Říjen 2015

Movie night #2

29. října 2015 v 19:31 | Zuzka |  I like and I love.
Opäť vám prinášam nejaké tie hodnotenia na filmy, ktoré som videla. Tentokrát pôjde o tri romantické filmy. Tak sa pekne usaďte a premýšľajte, čo by ste chceli vidieť :)

Love, Rosie (S láskou Rosie)
ČSFD: 78%
Moje hodnotenie: 8/10
S Rosie a Alexom, sa stretávame v čase, keď končia strednú školu. Premýšľajú nad svojou búducnosťou, ale snažia si to čo najviac užiť. Títo najlepší priatelia majú spolu odísť na univerzitu do Bostonu. Problém však nastáva vo chvíli, keď Rosie zistí, že je tehotná. Alex odíde a ona ostáva doma v Anglicku. Pri narodení sa rozhodne si malé dievčatko nechať avšak Alexovi nedokáže nič povedať. Od tohto momentu sledujeme ich životy, na dvoch rôznych kontinentoch. Raz sú pohádaní, inokedy najlepšími priateľmi...
Musím sa priznať, že som sa do toho filmu zaľúbila. Za prvé chválim výber hercov, a to Lilly Collins (Rosie) a Sam Claflin (Alex). Taktiež sa mi páčilo, že sa film sústredí na udalosti počas dlhšieho časového úseku. Okrem nádherných myšlienok o láske a priateľstve, je aj vtipný, čo je vždy pri romantickom filme výhodou. Jediné, čo mi vadilo, je fakt, že je ten film dosť dlhý, i keď viem, že kratší sa nedal urobiť. Ako odporúčanie vám bude možno slúžiť fakt, že sa táto romantická komédia páčila aj môjmu mrzutému osemnásťročnému bratovi.
love rosie, black and white, love


Kalciový sirup a olympiáda.

23. října 2015 v 20:30 | Zuzka |  Diary.
Takže už mám presne dôkaz, že som zlá blogerka. Od stredy som doma, s chorobu, zase, ale tentoraz mi dali aj moje milované antibiotiká, lebo som zo seba nevedela dostať skoro ani vetu, teda pre tých, ktorí nepochopili mám zapálené hrdlo a nedá sa mi rozprávať, a pre tých ktorí si myslia, že je táto veta až príliš dlhá a nelogická, tak je to naschvál ale už končím, ešte možno poviem, že je z gramatického hľadiska úplne celá zle a čiarky sa usadili tam kde chceli nezávisle od mojej chorej vôle. Tým by sme začali.


Pokračovať môžeme voľne dobrou správou, ktorá poteší všetkých, ktorých zvykne trápiť kašeľ. Áno, milí moji, žijeme v dňoch, keď sa píše história a raz budeme naším chorým deťom a vnúčatám rozprávať príbehy o tom, ako sa kalciový sirup vôbec nedal piť, lebo bol úplne ohavne nechutný. A tie naše deťúrence si to nebudú vedieť ani predstaviť, pretože budú piť kalciový sirup s príchuťou čokolády, banánu či vanilky, ako je to v mojom prípade. Ďakujem ti neznámy človek, za tento výmysel, god bless you! Koniec rozpravy o kalciovom sirupe.

Musím sa tak trochu pochváliť, čo sa mi za posledné dni podarilo. Konala sa u nás olympiáda humanitných vied. No tak som si povedala, že sa musím viacej zapájať, skúšať nové veci a byť nejak sebavedomejšia. Je to pre ľudí, ktorí majú všeobecný prehľad, ovládajú obstojne angličtinu a sú tímovými hráčmi (niežeby som sa nedokázala obetovať pre tím alebo tak, skôr nerada robím s ľuďmi). No a tak som si teda povedala, že Come on Susan, do something! Tak som sa príhlásila a v písomnej časti, teda v teste s otázkami zo všetkých sfér som skončila tretia. A potom na druhý deň sme mali, tí čo postúpili, ústnu časť, kde sme mali diskutovať na vopred zadanú tému, na ktorú sme sa mali aj pripraviť. Téma znela - Voda v 21. storočí. Síce nás v prvom kole bolo iba štrnásť a v druhom sedem, nakoniec sa mi nejakým zázrakom podarilo dostať do štvročlenného tímu, ktorí sa zúčasní SlovakMUN-u, čo je Modelové zasadnutie OSN vysokoškolákov v Bratislave. Akože, bola som dosť prekvapená, že ma vybrali, a zárveň ma to teší ako malé decko. Toto je niečo, čo ma skutočne baví, a čomu by som sa chcela venovať aj v budúcnosti. A to mi ešte povedala profesorka, že by ma chcela aj na olympiádu ľudských práv, lebo, že som dobrá a hodím sa na to.

http://media.giphy.com/media/kJhLtMznheBAQ/giphy.gif

Celý život Od druhého stupňa ZŠ sa pozerám na všetkých tých sebavedomých ľudí okolo mňa, ktorí sú aktívni a zapajajú sa do rôznych projektov, akcií a súťaží. A hlavne u nás na gympli je ich strašne veľa. A ja proste som ten typ človeka, ktorý má svoj názor, dokáže ho odprezentovať, a o niektorých veciach celkom dosť vie, ale radšej sedí v kúte a pozoruje, než aby sa zapájal. Ale vidím to tak, že ak chcem niečo dokázať a niekam sa posunúť, musím byť aj ja medzi tými, ktorí sa zapajájú. Teda aspoň tak to vnímam. A viem, že nikdy nebudem ako oni, tie cool decká, súčasť tej aktívnej partie, ale môžem to všetko robiť nejakým svojím spôsobom, ktorý mi bude vyhovovať.

Ani neviem, čo vám to tu trepem. To sú asi všetky novinky, ktoré pre vás mám. Viem, môj život je tak strašne zaujímavý. Vo veľmi blízkej dobe skontrolujem tie vaše životy, len buďte trpezlivý. Asi pôjdem sledovať New Girl od začiatku, alebo prechádzať tie youtube videá s Amy Schumer, možno si čítať, alebo si vykašlem dušu a pojem všetky korbáčiky. Viem, že všetci máme teraz žalostne málo času a som rada, že vy ste si na môj blog našli čas aj keď som tu nebola a zase raz vám chcem za to poďakovať. Majte sa krásne, a píšte mi básne (hah, nie...ale bolo by to milé) ;)

Sedemnásť a pocit ženy.... to nie je môj prípad.

13. října 2015 v 19:39 | Zuzka |  Diary.
Patrilo by sa k novému dizajnu aj pár slov. Dostala som sa k tomuto článku až teraz, lebo o polnoci, keď som skončila s dizajnom sa mi už nechcelo. A potom som mala narodeninový nedeľový deň, kedy som nerobila nič, okrem nakupovania. Ja chodím do obchodov v podstate len raz ročne, na väčší nákup a to mám vlastne aj namiesto darčeka. Kúpila som si zimný kabát, môj prvý v život, tak dúfam, že v ňom budem vyzerať tak dospelejšie. Keď už mám teda tých sedemnásť rôčkov. A tiež šál a košelu. V najbližšej dobe sa ešte chystám na nákup riflí. Ale s nohavicami mám vždy najväčší problém. Tiež by som si chcela už kúpiť nejakú poriadnu kabelku. Ale o tom potom.... Fakt by som chcela mať radšej sedem. Vôbec sa necítim tak vyspelo, ako napríklad moje spolužiačky. Neviem, možno som pozadu vo vývoji, ale jednoducho sa mi nepáči ako starnem a že stojím pred rozhodnutiami a necítim sa na ne. A že musím za seba a svoje činy brať zodpovednosť, čo je...no veľká zodpovednosť.


Sobotu som strávila v kruhu kamarátiek. Boli sme na takej, no povedzme oslave. Dostala som kopu krásnych drobností, 385g. čokolády a nafukovacie koleso pre deti do šesť rokov (nie, nežartujem). Noc som potom strávila pri vytváraní tohto dizajnu, na ktorý som sa chystala už od septembra a som sním nesmierne spokojná, tak mi ho aspoň tak zo slušnosti pochváľte (ale nie, cením si úprimnosť). No a spoločnosť mi robil pohár bieleho vína a moje krásne dupačkovské pyžamko.Nedeľa bola teda o nič nerobení a nakupovaní. Včera som bola na hodine teórie v autoškole (kto by si bol pomyslel, že je rozdiel medzi zastavením a zastavením vozidla, lebo ja nie) a potom som sa učila. Teraz píšem, len tak informatívne a kratulinko, a potom si asi pozriem nový diel seriálu Awkward. Totálne na tom teraz fičím, a ak je tu ešte niekto taký ruka hore ak ste za to aby Jenna a Matty boli konečne zase spolu! Nevadí, že neviete o čom totu točím, lebo pointu strácam aj ja.

Fakt. Hahah :D
Naschvál je to také malé, muheh.

Chcem vám len povedať, že sa mám dobre. A že sa zo mňa stáva jeden z tých blogerov, ktorý veľa sľubuje a málo robí, nemá čas alebo chuť a podobne. I keď by som si nikdy nepomyslela, že to budem práve ja. Preto vám teraz nesľúbim vôbec nič. A len vám poďakujem za komenty, ktoré aj napriek mojej neprítomnosti a vašej zanepráznenosti pridávate. Stali ste sa mojími internetovými priateľmi, a ja mám svojich prateľov veľmi rada, takže aj vás. Tak teda jedno veľké ďakujem a majte sa! ;)

Kým som, myslím. Kým dýcham, cítim.

4. října 2015 v 16:00 | Zuzka |  Diary.
Pravda je, že úvody sú pre mňa nočnou morou. Nemám šajn čím začať. Takže ahojte. Snažím sa zo seba niečo dostať asi týždeň, ale ako ste si mohli všimnúť neúspešne. Mám takú potrebu písať. I keď neviem o čom. Možno o tom, ako si nažívam a ako prežívam. Byť sama doma v nedeľné poobedie je rarita, takže to využijem.

(Táto kapela pre mňa patrí k jeseni. A pri tejto piesni vždy plačem.)

Poslednú dobu sa cítim veľmi zvláštne. Nie smutne, ale ani veselo. Skrátka sa cítim tak ako vždy. Najviac času venujem škole. Vlastne asi všetok čas jej venujem. Aj keď si vravím, že sa budem učiť menej, stále mi to nejak dlho trvá. Som jeden z tých študentov, ktorý si dáva po piatich minútach pauzičku, takže sa vlastne nemožno čudovať. Zároveň som sa dala na autoškolu. Mám za sebou jednu hodinu teórie a kurz prvej pomoci. Stále si samú seba neviem predstaviť šoférovať auto na ceste, kde nebudem len ja. Dúfam, že pán inštruktor bude mať pevné nervy, lebo so mnou ich bude potrebovať. Chcem sa naučiť šoférovať, ale zároveň mám dosť veľký strach. No ako vždy to nejak zvládnem, držte mi palce!

Okrem iného sa totálne pozdvihol môj sociálny život. Ešte pred rokom som často bola len doma. Teraz som napríklad vonku, alebo proste niekde skoro každú sobotu večer. Nebývam von neviem ako dlho, ani nechodím na diskotéky a už dupľom sa neožieram. Ale proste niekam idem s kamarátmi a trochu sa pozabávam. Včera sme boli oslavovať kamarátkine narodky. A mali sme detské šampanské. A v oku som mala citrón. A našla som pekného vysokého prváka. Bolo to fakt fajn. Tiež som sa zamýšľala nad potrebou niektorých ľudí byť vo veľkej partií. Vždy som po niečom takom snívala, keď som to videla vo filmoch. Ale ako som staršia, tak si uvedomujem, že počet mojich kamarátiek, spočítateľný na prstoch jednej ruky je úplne dostačujúci. Pretože to sú ľudia, ktorým na mne vážne záleží, ktorým verím a ktorých mám rada. Vo veľkých skupinách sú to samé ohováračky. Ako príklad uvediem našu triedu. Nechápem, ako môže niekto povedať, že sme kolektív. Neviem, či sa to zdá len mne, keďže som taká aká som, alebo aj ostatným. Ja len proste necítim potrebu sa s tými ľuďmi baviť. Nemám dôvod ani chuť, pretože okrem školy a ohovárania by sme aj tak nenašli spoločnú reč. Brat má asi pravdu, že som divný a totálne nespoločenský človek...