Červen 2015

Poznatky zo školského výletu.

28. června 2015 v 17:48 | Zuzka |  Diary.
Dohodnúť sa na triednom výlete bol spočiatku problém, keďže polovica triedy chcela ísť niekam na kúpalisko. Nakoniec sme však vybrali cieľovú destináciu, ktorou sa stali Tále. To sme ešte netušili, že náš 'milovaný' triedny vymyslí cestu tak, že si to tam pekne odšlapeme. Takže sme pekne vo štvrtok ráno nasadli do motorom poháňanej železničnej súpravy, o ktorej luxuse netreba polemizovať a odviezli sa do dedinky blízko Brezna menom Valaská. Odtial sme sa celí (ne)odhodlaní vybrali na túru do Bystrej. Išlo sa prevažne hore, čo robilo mnohým neskúseným turistom problém, avšak to bola pekná prechádzka. Poznatok č.1: Keď sa povie, že je to posledný kopec, celkom isto to nie je posledný kopec :) V Bystrej sme mali po dvoch hodinách šlapania prestávku na nákup v Coop jednote. A potom sme sa opäť vydali na cestu, tentokrát na samotné Tále. Som presvedčená, že nás hlásili aj v nejakom dopravnom servise v rádiu, pretože dvadsať ľudí išlo po krajnici skoro vedľa seba a vážne som mala pocit, že nás niečo zrazí. Poznatok č.2: Pošlite triedneho vždy dopredu, bol to predsa jeho hlúpy nápad ísť pešo. Na chatu sme nakoniec celí šťastní a spotení dorazili, dostali teplý obed a mohli sme sa ubytovať. To bolo tiež vtipné, pretože sme tri dostali izbu, ktorá vyzerala ako chodba - úzka a malá. Boli tam dve postele a pán nám tam chcel dať ešte prístelku. No našťastie sme sa vymenili s triednym a tak sme mali tú izbu nakoniec celkom slušnú. Hneď ako sme sa usadili, som zistila, že ma neskutočne dotlačili topánky. Poznatok č.3: Ani kvalitná obuv vám nezaručí, že sa vám neurobí taký pľuzgier, že nebudete môcť chodiť s uzavretou pätou. Išli sme von, chvíľu sme sa pozerali ako chalani hrajú volejbal. Potom sme sa prechádzali a nakoniec sme štyria hrali futbal. Vďakabohu mám takého zlatého spolužiaka Erika, ktorý hral s tromi babami a prispôsobil sa našej kľavosti. Poznatok č.4: Normálni chalani stále existujú. Následne sme išli zase na prechádzku a porobili zopár selfíčok. Večer sme opekali. Chalani s nami majú evidentne nejaký problém, lebo celé poobedie sa hrali sami a úplne nás baby ignorovali, takže to bol fakt kolektívny výlet (až večer sa nejak rozbehli). Poznatok č.5: Nezáleží na tom, kde sedím. Dym pôjde vždycky mojím smerom. Potom sme večer nejak preflákali s Ivett a Martou, rovnako ako sme preflákali celý deň. No a noc bola tiež zaujímavá. Celá trieda bola na jednej izbe a ja, dve spolužiačky a už spomínaný Erik sme hrali žolíka. Celú noc. A ten chudák chlapec nevyhral ani raz. Okolo druhej, keď začali dvaja zvracať z alkoholu, ktorí popili, sme sa rozpŕchli na izby. Baby mi potom ukazovali fotky a roprávali, čo kto robil. A ja som nebola ani na chvíľu smutná, že som tam s nimi nebola. Poznatok č.6: Radšej sa budem o polnoci rozprávať o kvótach na imigrantov (čo sa aj stalo), ako sedieť na izbe s ľuďmi, ktorí sú po požití malého množstva alkoholu moji kamaráti a pritom sa so mnou celý školský rok nerozprávajú. Je to divné? Nakoniec sme všetci pospali a budíček o pol ôsmej nám zaistil, že sme spali menej ako štyri hodiny. Opäť sme mali ísť pešo, no nakoniec sa nevyspatý triedny rozhodol, že pôjdeme busom do Brezna a odtiaľ vlakom naspäť domov. Myslím, že všetci, čo deň predtým pili boli zo seba trochu rozčarovaní. A najmä moje splubývajúce, ktoré zistili, aká faloš a pretvárka sa v našej triede v skutočnosti skrýva. Poznatok č.7: Alkohol zbližuje, avšak hneď po vypršaní jeho účinku je všetko po starom. Smutná pravda.

Tak v tomto hoteli sme nebývali ;)

Večerná chvíľka mudrovania.

19. června 2015 v 22:19 | Zuzka |  Diary.
Piatkový večer. Ľudia bývajú zvyčajne niekde vonku, zažívajú dobrodružstvá, robia si spomienky, rysujú tehličky od neutíchajúce smiechu a alkohol tečie potokom. A možno sú len niekde zalezení, no sú sami so sebou spokojní natoľko, že sa neľutujú a necítia osamelo. Ale to nič, každý si je zodpovedný za svoje vlastné šťastie, nešťastie, pocity a v konečnom dôsledku život.


Moja existencia pozostáva vlastne len z prežívania. Jasné, mám skvelých priateoľov, milujúcich ľudí okolo mňa. Ale aj tak môj život stojí sa jedno veľké psie hovienko. Myslím, proste mám toľko snov a ideálov. Vždy keď si poviem, že niečo dokážem, že jedného dňa budem sama na seba hrdá, tak si uvedomím, koľko ľudí si to ešte povie. Lenže nie všetci si splníme svoje sny. Nie všetci budeme úspešní a šťastní. Vždy tu budú aj tí priemerní. A keď sa tak zamyslím, čo je na tom zlé?

Baví ma stereotyp. Pokiaľ žijete v stereotype, každé vybočenie z neho je pre vás nesmienym potešením a dobrodružstvom. Občas sa cítim ako Bilbo, opustím svoj hobití príbytok a zažijem niečo veľké. Som zástancom teórie, že život sa nedá žiť pre moment, a že si každý ten moment nesmierne užijete. Z toho sa tiež stane stereotyp. Ale je to každého vec, akú cestu životom si zvolí. Len nech mi nikto nevnucuje svoje múdre kecy. Mám právo urobiť svoje vlastné rozhodnutia. Zlé rozhodnutia. A chyby. Kopu chýb.

Untitled

15. Môj bežný deň.

17. června 2015 v 19:16 | Zuzka |  30 days.
Ako vyzerá môj bežný deň, to je úplne jednoduché a nezaujímavé. Povedzme taká bežná školská streda.... Nezazlievam Vám, ak tento článok úplne preskočíte a odignorujete.
Untitled
Ráno.
Nie som zrovna ranné vtáča, čo si budeme nahovárať. Vstávam okolo 6:45. Prvú vec čo urobím je, že navštívim kúpeľnu, kde sa snažím nerozplakať pri pohľade do zrkadla a rozčesávaní mojich vlasov. Potom sa oblečiem, naraňajkujem, urobím si desiatu. Nasleduje ranná hygiena. Keď mám čas sadnem si k telke, čítam si alebo sa učím do školy. V zime odchádzam z domu 7:30 na autobus. Avšak počas krásneho letného obdobia sa často spakujem o desať minút neskôr, pretože idem na svoj vlastný pohon a teda bicyklom, čo je inak úplne najúžasnejší spôsob dopravy a pokiaľ máte túto možnosť, neváhajte ju využiť ;)
Every morning
Dopoludnie.
Tak samozrejme som v škole. Trikrát do týždňa máme sedem hodín, raz šesť a raz päť. V škole sa väčšinou nudím. Inak moje najobľúbenejšie predmety sú angličtina, telesná (ak zrovna nemáme atletiku) a dejepis. Vďakabohu, počas prestávok sa s mojou partičkou vždy celkom dobre zabavíme. Mávam aj obedy, kde varia fakt dobre, takže pred odchodom domov sa ešte poriadne napapám. A môžem vám povedať, že občas je obed to, načo sa celý deň teším :D

14. Obľúbené knižné/filmové postavy.

13. června 2015 v 13:00 | Zuzka
Dnešná téma sa mi fakt pozdáva. I keď som musela dlho premýšľať, než som tento rebríček zostavila. Pretože ich je toľko, že by ste sa nedočítali. Ale vybrala som top štvorku, lebo viac si ich nedokážem vybrať :)


4.Augustus Waters (The Fault In Our Stars)
Myslím, že vďaha jeho pohľadu na život som si ho obľúbila pri prvej zmienke v knihe a prvej scéne vo filme. Gus je proste ten typ princa, ktorý sa vyskytuje len v knihe. Najviac mám ňom rada jeho zmysel pre humor. A jeho optimistický, no zároveň realistický pohľad na život, niektoré tie veci, ktoré povedal sú nádherné a stoja za hlboké zamyslenie. V knihe sa stal mojou najobľúbnejšou postavou, a moje naj postavy vždy zomrú. Tých sĺz, ktoré som kvôli nemu preplakala bolo neúrekom. Nezaslúžil si skončiť takto, keď mal tak veľké srdiečko, ale aj na tom môžeme vidieť, aký je život krutý. A čo sa týka filmu, sledovať Ansela ako sa s ľahkosťou zhostil tejto úlohy, nikto nemôže povedať, že nebol pre túto rolu tým pravým.

Untitled

Starodávnou uličkou.

8. června 2015 v 16:41 | Zuzka |  I'm a writer.
Dneska možno trochu netradičný článok. Lotte mi napísala, že by chcela, aby som sem pridala svoj umelecký sloh, ktorý sme mali napísať na tému Starodávnou uličkou. Dostala som mimochodom jednotku, aj keď som sa bála. Rozhodla som sa ho zverejniť, pretože aj tak nestíham a nedokážem vymyslieť nič zmysluplnejšie a hodnotnejšie, čo by som napísala.

Taktiež sme písali sloh z angličtiny, ktorého som sa bála ešte viac a bola z toho nakoniec jednotka. Mali sme tému My worst day ever. Vzhľadom k tomu, že taký deň som ešte ani nezažila som musela improvizovať. Vymyslela som si, že som išla na prechádzku do lesa s kamoškou a tam sme našli nejakého bezdomovca, ktorý bol celý od krvi. Zavolali sme mu sanitku a na druhý deň som ho išla pozrieť do nemocnice, lenže som sa dozvedela, že zomrel. A že som z toho bola veľmi smutná, pretože som sa mu snažila pomôcť, dala som mu napiť a tak a on napriek mojej pomoci zomrel. Nemám tušenie, prečo by to mal byť môj najhorší deň, ale na nič lepšie som neprišla. Takže tak.

Tu už je ten spomínaný sloh:

Bola som ešte malé dieťa, keď sme navštívili to múzeum. Fotky ľudí, ktorí podľa rozprávania sprievodkyne boli všetci mŕtvi, ma istým spôsobom očarili. Veľa veciam môj zmätený detský rozumček nerozumel. Ale vždy som mala dobrú predstavivosť, a tom som na prechádzake mestom cestovala v čase.
Pomaly sa stmievalo a ochladilo sa. Pritúlila som sa bližšie k maminmu teplému telu. Mesto bolo plné turistov, hlasno diskutujúcich o architektúre a histórii. Snažila som sa udržať pri mojich rodičoch, avšak v takom veľkom dave sa človek ľahko stratí. Zastala som, potom som sa rozbehla a nakoniec sa ocitla v prázdnej starodávnej uličke. Domy tam stáli jeden na druhom, opustené a prázdne. Vyzerali presne ako na fotografiách z múzea. Zavrela som oči a zhlboka som sa nadýchla. Ticho, ktoré tam panovalo, bolo upokojujúce a vzrušujúc. Keď sok oči opäť otvorila, ulica bola plná ľudí. Ženy v decentných šatách stáli pred obchodmi a veselo klebetili. Muži postávali naokolo oblečení v dlhých kabátoch s klobúkmi na hlave a fajčili. Vykročila som pomaly, pozorne sledujúc ľudí a budovy, ktoré predo mnou ožili. Domy opäť získali svoju farbu. Tých farieb bolo neúrekom. Zaujala ma najmä kaviareň, ktorá sídlila približne v strede ulice. Fasádu mala drevenú, vyfarbenú namodro ako najsvetlejšie nebo. Pred ňou stáli stoličky a stoly. Sledovala som nadšené detské tváre, ktoré jedli veľké zmrzlinové poháre. Premýšľala som, či aj oni skončili v tých vagónoch a či niektoré z nich prežili. Chcelo sa mi plakať, a tak som sa pobrala ďalej, tentoraz pozorujúc budovy, a nie ľudí. Ulička vyzerala, akoby v nej nikto nežil a slúžila len ako sídlo obchodov, kaviarní a kancelárií. Budovy boli nízke, väčšinou jednoposchodové. Niektoré boli jednofarebné, iné mali výzdobu, na ktorej museli murári pracovať dhú dobu. Jeden dom mal dokonca vežičky, na ktorých sa usadili vtáčiky., Začali si pospevovať tak hlasno, že prekričali vravu, ktorá na ulici panovala. Blížila som sa už ku koncu tejto magickej uličky, ktorá ma neskutočne fascinovala. Otočila som sa a poslednýkrát uvidela život ulice, príbehy ľudí, históriu budov a započúvala som sa do hlasného, ale krásneho spevu vtákov dožadujúcich sa pozornosti okolia.
Všetko to zmizlo, keď som začula svoje meno. Zozadu ku mne pribehla moja vystrašená mama, celá sa trasúc od strachu. Nahnevane, no s úľavou sa ma vypytovala, kde som bola. Nikdy som jej ani nikomu inému nepovedala, že som sa v tej uličke preniesla časom, a zažila ju plnú života a radostnej pohody.

Akú známku by ste mi dali vy? :)