Květen 2015

Eleanor&Park.

29. května 2015 v 17:30 | Zuzka |  Books.
Normálne mám chuť napísať túto recenziu po anglicky, pretože kniha Eleanor&Park od Rainbow Rowell bola moja prvá úplne celá po anglicky. Možno aj preto som si ju tak užívala. I keď ma možno zozačiatku až tak neoslovila, na konci som chcela, aby so mnou zostala navždy. A ona vlastne aj zostane, v mojej poličke ako spomienka na Londýn a ako pripomienka toho, že láska nie je obmedzená krásou ani normálnosťou. Je všade a začína úplne jednoducho.


Eleanor je bucľatá, výstredne sa obliekajúca červenovláska, ktorá nemôže byť neviditeľná. Park ju preto miluje.
Park je chudý, nenápadne sa obliekajúci Aziat, ktorý je takmer neviditeľný. Nie však úplne, nie pre Eleanor.
Príbeh začína príchodom Eleanor domov, potom čo ju pred rokom vyhodil jej nevlastný otec z domu. Nastupuje do novej školy, v autobuse si nemá kam sadnúť a tak jej miesto vedľa seba uvoľní Park. Aziat, ktorý sa zaujíma o hudbu a číta komiksy. Najprv sa ignorujú, no postupom času sa pri čítaní komiksov zblížia. Nakoniec sa do seba úplne zamilujú. Musia však bojovať s prekážkami, ktoré sú im ich okolie kladie. Eleanorin nevlastný otec jej nedovolí skoro nič a tak sa nemôžu normálne stretávať. Zozačiatku sa Eleanor nepáči Parkovej mame, ktorá sa snaží syna presvedčiť, že preňho nie je tá pravá. Nakoniec však tvoria pár, to však ešte neznamená, že kniha končí úplne šťastne.

Divný denník.

24. května 2015 v 20:17 | Zuzka |  Diary.
Občas si fakt pripadám divne. Tak divne ako prasa jazdiace na bicykli s pomocnými kolieskami. Divne ako pero v tvare pizze, čo predávajú v Gate. Divne ako unicorn grcajúci dúhu. Úprimne by som bola veľmi šťastná, kebyže ním som. Ale nebudem tu zase písať úvahu o nesmrteľnosti chrusta, teda vlastne o živote grcajúceho jednorožca.

Ani neviem, čo by som mala napísať. Všetky nápady okrem challenge si šetrím na leto. Práve vtedy keď budete mať ešte menej času na čítanie. Hah, logic evil plan. Oh, chcete počuť o čom som písala sloh, ktorý som asi totálne pokašľala? Teda podľa mňa je skvelý, akurát, že to rozhodne nie je umelecký opis, ale rozprávanie. Téma znela Starodávnou uličkou. Písala som o sebe (vymyslené). Akože, keď som bola dieťa, tak ma rodičia zobrali do nejakého múzea o holokauste a potom som sa na prechádzake mestom stratila do nejakej uličky, kde som použila svoju predstavivosť a tá ulička ožila. Bola plná ľudí, ešte šťastných a spokojných, pred vojnou. Priznám sa, že som si predstavila, že som Liesel, zlodejka kníh. A tiež som sa nechala inšpirovať kamarátkou, ktorá mi hovorila, že oni keď to písali, tak opisovala cestu vlakom nejakého Žida, tiež sa jej to zvrtlo do príbehu. Ja totižto nie som nejaká poetka, nemám cit pre metafory, vhodné prirovnania alebo iné umelecké prostriedky. Väčšinou básne ani nepochopím, pokiaľ nie sú písané takým zrozumiteľným 'sedliackym' jazykom. Ak by ma už niekto chcel nazývať autorom, tak som potom spisovateľka. Príbehy, niečo čo má dej, to je moje.

V každom prípade, teraz sa psychicky pripravujem na posledný mesiac v škole. Viete si to predstaviť? Že sme prežili 9 mesiacov a teraz už len jeden? Jeden jediný posratý mesiac! Známky mám dobré, ale ešte je čas všetko dodrbať. V každom prípade, asi teraz všetkým učiteľom dôjde, že musíme písať písomky a doskúšavať a bude to poriadne nabité. Povedala som si, že mi je to vlastne jedno. Tak budem mať dvojky, no bóože, za to aby som čas trávila len nad knihami mi to nestojí. Môžem čas tráviť napríklad čítaním, sledovaním filmov či seriálov, počúvaním hudby, spaním. Toľko úžasných činností sa dá vykonávať. Alebo si budem stále dookola prezerať fotky z paddocku Formule 1 a odrátávať dni do ďalšej Veľkej ceny. A možno sa budem rozplývať nad hráčmi mojej milovanej Barcelony a ich nesmierne rozkošných detí.

Tento článok si nevšímajte, je to príšerné pseudodielo. Ale do leta okrem challenge a diary nič lepšie nečakajte...asi.

13. Pieseň, ktorá ťa vždy poteší a rozosmeje.

18. května 2015 v 12:53 | Zuzka |  30 days.
Čo viac si môže človek priať, ako voľný deň počas maturít? V poslednej dobe som dosť smutná. Nerada by som to tu rozmazávala. Takže taká dobrá pieseň, ktorá dokáže človeka potešiť a eventuálne aj rozosmiať je ideálna. Rozhodla som sa, aby to nebolo také suché, že vám predstavím dve piesne. Jednu, ktorá ma vždy poteší a druhú, ktorá ma vždy rozosmeje.

Vždy poteší: The Beatles - Let it Be
No jasné, že 'chrobáci' vždy potešia. Táto pieseň patrí do mojej beatlesáckej top 3. Je krásna. Dodáva mi neskutočnú energiu a nádej, že všetko sa na dobré obráti. Keďže neviem, čo viac by som napísala, tak vám predstavím tie zvyšné dve z top3. Na treťom mieste je práve Let It Be. Druhú priečku zaberá Yesterday a víťazom je pre mňa jednoznačne Hey Jude. Nie náhodou sú všetky tri z pera Paula. On je môj favourite Beatle, a myslím, že jeho hudba bola najvyspelejšia a najdokonalejšia zo všetkých. Ale samozrejme, že takéto rebríčky sú strašne ťažké urobiť, lebo všetky ich piesne sú svojim spôsobom na prvom mieste. Aká je vaša najobľúbenejšia pieseň od The Beatles? :)


Vždy rozosmeje: Kings of Leon - Charmer
Pustite si ju a uznajte, že sa nedá nesmiať :D :D Som fanúšikom KOL už asi šesť rokov a túto pesničku som objavila asi pred troma rokmi úplnou náhodou. Hneď ma to dorazilo. Proste Caleb je úžasný aj keď spieva niečo..normálnejšie. Verte, že som sa pokúšala napodobniť ten výkrik/škrek asi miliónkrát, ale podľa mňa je to nejaký nadľudský zvuk, ktorí vydávajú len vyvolení, lebo to sa nedá. Ale tak môžete skúsiť, ak si chcete poničiť hlasivky. Každopádne keď toto počujem, a ešte horšie keď toto vidím, tak ma vždy zaručene chytí smieška :) :D

Tak dúfam, že sa vám článok páčil. Zanechajte komentár so svojimi obľúbenými pesničkami, ktoré vám vylepšia náladu. A taktiež sa vám chcem v mene svojom poďakovať za úžasne krásne komentáre k minulým článkom, ste úžasní a mám vás strašne rada za to, ako ma podporujete. Naozaj si to vážim, a je mi smutno, že ste niekde tak ďaleko sa svojimi monitormi a že sa nepoznáme v reálnom živote :) Majte sa krásne, najbližší článok už hádam bude niečo zmysluplnejšie, než tie posledné.

Osamelá, iná, ale ja.

15. května 2015 v 21:46 | Zuzka |  Diary.
Presne viem, čo vám chcem nápísať. Mám to naplánované. Pred chvíľou v sprche som si to všetko ujasnila. Niet nič lepšie ako teplá voda stekajúca po vašom uzimenom tele. A potom, keď vypnete kohútik, opäť vás omámi tá zima. Rýchlo sa obliecť a pod perinu. S čajom v ruke, tak je to lepšie. Všetko je hneď lepšie. Článok sa píše lepšie.


Sedela som tam, sama v kúte a sledovala ich. Moju triedu, ten 'kolektív'. Viem, že doň nepatrím a ani patriť nebudem. Možno lebo nechcem. Pravdepodobne však preto, že som iná. Na otázku učiteľky ako najčastejšie trávime náš voľný čas som odpovedala čítaním - kníh, časopisov, článkov. Výbuch smiechu mojich spolužiakov. Asi práve zaregistrovali, že som tam, a ešte k tomu som z úst vypustila taký dobrý vtip. Aj moje kamarátky sa na mňa pozreli. Áno ľudia, ja čítam. Tie ich večné kecy, smiech. To všetko ma zrazu začalo strašne srať. Kto sú tí ľudia? Čo to trepú? Ako je možné, že sú tak odlišní?

Prečo som ja úplne iná? Cítim sa osamelo. Ale asi poprvýkrát v mojom živote, z toho nie som smutná. Lebo asi poprvýkrát v živote by som nechcela byť teraz niekde inde. Niekde vonku, zabávať sa ako normálny tínedžer. Nie. Chcem byť presne tu. Akurát by som chcela, aby tu bol so mnou ešte niekto. Akurát že, nie niekto koho poznám, niekto z mojich blízkych. Chcela by som, aby tu so mnou bol niekto koho ešte len spoznám (alebo aj nie), moja spriaznená duša. Človek, ktorý ma pochopí. A sedeli by sme tu spolu, každý vo vlastnom svete, držali sa za ruky, usmievali sa na seba, čítali knihy, počúvali hudbu a vedeli. Vedeli a poznali toho druhého.

Nepripadám si už ani ako lúzer. Svoju divnotu, svoju odlišnosť beriem v pohode. Fajn, tak chcem zomrieť na rakovinu. Fajn, tak chcem spoznať lásku na celý život. Fajn, tak sa uspokojím s prácou knihovníčky. Fajn, tak nechcem mať deti. Fajn, tak nechcem byť každý piatok večer ožratá. Fajn, tak mám 5 imaginárnych manželov. Fajn, tak ma fakt nezaujíma, kto s kým chodí. Fajn, tak píšem trápne články na blog. Fajn, tak na mojej facebookovej stránke mám len samý šport a politiku. Fajn, tak mám 56 priateľov. Fajn! Je to v pohode! Nie som šťastná, ale nie som ani nešťastná. Som. Som iná. Ale som to ja... i keď nemám ani tušenie, čo to znamená.

12. Kedy si naposledy plakala a prečo?

10. května 2015 v 18:24 | Zuzka |  30 days.
Dneska len taký krátky článoček do 30 dňovej challenge. Táto téma sa mi nepáči, tak neviem, prečo som ju tam vôbec dávala. Ale nevadí, niečo predsa len vytvorím :)

http://38.media.tumblr.com/799e40f12a91ed39f033d4031cf05808/tumblr_inline_ndt1k86QTk1s7js3w.gif

S nesmiernou radosťou vám oznamujem, že naposledy som plakala vo štvrtok. A neboli to slzy smútku, depresie, nešťastia, nočného prebudenia a precitnutia. Nie. Boli to slzy čírej radosti, respektíve nezastaviteľného smiechu. A ako k tomu došlo? Dopredu upozorňujem, že pravdepodobne to vám, čitateľom tohto totálne mimologického a nezmysluplného článku, nepríde ani trochu vtipné. Ale bol to taký situačný humor, keby ste tam boli aj vy, tak sa smejete spolu s nami. Takže, mali sme zastupovanú hodinu, alebo teda hodinu smiechu. Prišiel nám zastupovať nemčinár, dosť sexi chlap inak (dúfam, že ma bude budúci rok učiť!). Tak sme sa teda vo štvorici s Maťou, Gabčou a Terkou rozprávali. Gabča neustále zvierala v ruke časopis a tak si ho skrúcala. ďalšia spolužiačka na seba neustále upozorňovala, pretože si chcela vydobiť pozornosť učiteľa. Gabča sa k nemu otočila a zabučala naňho, tak sme sa smiali, že toto je najlepšia baliaca technika sveta. Ďalej sme pokračovali v rozhovore, a Maťa nám chcela povedať príhodu s prvej hodiny, ktorú máme delenú na dve skupiny. Len sa tak rozprávali a citujem spolužiačku "Ja keď som išla odpovedať z dejepisu, no ja som mala taký sex..." Po tejto prerozprávanej príhode sme vybuchli nádherným, hlasným a úprimným smiechom. Smiali sme sa dlho, plakali sme a ku koncu sme sa vlastne smiali len na tom, ako sa smejeme. Uznávam, že si o nás museli kadečo myslieť ostatní prítomní. A celé to zakončila opäť Maťa, ktorá úplne odveci cítila potrebu povedať nám o svojej babke, ktorá si zohrieva pico v mikrovlnke a dodala, že "Bože pivo fuj, ja si iba vodu zohrievam tam, keď ráno nestíham urobiť kašu..." To nás opäť pobavilo na celkom dlhú dobu. A ku koncu hodiny, keď nás boleli bruchá, tiekli nám slzy, sme ešte zistili, že tá baliaca technika funguje, keďže učiteľ oslovil práve Gabču s otázkou kedy zvoní. :D :D

Ako som povedala, asi vám to neprišlo tak vtipné, ale ja budem mať toto na pamäti ešte dlho, lebo tak dobre som sa nenasmiala ani nepamätám. Užívajte si života, smejte sa a plačte, hlavne komentujte ;)

Zlodejka kníh.

7. května 2015 v 21:19 | Zuzka |  Books.
Konečne tu mám pre vás 'recenziu' na knihu Zlodejka kníh od autrálskeho spisovateľa Markusa Zusaka. Knihu som čítala pomerne dlho, pretože bola v čestine a ešte k tomu elektornická, na čo ešte stále nie som celkom privyknutá. Recenzia sa mi bude písať tiež asi ťažko, pretože je to kniha o vojne, napriek umievavým okamihom je to v podstate smutný príbeh. A ja som veľmi citlivá, takto to vo mne vyvolalo silné emócie.


Pokúsim sa bez spilerov, sľubujem. Kniha rozpráva príbeh dievčatka menom Liesel Memingerová, ktorá prichádza roku 1939 do mesta Molching pri Mníchove, kde má začať žiť v novej rodine. Jej pestúnmi sa stanú Hans a Rosa Hubermanovci. Liesel sa najskôr nový život vôbec nepozdáva. Pravidelne ju trápia nočné mory, strach a snaží sa spoznávať okolie. Prečo ju však voláme Zlodejka kníh? Pretože ňou je. Od mala sa toto dievča túži naučiť poriadne čítať, pretože knihy ju fascinujú. S učením jej pomáha jej nový otec, a tak spolu trávia noci nad knihami, ktoré Liesel ukradla z núdze či čistého potešenia. Okrem toho, že sa spoznáva so svojimi novými rodičmi, musí sa začleniť aj do kolektívu detí na ulici. Tam sa zoznámy s chlapcom od susedstva Rudym, s ktorým si vybuduje silné priateľstvo. A zaujímalo by vás, ako sa o príbehu dozvedáme my? Nuž zo príbehu, ktorý napísala samotná Liesel. Ten ukradla najvernejšia spoločníčka, akú si človek dokže predstaviť - samotná smrť. A ešte si dovolím trochu zaspilerovať - príbeh sa odohráva v období vojny, a vojna ide ruka v ruke so smrťou. Je všade.

the book thief

Musím sa úprimne priznať, že aj napriek tomu, že ma kniha od začiatku zaujala, veľmi ma nebavila. Ale človek sa do toho musí 'dostať'. Postupne som si mnohé postavy obľúbila a dej začal byť zaujímavejší, takže sa mi to veľmi zapáčilo. Zaujali ma nohé myšlienky, ktoré autor prostredníctom úvah rozprávačky a Liesel prezentoval. Mnohé z nich skutočne stoja za zamyslenie. Uvedomila som si, že vždy staviam Nemcov do pozície vyníkov, že niečo také ako holokaust dopustili. Ale boli mnohí, ktorí nesúhlasili s dianím a sami sa stali tak trochu obeťami. Pomohla mi pochopiť ako sa asi cítili chudobný obyvatelia Nemecka a aký bol pre nich život ťažký. Vojna je taktiež čas, kedy sa preukáže charakter a dobré srdce, v tomto príbehu ho bolo vidieť.

Zlodejka milovala knihy, tak isto aj ja. Preto sa mi kniha veľmi páčila. Skutočne som si ju zamilovala, už teraz patrí medzi moje najobľúbenejšie. Ale je veľmi smutná. Pri niektorých pasážach som plakala. Veľmi som plakala a nedokázala som prestať. Pretože, proste .... Zlodejka kníh je krásna kniha. Každého kto ju prečíta určite obohatí, aj preto ju vrelo odporúčam.

Polnočná zmena.

3. května 2015 v 9:57 | Zuzka |  Other.
Urobila som si pekný dlhý sobotný večer. Pozrela som si všadespomínaný film Love, Rosie. Bolo to krásne, také romantické. Som asi až príliš emocionálna, pretože som sa samozrejme rozplakala. Vždy plačem. Kvôli všetkému. Nejak sa s tým dá žiť. No a keď som skončila s filmom a došiel mi aj čaj (ďalší dôvod na plač), tak som sa pustila do nového dizajnu blogu. Nemala som ani poňatia, že čo chcem urobiť (to ja nemám nikdy). Nakoniec vzniklo toto. Celkom sa mi to páči, ale nevylučujem, že sa ešte zmení. Možno v júni presadnem na niečo letnejšie.

Summer is loading...

Taktiež som sa myšlienkami dostala k úvahe, prečo som si pri zakladaní blogu zvolila tak jednoduché, obyčajné a ničím nezaujímavé blogerské meno. No, asi preto, že sa blog volá nezaujímavá, takže nič zaujímavé by to ani byť nemohlo. Ak by som si mala zvolil pseudonym s nejakým normálnym existujúcim menom bolo by to niektoré z týchto - Jane, Jenna, Katie, Malia, Mia, Ginny. Páčia sa mi, kebyže sa mi náhodou niekedy v budúcnosti stane, že vymäknem až na toľko, že upustím od svojho rozhodnutia nestať sa matkou, tak to dieťa dostane jedno z týchto mien (za predpokladu, že to bude dievča, samozrejme). Ešte by som mohla použiť jednu z mojich prezývok z detsva, ktorými ma ovešal môj milovaný otec - Buci, Lulyna, Vankúš, Radiátor. No questions, please. Nakoniec teda asi nie je až tak zlé, že som zvolila svoje skutočné meno...

Untitled

Inak mám teraz čisto hokejovú náladu. Na nič iné vlastne ani nemyslím, ak teda nepočítame tú príšernú písomku z chémie, ktorá na mňa čaká. Som jediný blázon, ktorý sleduje hokej pred telkou v drese a po stojačky? Iba ja vykrikujem na celý dom góóóól, poprípade komentujem a vyberám taktiku? Potešíte sa informáciou, že nie, ale zároveň ma nemôžete sklamať odpoveďou áno.

A teraz si tu tak sedím v kuchyni za stolom. Popíjam čajík a papám koláčik, čo som si už stihla upiecť. A môžem vám dať niekoľko bezvýznamných sľubov, ktoré nevedno či dodržím. Napíšem recenziu na Zlodejku kníh, budem pokračovať v písaní challenge, mám celkom slušnú zbierku odfotených dobrôt, takže po vzore Lindy a Vivi, sa aj ja dám na niečo ako food inspiration. Pretože ma to proste baví! Istotne napíšem nejaký ten denník, aj s hokejovou tematikou. Len sa bojím, že keď bude tých článkov veľa, tak to nikto nebude čítať....


Užívajte si život, jedlo, spánok s myšlienkou
na za krásne komentáre ďakujúcu Zuzku
a prídte niekedy zas pozrieť,
čo sa deje na tejto potápajúcej sa lodi,
zvanej nezaujimava.blog.cz