moju slávu, konečne som dočítala knihu Papierové mestá od Johna Greena. Logicky teda tento článok bude recenziou. Trvalo mi to asi mesiac, čo je smutné, ale nie pretože by to bola zlá kniha a že by sa mi nepáčila. Bolo to pre nedostatok času a tiež preto, že je to jedna z tých kníh, ktoré vlastne ani nechcete dočítať, pretože sú tak úžasné, že ich chcete čítať donekonečna.

Stručný obsah tejto knihy - maturant Quentin je už od malička zaľúbený do svojej susedky Margo. Tá však patrí medzi elitu školy a všetkých ohuruje svojimi úžasnými dobrodružnými až priam neuveriteľnými historkami. Quentina si však veľmi nevšíma, no on napriek tomu o nej stále sníva. Až jedného večera zaklope Margo na jeho okno a prinúti ho, aby s ňou prežil noc plnú dobrozdružstva. Quentin zistí aká Margo skutočne je, a keď na druhý deň zmizne, cíti, že všetky stopy na jej nájdenie nechala práve jemu. A tak sa rozhodne urobiť všetko čo sa len dá, aby ju našiel. Pomáhajú mu s tým jeho priatelia Radar a Ben a tiež najlepšia kamarátka Margo Lacey. Chalani okrem hľadania najkúlovejšej baby na škole riešia lásku, vzťahy, počítačovú hru, ples a samotnú maturitu. Všetko vyvrcholí cestou cez pol Ameriky....

Kniha sa mi páčila, veľmi. Zozačiatku som sa veľmi nechytala, ale ako náhle som sa dostala do deja, tak som si knihu zamilovala. Príbeh, myšlienky a to všetko bolo tak krásne. Taktiež musím oceniť koniec knihy, ktorý ma rozplakal. Je taký nejasný, ale zároveň úplne jasný. Knihe by som vytkla asi len toľko, že nemala viac strán, pretože inak tam nájdeme lásku, školu, humor, dobrodružstvo, životné myšlienky a veľa ďalších vecí. Keď tú knihu čítate, stávate sa ňou, a to je neskutočný pocit.

Ešte pred rokom by som na otázku kto je tvoj najobľúbenejší spisovateľ, nevedela odpovedať. Dnes to už viem. John Green. A prečo? Pretože vďaka jeho úžasným knihám sa cítim lepšie. Dávajú mi nádej. Vďaka nemu viem, že to kým som, je správne. Vždy sa v niektorej z postáv nájdem a to ma teší. Milujem jeho príbehy, ktoré by sa možno dali spochybniť ako nereálne, ale pre mňa sú skutočné. Naučil ma, že priateľstvo, láska a pocit šťastia sú tým najdôležitejším na svete, a že sa za život oplatí bojovať.

Neviem sa rozhodnúť, či sú Papierové mestá lepšie ako Kam zmizla Aljaška? Je to ťažké rozhodovanie, pretože aj keď sú také relatívne podobné, sú veľmi odlišné. Takže to nechám otvorené, len vám poviem, že obe stoja za prečítanie. A tiež si dovolím tvrdiť, že si ich obe zamilujete :)

V júni by sa mal do kina dostať aj film. Margo si v ňom zahrá Cara Delevingne a hlavnú mužskú postavu stvárni Nat Wolf, ktorého poznáte aj z predchádzajúce filmu natočeného podľa predlohy Greena, Na vine sú hviezdy, kde si zahral Isaaca. Je len na vás, či si pozriete ako herci vyzerajú (ak ich náhodou nepoznáte) alebo nie. Ja som to neurobila a predstavila som si ich úplne inak, no nemám pocit, že obsadenie je úplne pod veci, aspoň teda tieto dve hlavné postavy mi celkom sedia. V každom prípade sa na film veľmi teším ;)

A nakoniec sa opýtam na váš názor. Čítali ste už Papierové mestá? Páčila sa vám táto kniha? A ak nie, plánujete ju čítať? Teším sa na každý komentár a názor.

Is that okay to be okay?

13. března 2015 v 17:15 | Zuzka |  Diary.
Mám sa dobre. Čo viac vám povedať po tak dlhom čase? Skrátka sa dobre cítim, všetko naokolo je dobré.
Ako so sebou môže Alex žiť? ♥

Is that okay to be okay? je veta z filmu the disappearance of eleanor rigby. Sú to vlastne tri filmy - tri rozdielne pohľady na rovnakú životnú situáciu. Veľmi sa mi to páčilo, je to skutočne krásny a dojemný príbeh dvoch ľudí, ktorí sa milojú tak veľmi, že sa musia nechať ísť vlastným smerom. V priebehu jedného týždňa som zvládla všetky tri, a učinila som tak preto, že som sa rozhodla pozrieť si filmy, v ktorých hrá môj milovaný James McAvoy. Uznajte, že ten chlap je proste úžasný! :)
James Mcavoy
Ďalej som sa venovala škole. Ako inak. Celkom mi to ide, myslím. Dokonca som postúpila na krajské kolo geografickej olympiády, som na seba hrdá, pretože geografia ma baví. Teda hlavne tie časti, keď sa bavíme o štátoch a ich ekonomike a podobne. Budúci týždeň sú maturity - jéj. No my nemáme voľno. Učíme sa aj v utorok aj v stredu po päť hodín. Rozmýšľala som, že si v stredu urobím voľno a pôjdem s kamarátkami pozrieť na základku. Ešte som tam nebola. A niežeby mi chýbala. Celé je to také čudné. Myslela som si, že je to koniec sveta, keď sme v júni odchádzali. Bála som sa aké to všetko bude, a či sa začlením do kolektívu. A myslím, že tie obavy boli zbytočné. Na tú školu by som sa už vrátiť nechcela. A jediné čo mi chýba je to množstvo času, ktoré som mala. Stredná je v tomto omnoho náročnejšia. Ale myslím, že dáva aj viac príležitostí. Môj gympel bol prednedávnom vyhlásený ministerstvom za najaktívnejší na Slovensku. Je to super, lebo keď tam vojdete, cítite ako to žije. Zapojila som sa aj do projektu spriatelených škol. Včera som po dlhej úvahe napísala Francúzke, ktorej adresu som dostala. Trochu som bola nervózna, nevedela som, čo jej napísať. Ale odhodlala som sa a teraz čakám, čo odpíše. Je to v angličtine, takže sa teším, že si tú svoju opäť o niečo vylepším.

Môj prvý výlet na západ II.

7. března 2015 v 18:23 | Zuzka |  I like and I love.
V predchádzajúcej časti, ste sa dozvedeli o tom, že Paríž považujem za celkom obyčajné, i keď uznávam romantické a historické mesto. Taktiež ste zistili, že Disneyland stojí za hovno a autobusy vykrádajú aj vo Fancúzsku. Dnes vám priblížim náš program v Londýne a moje dojmy.


Londýn.
Vzaté s kľudom Angličana - úžasné mesto. Ale keďže ja taká kľudná nie som - úúúúúúžasnéééé mesto. Asi toľko na úvod. V pondelok so z Londýna mala akurát tak návštevu Tesca a nočne osvetlenú cestu. Hotel bol celkom príjemný. Z pre mňa neznámych dôvodov, sme dostali zrovna my štyri izbu na najvyššom poschodí. Potom sme to nevedeli odomknúť. A keď sme sa konečne dostali dnu, uvarili si čaj a zjedli čokoládový cheesecake (i fell in love), prišiel čas, aby som si vyskúšala tú svoju angličtinu. V Paríží som bola úprimne stratená, zmiešala som dokopy slovenčinu, anglinu a ešte aj neminu. Zato v Británií a s Britmi som nemala problém. A tak som razom mala dva európske adaptéry a mohla nabíjať jedna radosť. Potom som v letela do kúpeľne a overila si, že majú vážne také vtipné kohútiky, no uznajte :D :D :D A nakoniec som celá nadšená sledovala BBC. Ráno som si dala tie ich English Breakfast - vajíčko, slanina, nejaké fazuľky, chlieb, nejaký pároček či čo, džem a káva. Hor sa do sveta. Naša cesta započala v Greenwichskom parku. Také parky by mali začať stavať aj u nás. Viem si živo predstaviť leto strávené tam, v tráve s dobrou knihou. Následne sme sa premiestnili k Tower of London a urobili si menšiu prechádzku, dnu sme nešli. A tiež som z najrôznejších uhlov nafotila Tower Bridge. Zo všetkého som bola taká uchvátená a vytešená, že to vidím, a ešte k tomu svietilo slniečko. V obchode so suvenírmi mali pohľadnicu so ksichtom princa Harryho, musí byť moja (keď sa dokopem k prerobeniu svojej nástenky, tak tam bude čestne visieť)! Následne sme sa autobusom premiestnili cez časť City, kde sme mali možnosť vďaka zápche pozorovať mužov v čienych oblekoch blúdiacich(teda oni neblúdili, ale chápeme sa) ulicami. Vystúpili sme pri St.James Palace, čo je vlastne bývalé kráľovské sídlo, ak som správne pochopila. Odtiaľ sme cez St.James Park prešli až k Buckingham Palace. Všetko bolo také idylické a krásne. Urobila som niekoľko veľmi pekných fotiek. Bola som trochu prekvapená, že pred kráľovským palácom im ide cesta, ale tak aspoň mám čierne taxíky nafotené s pekným pozadím :D Následne sme prechádzali rôznymi ulicami, popri rôznych budovách až sme sa dostali k Wesmister Carhedral, čo som s prekvapením zistila, že niečo také existuje. V každom prípade, to má obrovský strop a je to z mramoru, teda vnútrajšok a celkom sa mi to páčilo, len keby sa všetci naokolo nemodlili. Následne sme okolo rôznych budov prešli k tomu, mne známemu Wesmister Abbey a hneď potom aj k Houses of Parliament. Sú to úchvatné stavby, to sa musí nechať. Je tam aj prvý kruhový objazd v Británií, a nebola by to Británia, keby to nebol štvorec so zaoblenými rohmi :D Autobus nás potom zobral k Prírodovednému a Technickému múzeu, pričom my sme si vybrali tú druhú možnosť. Strašne veľa vecí, ktoré sa tam dali robiť a vidieť spôsobili, že sme nakoniec nevideli v podstate nič a len tak chodili zhora dole. Odtiaľ sme sa opäť busom premiestnili, tentokrát nás čakala večerná prechádzka najznámejšou nákupnou ulicou 'na ostrovoch' Oxford Street. Narozdiel od väčšiny sme nestrávili celé dve hodiny nákupmi v Primarku, i keď uznávam, že sme tam mali rozhodne stráviť viac ako tri minúty, akurát, že sa nám nechcelo. A tak sme na moje želanie zakotvili vo Waterstones, čo je len pre informáciu, totálne peckovo úžasné kníhkupectvo, kde som nemala problém polhodinu stráviť. Keď ma násilým musela Domča odtiahnuť, mala som už kúpené dve knihy - Eleanor&Park a An Abundance of Katherines. Potom sme šli do predajne DVD a CD, kde som sa hodnú chvíľu snažila nájsť Pink Floyd, čo som nakonieč vzdala s konštatovaním, že je vypredaný, čo ma ani neprekvapilo. A bol čas na cestu k miestu stretnutia. Prešli sme popri množstve obchodov, ktoré by sa dali aj nedali navštíviť, ale nebol čas, peniaze a ani chuť. Takže sme sa dopotácali na začiatok a pobehali obchody so suvenírmi a čo-to pokúpili. Úprimne si myslím, že by som do toho mesta zapadla, páčilo sa mi, že sa môžete stratiť. Ale s turistickým vakom a výrazom turistu z dediny, sa mi to celkom nepodarilo. V noci nám niekto o druhej v noci klopal na dvere, ale že riadne búchal. Samozrejme sme sa tvárili, že nepočujeme, lebo kto so zdavým rozumom by otváral dvere o 2, keď je tma a nemá vám kto klopať? :D Druhý deň v Londýne sme započali na Trafalgart Square, kde sme porobili pekné slnečné fotky (vlastne všade sme porobili slnečné fotky, lebo všade svietilo slnko). Potom sme šli do Covent Garden. To, že som si tam nekúpila žiadne hudobné tričko ma mrzí najviac z celého výletu. Presunuli sme sa na Picadilly Circuit, kde som sa zaľúbila do totálne gýčového obchodu Cool Britannia - všetko vo farbe vlajky :D :D Potom už sme sa len autobusom premiestnily k Museum Madam Tussaud. A začal sa kolobeh fotenia, so všetkými, ktorý prišli pod ruku. Však uvidíte, teda hlavne na jednu fotku som nesmierne hrdá ♥ Tam sa mi páčilo, len sa mi nepáčilo, že sa všetci cítili potrebu fotiť s úplne všetkými a tak tam boli rady. Pri figuríne Lewisa Hamiltona som si vyskúšala aj taký ten strašne super prístroj, ktorý ténuje vašu pozornosť, že máte stlačiť tlačítko, ktoré svieti. Vyhrala som! A vtipné bolo aj vidieť moslimov fotiacich sa s Obamom :D Posledným, če sme v Londýne videli, bol paradoxne nočný Londýn, pretože sme išli na London Eye. Okrem toho, že sa mi potvrdilo, že nemám strach z výšok, som si užila nádherný výhľad a zamilovala sa do toho mesta ešte viac. Je úžasné, historické a moderné a to všetko v jednom. Možno niektorý povedia, že je otrasné, keď za storočnou budovou vytŕča mrakodrap, ale mne sa to páči. Sú to dva rozdielne svety v jednom. Briti, s ktorými som sa bavila, boli veľmi milý, s tým svojím Hi a Hello a ešte aj na pasovej kontrole som bola darling :) Skrátka teraz, keď som to už videla, môžem skutočne povedať, že to mesto zbožňujem a chcem sa tam vrátiť tak skoro, ako to len bude možné!

Môj prvý výlet na západ I.

3. března 2015 v 18:55 | Zuzka |  I like and I love.
Ako som vám sľúbila, tak som tu. Článok o mojej prvej veľkej cestovateľskej skúsenosti. Jarné prázdniny sú posledné roky najlepším obdobím. Minulý rok som si užila na koncerte One Republic a tento rok som sa rovno vydala na poznávačku Paríž-Londýn-Disneyland. Viem, že tam už bolo strašne veľa ľudí, a nie je to tak zaujímavé, ako keby som opisovala zážitky z nejakej exotickej Tasmánie, ale pre mňa bolo práve toto splnením sna...

Paríž.
Po dlhej ceste, ktorú sme všetci strávili čudne poskladaní na svojích sedadlách v autobuse sme nadšene vystúpili do zamračenej Parížskej nedele. Cestou sme videli spiace mesto, ktoré o deviatej ráno reprezentovali len športovci alebo psíčkari. Prehliadku sme začali pri katedrále Notre Dame. Ja na kostoly veľmi nie som, ale musela som priznať, že veľkoleposť tej stavby a atmosféra, ktorú jej dodával spev na omši, ktorá sa tam práve konala, bola okúzľujúca. Z vonku i z vnútra. Následne sme sa popri Justičnom paláci, cez vtáčí trh a okolo Seiny premiestnili až k azda najznámejšiemu svetovému múzeu Louvru. Po úvodných rozpakoch, ktoré nám spôsobili vojaci, pochodujúci po troch v podstate všade v meste, sme prešli cez dôkladnú kontrolu a dostali sa dovnútra. Tam sme dostali dvojhodinový rozchod. Mali sme v pláne toho vidieť viac. No orientačné schopnosti, ktoré sme ja a Domča prejavili nás nakoniec donútili rezignovať a odovzdané sme sa pustili hľadať TEN obraz. Cez milión japoncov a ich tablety sme sa dostali na miesto. A ja som konečne uzrela Monu Lisu, najznámejší Da Vinciho obraz. Za sklom, taký maličký a ľahko prehliadnuteľný, keby tam nebolo milión ľudí horlivo cvakajúci fotky. A iba som tak stála a nechápala. Čo je na tom obraze také zaujímavé? Oproti tomu krpcovi je obraz na celú stenu a ten si nikto ani nevšimne. Nikdy nepochopím ľudí. Potom sme sa znova stratili a bol čas sa opäť stretnúť. Cez nejaké záhrady sme prešli okolo egypského obelisku (neviem ako sa volá) až k známemu bulváru Champs- Elysées. Okrem obchodov, na ktoré ste sa báli aj pozrieť, sme našli kaviarničku, kde sme ochutnali náš prvý Starbucks (je to normálna káva, predražená o 1€). Pozreli sme si Víťazný oblúk, ktorý sa týči na konci tejto 'ulice' a pobrali sa k hlavnému cieľu. Mínali sme ľudí, niektorých a ožratých na chodníku. Dostali sme sa k nej. Vtedy sa mi začala točiť hlava. Myslím, že to bolo zo šoku, že som tam. Postupovali sme k nej, dlho čakali na lístky, v rade na kontrolu a potom na výťah. Nakoniec som však vystúpila a bola vo výške viac než 300m. Pozerala som sa do diaľky a nechápala ako je možné, že ja malý človiečik stojím na vrchole Eiffelovej veže. A bola som sklamaná. Mesto ma nezaujalo. Je pre romantické duše. Ani pohľad na vysvietenú vežu z plavby na lodi po Seine ma nenadchol tak veľmi ako by sa dalo očakávať. Je to staré a zaspaté mesto. Aspoň tak na mňa pôsobilo. Ale vidieť som ho videla. V noci na hoteli som ešte ani netušila, že nasledujúci deň strávime čakaním. V noci nám niekto vykradol autobus. Najskôr sme čakali, kým prelepia fóliou dve rozbité okná a potom na polícií, kým to spíšu. Až potom sme sa pobrali do Londýna, kam sme po ceste trajektom dorazili až večer.