Září 2015

Movie night #1

26. září 2015 v 15:47 | Zuzka |  Movies.
Tak som si zmyslela, že urobím novú rubriku, prosterdníctvom ktorej vás oboznámim s filmami, ktoré som za posledné obdobie videla.. Nechcem aby to bolo niečo extra dlhé, len stručný obsah a môj názor na vec. Podobné články sú na viacerých blogoch, takže uznávam, že to nič svetoborné nie je. A tiež uznávam, že asi nie som tá najpovolanejšia osoba na hodnotenie kvality tvorby kinematografie, pretože nedokážem byť dosť objektívna. No ale zase sa o to ani veľmi snažiť nebudem. Dúfam, že vás inšpirujem a pomôžem vám vo výbere dobrého filmu, keď sa budete v piatok večer náhodou strašne nudiť. Nebude to nič pravidelné, len občas keď sa mi nazbiera dosť napozeraných filmov, tak niečo vydám. Ako napríklad teraz :)

Článok bol napísaný ešte v júli. A ja s mojím temtom formule 1 som sa ho rozhodla vydať a teraz. A myslím, že je to vhodnejšie načasovanie, keď prichádza obdobie, kedy sa už viac sedí doma, než pobehuje po vonku. Takže dúfam, že sa vám to bude páčiť.

Begin Again/Love Song.
ČSFD: 74%
Moje hodnotenie: 8/10
Film je vlastne romantický, i keď je dosť o hudbe. Rozpráva nám príbeh Gretty, ktorá pricestuje do New Yorku za svojím priateľom Davom, ktorému sa snubne rozbieha kariéra speváka. Avšak Dave sa mení, a keď Gretta zistí, že ju podviedol odíde bývať ku kamarátovi. Ten ju vezme do pubu, kde ju prinúti zaspievať jednu so svojích piesní. Všimne si ju tam ožratý hudobný producent Dan, ktorému sa však rúca kariéra aj život. Ponúkne jej, že spolu nahrajú album, nemajú však dostatok peňazí. Rozhodnú sa album nahrávať na rôznych miestach v New Yorku - Central Park, Time Square...- a piesne ponechať aj so zvukmi mesta. Počas nahrávania sa Gretta zbližuje s Danom, zároveň však obaja hľadajú samých seba.

Nachádza sa tu veľa krásnych myšlienok, najmä o význame hudby a o sláve. Taktiež tu nájdete výborné herecké obsadenie, keď sa v úlohe Gretty predstavila Keira Knightly, Dana stvárnil Mark Ruffalo a Dava si zobral na starosť Adam Levine. Možno aj kvôli tomu sa mi film tak páčil, tiež piesne, ktoré odzneli boli nádherné.Je to taký príjemny, pokojný a krásny film.
909090

Pubertálny denníček.

15. září 2015 v 0:28 | Zuzka |  Diary.
Cítim sa tak nejak dobre, aj zle zároveň. Mám chuť písať. Len tak, o ničom, proste sa s vami podeliť o moje najnovšie starosti s radosti. A svoje pocity a myšlienky. Ako keby niekoho zaujímali. Ako keby som ja niekoho zaujímala. Lenže podľa mňa nikto nikoho nezaujíma. Všetci sme sebci, či už si to priznáme alebo nie. Vždy sa budeme najviac zaujímať o seba. A možno je to tak dobre. Každý by sa mal starať o seba. A nesúdiť druhých. Hah, odomňa to vyznieva tragikomicky. Som sama zo seba sklamaná. Snažím sa byť niekým, nie ja si nahováram, že som niekým, kým byť chceť, ale pritom viem, že taká nie som. Chcem byť cool, neriešiť druhých a nepotrebovať niečo znamenať. Asi taká čiastočne som, v niektorých situáciach. Ale proste dnes som prišla na to, že sa sťažujem na pretvárku a ohováračky u nás v triede, ale bola som na káve a robila presne to isté, teda ohovárala. Nie nejak kruto. Skôr to bola normálna debata o niekom, nič zákerné ale aj tak. Zostalo mi zo seba smutno. Na druhej strane to je predsa to, čo normálne tínedžerky robia, nie? Všetko strašne prežívajú, riešia všetko naokolo, navzájom sa neznášajú. Ale ja nechcem byť normálna tínedžerka, ježiši. Chcem byť iná. Ale jedna moja časť sa bije s tou druhou a zatiaľ je to nerozhodne. Vek, v ktorom sa náchadzam je skutočne len o hľadaní a vytváraní vlastnej identity. Začíname byť niekým. Z nikoho sa stáva niekto. Formujeme svoje názory a postoje. Ach, nie je tá puberta krásna?!


Viete čo je na puberte ešte krásne? Chodenie do školy. Možnosť vzdelávať sa. Ani si to človek neuvedomí, aké má šťastie. Škoda, že sa v škole rieši viac všetko iné, než to samotné učenie. Mám strašný strach. Zo všetkého, čo ma čaká. Nie len tento rok. Ale v budúcnosti. Čo chcem robiť? Čo budem robiť? Moja nevedomosť o budúcnosti čiastočne plynie aj z môjho nulového sebavedomia. Rada by som vykonávala istú profesiu, pri ktorej však istú dávku sebadôvery potrebujete. Rada by som robila s ľuďmi, lenže komunikovať s tými neznámymi ma desí. Vždy som si myslela, že som pomerne sympatický človek, ktorý si svojou prirodzenosťou získa okolie. Lenže s vekom zisťujem, že to tak nie je. Veľmi sa ľudom ani neukazujem. Skôr sa vtiahnem do ulity. To by nebol vo väčšine prípadov problém, lenže ako dospelý človek potrebujete byť samostatný a nezávislý, a to znamená aj sebavedomý, aspoň natoľko, že dokážete fungovať v spoločnosti. Už druhý rok si vravím, že by som sa rada prihlásila do jazykovky. Mám ale strach rozprávať pred skupinou ľudí. Neznášam ústne skúšanie. Najšialenejšia vec, ktorú som urobila, bolo, že som sa stretla s Minou, ktorú som v podstate nepoznala. Bolo to nakoniec fajn. Ale ja mám proste strach. Možno ani nie tak z nich, ako zo seba. Bojím sa, že sa strápnim, zosmiešnim, že neurobím dobrý dojem. Bojím sa, že nebudem pre ostatných dosť dobrá. Moje obavy sú hlúpe ja viem. Môže vás to dokonca uraziť, chápem. Najhoršia je pre mňa veková skupina tých približne do desať rokov starších ako ja a moji rovesníci. Nemám problém sa baviť s niekým výrazne starším. Ale ak je pri pokladni v Bille milo sa usmievajúci vysokoškolák, tak zčerveniem a som v rozpakoch. Bože, toto je hlúpe.

.

Čo je ešte hlúpejšie, je fakt, že trpím tak trochu panickým strachom práve z chalanov. Neviem, nie som si zrovna istá pri kominikácií s nimi. Možno so zopár z nich sa dokážem normálne baviť. A možno je to len tým, že som zvyknutá na debilov, ktorý vás len súdia a odsudzujú pri každom pohľade. Normálne to cítite, ako vynášajú rozsudok, keď tak prižmúria oči. Po poslednej letnej príhode, keď som sa strápnila v kníhkupectve, som si povedala, že sa budem sústrediť na seba. Jednoducho, že najskôr musím zapracovať na tom, aby som získala nejaké sebavedomie a niekým sa stala. Až potom sa môžem stať niečiou. Povedané úprimne, nie som na nič také ako vzťah pripravená. A tak prvý raz v mojom živote, nezávidím nikomu zadanému, nechcem sa držať za ručičky ako všetky tie páry, nie je mi smutno z toho, že som stále sama. Áno, iste by to bolo pekné. Ale prvý vzťah bude musieť počkať, pretože ja som teraz svojou prioritou. Okrem toho je štatisticky potvrdené, že ak nehľadáte, nájdete to, že ak nechcete, získate to. Konečne si to len nenahováram a skutočne to cítim a chcem to tak.

Srdečne vám blahoželám k zloženiu skúšky ohňom, akou boli tieto riadky.
Potrebovala som si zrovnať myšlienky,
a prečo ich už rovno nezavesiť na net, keď je tu tá úžasná možnosť?
Majte sa pekne.
Zuzka

Imigranti: Aj za, aj proti.

12. září 2015 v 22:05 | Zuzka |  Time for thinking.
Povedala som si, že k tejto stále viac aktuálnej téme sa vyjadrím aj ja, keďže som nad ňou dosť premýšľala. Po celej Európe sa nám rozpŕchli imigranti zo Sýrie a Afriky, situácia je vážna a pohyb osôb v podstate nekontrolovateľný. Na internete sa hádajú zástancovia prijímania utečencov s tými, ktorí by ich postavili k stĺpom a odsterili. Politici sa hádajú ohľadom povinných kvót, a neutrálny pozorovateľ nevie, čo si má myslieť.

Priznám sa, že keď táto utečenecká kríza začala, bola som rázne proti tomu, aby sme ľudí prijímali, nie to ešte ich prerozdeľovali do jednotlivých krajín. Vtedy sa však hovorilo najmä o utečencoch z Afriky, tých, ktorí sem prišli za prácou a neutekajú pred bezprostredným ohrozením života v podobe vojny. Proti africkým migrantom som stále. Myslím, že Európska únia ako aj Taliansko úplne zlyhali, keď tie lode neotáčali naspäť, či ich nenechali sa potopiť. Viem, že to vyznieva kruto. Ale za týchto ľudí naozaj zodpovednosť necítim, a aj keď ich ľutujem, nemyslím, že majú v Európe svoje miesto. Sú to ľudia, ktorí nevedia svoje mená, vek, písať či čítať. Čo tu s nimi máme robiť? Ako sa máme o nich postarať? Naopak, imigranti zo Sýrie, to je iná. Aspoň pre mňa. Myslím, že máme povinnosť sa o nich postarať. Veď predsa koľko ľudí sa rozpŕchlo po svete počas vojen v minulom storočí, a boli to aj Slováci, ktorých prijali v Amerike, či na blízkom východe. Preto myslím, že im ako obetiam vojny, ktorú vedú ich vlastní, by sme pomôcť mali. Netvrdím, že ich máme opatrovať ako v bavlnke, ale niečo si zaslúžia. Zaslúžia si šancu na nový začiatok. Mnohí z nich sú vzdelaní a zruční. Mali svoju prácu, ktorú môžu robiť aj tu. Pre Európu budú možno skôr príťažou, ale aspoň niečo sa nám vráti.

Plne si uvedomujem, že sú to všetko moslimovia. Viem, že Islamský štát vyhlásil, že bude svojich bojovníkov do Európy dostávať aj takouto cestou. Ale nie všetci musia byť nutne teroristi. V súvislosti s týmto, mám aj ja obavy. Celá tá vojna v Sýrií je čosi strašne nezmyselné, a opäť raz nás môže zničiť náboženstvo. Bojovať prosti niekomu, kto chce zomrieť je ťažké, pretože druhá strana sa snaží o opak, o to aby prežila. Každopádne pevne dúfam, že väčšina z nich je slušná a dokážu tu svoju šancu na nový život úspešne využiť.

Čo ma taktiež celkom zaráža a až priam vytáča do nepríčetnosti je postoj mojich milovaných spoluobčanov. Slováci (tak ako vždy) cítia najväčšiu krivdu sveta, boja sa o svoj štát a hrdo si na námestiach búšia do sŕdc, zatiaľčo druhou rukou hádžu kamene do moslimskej rodiny. Na internete nájdete milión stránok, bilión fotiek a trilión komentárov ohľadom tejto situácie, sú plné nenávisti a neporozumenia. Najčastejšou odpoveďou na prípadne kvóty je veta - tak si ich nasťahujte k sebe domov. Ach, aká inteligencia sa za tým skrýva. Nie, nesúhlasím s kvótami, pretože nemajú žiadny zmysel. Tí ľudia nemajú o pobyt na Slovensku absolútne žiadny záujem. Sme im ukradnutí, majú nás naháku. Nikto z nich tu nechce byť ani ostať, tak nechápem postoj Slovákov, ktorí už berú krompáče a lopaty do ruky, že idú hájiť svoju vlasť. Máme najmenej čo hovoriť. Keď sa búria Nemci, Francúzi, Angličania, proste ľudia z cieľových krajín utečencov, tak to dáva zmysel. Ale čo to má s nami? Aj keby sem prišli, pôjdu preč, lebo pre nich nie sme cieľom. Nikto nič nenávistným komentárom nevyriešil, akurát dokázal, na akej nízkej úrovni sa nachádza. Občas mám dokonca pocit, že niektorí našinci sú ešte horší než tí imigranti, a rada by som ich vymenila.

V závere to teda zhrniem. Nemám nič proti imigrantom zo Sýrie, ktorí si zachraňujú životy. Neviem síce, čo od nás očakávajú ale budiš. Utečenci z Afriky podľa mňa do Európy neprinesú nič dobré a mali by sme ich vrátiť, minimálne už konečne zamedziť prílivu ďalších lodí. Nesúhlasím ani s kvótami, ktoré by možno boli európsky férové, ale zbytočné, pretože do niektorých kútov EU, proste tí ľudia ísť nechcú a neostanú tam. Napriek tomu, že som zozačiatku bola zhrozená a chcela som, aby sa tí ľudia vrátili domov, moji milí Slováci so svojou múdrou antikampaňou u mňa vyvolali pocit solidárnosti. Samozrejme by bolo dobré, keby odišli odkiaľ prišli, ale nechcem klesnúť k tomu, že tu budem plánovať ich vraždy. Sama často hovorím, že všade sú ľudia a žiadna ľudskosť. Možno teraz je príležistosť na to, ukázať, že ľudskosť ešte úplne nezmizla.

Na ceste.

8. září 2015 v 15:48 | Zuzka |  Books.
Zdravím všetkých knihomoľov/ky. Zaujímavé, že dnešná recenzia je opäť na knihu z 50. rokov. Nejak som sa dala na 'historické', pretože tie v sebe skrývajú asi väčšiu múdrosť a rozhodne kvalitu. Konečne som prečítala Na ceste od Jacka Kerouaca.

(Práve som zistila, že som čítala rukopis, teda prvý originál tohto diela. Mená nie sú pozmené, niektoré príhody pravdepodobne ostali a sú také, ako si ich Jack zapísal na začiatku, nie ako ich vydal po úprave. Som ja ale génius, že som si to vôbec nevšimla! No nevadí, aspoň to bolo zaujímavejšie.)


Podľa mňa je nemožné k tejto knihe napísať stručný obsah, pretože sa tam stalo strašne veľa. Bola to jedna obrovská bláznivá a skoro nekončiaca púť. Autor nám teda opisuje svoje cesty po Amerike. Prvú v 1947 z domovského New Yorku na západné pobrežie do San Francisca, a naspäť. Druhá a tretia má rovnaký priebeh. Až tá posledná, štvrtá, je cesta z Denveru do Mexico City. Je to dobrodružný cestopis, ktorý opisuje všetko, čo sa dá. Spoznáte krajinu, zážitky, úvahy, spomienky, ale najmä ľudí, ktorých Jack spozná, či už pozná. Dozviete sa toho toľko o jeho priateľoch a získate jedinečnú možnosť pozrieť sa do vnútra jeho hlavy. Väčšinu času si budete myslieť, že sú to všetko totálny blázni, ale ak je bláznostvom žiť život naplno a snažiť sa mu porozumieť čo najviac, potom áno. Najpodrobnejšie máte možnosť preskúmať Jackovho spoločníka Neala Cassadyho, ktorý by pravdepobne mal byť niekde zavretý. No namiesto toho vám rozpovie milión príbehov, vyčarí milión úsmevov a vy sa budete cítiť osvietený, vždy keď sa zjaví.

Asi som čakala niečo normálnejšie. Zmysluplnejšie a logickejšie. Skutočne sa mi občas pointa hľadala len ťažko. Ale je to kniha, ktorá vás inšpiruje a ak ste aspoň trochu blázon tak aj poteší. Neviem, či vám celkom správne opisujem o čom je, ani moje pocity, ale inak to asi vyjadriť neviem. Jack skúma Američanov a Ameriku do morku kostí. Zároveň nevie vydržať na jednom mieste, pretože chce nájsť TO. To TO je to, čo hľadáme všetci, niektorí zbesilo, iní postupne. Niektorí ho nájdu, a niektorí nie. Ale podniknúť tú cestú musí každý z nás.

Dlho som sa do príbehu dostávala, a vždy keď som bola rozbehnutá niekto ma prerušil. A potom odznova. Číta sa to ľahko, len sa unášate vo víre udalostí. Občas ani nevnímate kde ste a čo sa deje. Osobne ma potešilo, že som opäť raz mohla vo veľkom použiť svoju predstavivosť a všetky výjavy si predstaviť po svojom. Opisy sú skvelé, až priam poetické. Neviem, či sa takto skutočne žilo, ale ak áno, potom to musela byť skutočne veľká jazda, každý deň pre každého jedinca.

Neviem, čo povedať. Nie je to kniha pre všetkých. Nepoznám človeka, ktorého by to bavilo, ale ja som si to užila. Páčila sa mi. Mám rada takéto knihy.

Letom svetom, tak prázdninovo dobre.

1. září 2015 v 20:33 | Zuzka |  Photoblog.
Takže 1. september, vravíte. Zajtra škola. Pomaly ma chytá depka, bolehlav a zviera mi žalúdok. Nevadí, to prejde. Teraz ale trochu zaspomínajme na leto a tie úžasné chvíle, ktoré sa najbližších desať mesiacov nezopakujú. (slzičky v očkách) Ja som si záver leta užila úplne neskutočne a ani si nepamätám, kedy som mala tak plný program. Skoro všade kde som bola, ak to bolo mimo môjho rodného mesta som fotila. Prinášam vám teda tieto zábery s malým, milým úvodným komentárom.

Asi pred dvoma týždňami, ešte za čias dažďa, sme navštívili s D. Martin. Celkom sme sa potúlali, boli sme sa najesť a vôbec to bol taký mini výlet. Mesto je pekné, to sa musí nechať.
Minulý týždeň som začala mojím prvým blogerským stretnutím ever. Bola som s Minou W., s ktorou chodíme do rovnakej školy a človek by nepovedal, že sa tam nájde tak talentovaná poetka a úžasná osôbka.
Utorok som bola oslavovať s N. a A. narodeniny N. (veta dávajúca totálny prázdninový zmysel). Túlali sme sa po meste až sme nakoniec skončili v parku s ľadovou kávou z nemenovaného supermarketu, v ktorom majú tú najlepšiu samoobslužnú pokladňu, pretože sa vždy zbavím centoviek.
V stredu som bola s A. a vydali sme sa na výlet do veľkej bájnej dediny (Bratislava). Pešo sme prešli od stanice až k hradu, odtiaľ sme si vytíčili ako cieľ Euroveu a následne cez námetie, záhradu prezidentského paláca späť na stanicu. Slnko svietilo, Dunaj lákal a my sme sa len tak bezcieľne túlali. Teda nie bezcieľne, cieľom bolo kúpiť plyšáka (neodfajknuté).
Štvrtok a piatok sme mali návštevu. Starkého sesternica s vnučkou, alebo ak chcete starého otca brata koňov pes. Dievčatko som poznala už aj predtým a má 8 rokov. Chcela sa len hrať s Petshopákmi a ja som sa vrátila o pár rokov spät, keď to bola aj moja najväčia zábava. Oh, a nie veľmi pyšne priznávam, že som ju vo farárovi (karty) obrala o 1€ (smiech).
Sobotu som strávila s N. a A. na Kremnických Gagoch, čo je pre neoboznámených jarmok spojený s predstaveniami, spolu tvoriacimi festival humoru a satiry. Tam sme sa potúlali a videli kopu 'známych' hercov - Bolek a Anna Polívkovci, Zuzana Šebová, Kristína Farkašová a pod. Bolo teplo na ondletie a keď sme konečne vyšlapali ten strašný kopec, ktorý tam majú, aby sme sa dostali na stanicu cítili sme sa nekonečne.
V nedeľu som bola u krstnej mamy, gratulovať jej k narodeninám. Cestou v aute s celou rodinou som sa cítila ako šesťročná, lebo to všetko bolo presne tak, ako keď som bola malá. Fotky z ich domu som už niekedy pridávala, ale asi som ten článok zmazala. Majú výhľad na Západné Tatry a sieň s vypchatými zvieratami (krstný otec je poľovník).
Pondelok som bola akurát na obed v Banskej Bystrici s A. v sushi bare. Prvýkrát som to ochutnala, a musím povedať, že mi to chutilo. Nie je to nič, čoho by sa bolo treba báť.
No a pomedzi to som dočítala knihu Na Ceste (bude recenzia), cvičila jógu a pozrela asi tak zaokrúhlene tri série Game of Thrones, čo je mimochodom úplne úžasný seriál, do ktorého som sa totálne zamilovala.

Martin


Bratislava