Prosinec 2015

Rekapitulácia Vianoc.

26. prosince 2015 v 15:15 | Zuzka |  Photoblog.
Myslela som si, že to bude v pohode. Dokonca som sa na tieto Vianoce aj trocha tešila. Ale ako to prišlo uvedomila som si, že sú to sviatky, ktoré vážne nemám rada. Možno je to mnou, že nemám rada tie hlúpe tradície, že vždy skončím s depkou premýšľajúc o svojej chabej existencií alebo proste tým, že moja rodina je zložená z protikladov, ktoré sa skrátka nepriťahujú. Ale nechcem písať filozofický článok, i keď také mám v poslednej dobe vážne rada. Chcem vám napísať o tom, aký bol ku mne Ježiško štedrý.

(Kodaline aj Vianočne, proste celoročne)

Ako každý rok, aj tento som sa bola prejsť, síce nebolo nič vidieť, kvôli odpornej hmle, ale mne ani môjmu psovi to nevadilo. A na cintoríne to aspoň pôsobilo ešte zaujímavejšie. Lepšia pôda na premýšľanie. Večer som rozbalila darčeky. Okrem kníh, ktoré vám predstavím som dostala termohrnček, ponožky (vďakabohu), košelu, svietnik na vonný olej a tašku. Ale najviac ma dojal darček od otca. Daroval mi také luxusné pero a napísal mi k tomu odkaz: "Zuzi moja, splň si svoje sny." Normálne ma to prinútilo k slzám. Nemám ani tušenie, či moje budúce povolanie bude niečo s písaním, ale potešilo ma, že ma takto podporuje. On stojí vždy za mnou, a to ma teší, napriek všetkému.

(Biele Vianoce, chápete...)

Čo sa týka kníh, tak to ma nesmierne potešilo. Dostala som Volám sa Malala, čo je kniha o tej mladej Pakistanke, ktorá bojuje za právo na vzdelanie. Síce to bola kniha od môjho učiteľa (atraktívneho nemčinára, hah) za tú olympiádu, rátam to ako vianočný darček. Ďalej som od mojej úžasnej kamarátky I. dostala Príbehy obyčajného šialenstva od Bukowského. A potom doma tri krásne knihy: Pýcha a Predsudok, Ja,Pútnik a Odsúdené prežiť. Neviem ani povedať, ktorá me teší najviac, lebo sú to všetko knihy, ktoré som chcela.


Ale inak tento rok som bola nadšená aj z dávania, lebo myslím, že sa mi podarilo vymyslieť celkom pekné darčeky. Asi by som chcela vyzdvyhnúť jeden pre D. Ona mi teda tvrdí, že nepije ale prilba na pivo sa jej vždy hodí. A potom som vymyslela zopár chujovín ako mapa Slovenska (lebo proste Žilina leží pri Nitre :D), detský dážnik s princeznami (lebo ona je princezná), a tá najúchylnejšia a najhnusnejšia kniha akú sme kedy čítali (Vlhké miesta), aby zážitky ostali navždy. Na oplátku som dostala nové laky, náušnice, bodkavý hrnček, snehuliaka Mojmíra. Ale teda viem, že to nie je súťaž, no rozhodne to vyhrala I., ktorá mi už na narodky dala plávacie koleso, čo vás mnohých pobavilo. Tentokrát som dostala žlté gumené rukavice, a plechové vedierko, čo má byť asi kvetináč. Pevne však verím, že na najbližší sviatok dostanem lopatku, aby som bola ako Krteček. Haha, no mám proste skvelé kamarátky ;)


Dúfam, že vaše Vianoce aj darčeky boli krásne, ešte si užívajte prázdniny a čas s blízkymi. Ja sa vám zase raz ozvem, hádam čo najskôr. ;)

Pokánie.

20. prosince 2015 v 10:36 | Zuzka |  Books.
Jedného krásneho popoludnia som prišla domov zo školy a na stole ma čakala kniha Pokánie, ktorú napísal britský spisovateľ Ian McEwan, a ktorá sa v roku 2007 dočkala filmového spracovania, ktoré som videla už dávnejšie. Mala som teda skoré Vianoce. Trvalo mi to asi mesiac, ale prečítala som ju. A asi vás to nešokuje, ale zamilovala som si ju.




Píše sa rok 1935, a na Anglickom vidieku zažívajú horúce leto. Rodinné sídlo Tallisovcov, ktoré teraz obýva iba Emily s dcérami Ceciliou a Briony prijalo na dobu neurčitú návštevu v podobe sesternici Loly a jej bratov dvojičiek. V tento deň má z Londýna doraziť aj Emilin syn Leon s priateľom, a preto sa chystá veľká večera spojená s divadelným predstavením, ktoré pripravila Briony. Je to mladé dievča, ktoré žije vo svojom vlastnom svete, priveľa sníva a veci si často vykladá inak, ako v skutočnosti sú. A práve to zohrá významnú úlohu v zločine, ktorý spácha. Zle pochopí vzťah medzi Ceciliou a Robbiem, chlapcom, ktorého odnepamäti podporuje jej otec, a ktorý sa tak stal ďalším členom rodiny. Briony cíti, že musí sestru ochrániť pre násilníkom, za akého Robbieho považuje. A tak, keď Lolu niekto večer v parku znásilní, uverí tomu, že to bol Robbie. Ale bol to skutočne on? Aké následky to bude mať pre celú rodinu, pre ňu, a pre mladých zaľúbencov?

Nemôžem vám toho povedať veľa, pretože si myslím, že by to pokazilo zážitok z tej knihy. Ale do deja sa vraciame na začiatku druhej svetovej vojny. Sledujeme Robbieho ako vojaka putujúceho Francúzskom. To bola asi časť, ktorá ma bavila najviac, pretože vojnové knihy ja môžem, a opis krajiny, a udalostí, ktoré sa tam stali prepletené silnými myšlienkami sú jednoducho úžasné. Zároveň je zaujímavé sledovať ako Briony dospela. Človek si uvedomí, že za niektoré chyby sa pyká už navždy, a pred pocitom viny sa nedá ujsť ani schovať.

Takže čo vám môžem povedať je, že si tú knihu rozhodne prečítajte, lebo stojí za to. Ja by som ju už zaradila medzi moje najobľúbenejšie, a nesmierne ma teší, že ju mám vo svojej knižnici.

P.S: Moja vášeň ku knihám sa v tomto článku prejavila naplno. ♥

Decembrovo o mne.

12. prosince 2015 v 21:20 | Zuzka |  Diary.
Takú pravú blogerskú náladu dokáže urobiť iba Kodaline. Lebo nič iné vo mne nedokáže vyvolať ten pocit, že všetko je nahovno, ale zároveň je všetko v úplnom poriadku. A to je proste úplne mega pocit, ktorý ma sprevádza denno-denne. A inak ahojte!

Máme tu december, ja mám pokúpené všetky darčeky, moja peňaženka je prázdna, moje nervy v prdeli a dni do prázdnim sa vlečú. Nepomáhajú tomu ani myšlienky na písomky, ktoré ma čakajú ešte predtým, než si vyložím nohy na krbovú dosku, otvorím knihu a nebudem sa s nikým baviť.

Viete, čo je zvláštne na tom, že sa chystám napísať tento článok už týždeň? Že na rozdiel od dôb, keď tento blog začínal, mám o čom písať. A mám pre koho písať. A ja skrátka neviem, čo mám písať. A tak tu len sedím, a lámem si hlavu nad tým, že nemám s kým stráviť Silvestra. Mám pocit, že moji kamaráti ma nepotrebujú tak ako ja potrebujem ich. A ľudia sa menia, čo je totálne nahovno, lebo niektorí boli dokonalí takí, akí boli, aj keď len pre mňa. A že všetko bolo tak jednoduché, keď som mala desať a bola ním posadnutá. Dnes sa pozdravíme bez očného kontaktu. Tak ako so všetkými spolužiakmi. Ale začínam si uvedomovať, že to nie je o tom, že by sme proti sebe niečo osobné mali. Je to o tom, že sa spolu baviť nechceme, lebo nemáme o čom. A tak je to v pohode. Lenže som už chorá z toho, že som stále tam kde som, že ma nikto nechápe. A ten komu by som kedysi povedala každú somarinu, čo som mala v hlave a on by mi povedal tú jeho, ten sa zmenil a už sa nestretávame. Je divné, že mi chýba, keďže prezývka ktorú mi dal bola - imaginárna štetka. Ja mu isto nechýbam. Nemal by mi chýbať.

happiness, quote, and grunge image

Mali sme vyhodnotenie profesijných testov. Teta mi povedala, že vraj som super. A ako všetci (aby nám uspokojili egá) som vysoko nadpriemerne inteligentná. Vraj odbory, ktoré som si vybrala - žurnalistika/medzinárodné vzťahy/politológia - sa mi hodia. Jediná moja chyba je, že som prehnane plachá. Mám si začať viac veriť, lebo na všetko mám. Nádych, výdych a zázrak je na svete. A vraj silne pôsobím na ľudí, ale som pre nich ťažko čitateľná,tak sa mám viac usmievať. Bullshits na entú. Ale aspoň niečo som sa dozvedela.

A tak som medzičasom vyhrala šk.kolo olympiády ľudských práv. Fakt som sa potešila. Ale ak mám ísť na kraj, tak by sa mi to sebavedomie zišlo. Nemáte nejakú tajnú pilulku alebo čosi také, čo by mi zázračne pomohlo? Ak áno ozvite sa. Aj Ježiško sa mi ozval. Ani nevedel, že odpisuje presne na to, čo som napísala. Písal o láske. O tom, že by sme mali byť lepšími ľuďmi.

A dni plynú. Neviem čo je to so mnou. Som taká sklamaná. Sklamaná so seba, zo života, zo sveta. Dúfam, že vy sa máte lepšie. Prajem vám príjemný predvianočný zhon. :)

List Ježiškovi.

1. prosince 2015 v 18:50 | Zuzka |  Ostatné.
Milý Ježiško,
viem, že sa asi čuduješ, že Ti píšem práve ja. Predsa len, nie som Tvoj najväčší fanúšik. Ale v poslednej dobe ma chytá nostalgia na každom kroku. Keď som bola malá, milovala som Vianoce, všetky tie zvyky, opekance a šalát na večeru. Rozbaľovnie darčekov, a predtým snaha pristihnúť Ťa ako ich ukladáš pod stromček. Všetko bolo tak krásne a jednoduché. Aj moje listy pre Teba. Deti sú strašní materialisti, len ti vypíšu zoznam hračiek a basta. Alebo občas vystrihnú fotky z letáka Dráčik a nalepia ich na papier (viď ja). Ako starnú uvedomujú si, že to čo si želajú už nie je tak sebecké, ťažko sa to dáva, a je to v podstate neuskutočniteľné (či už pre to, že Zem nie je raj, alebo preto, že jednoducho neexistuješ). Myslím, že aj ja som už dospela do štádia, kedy Ti napíšem len o dvoch veciach, ktoré by som chcela - knihy a ponožky (a tie sa ani nerátajú však?)
Takžeo čo Ťa chcem reálne požiadať? O mier, o pokoj, o ľudí, ktorí budú ľuďmi. Pre celý svet. Želám si, aby bol každý človek na planéte šťastní, žil v mieri a veľa sa smial jazdiac na poníkovi. Ak máš tú moc, zastav vojnu, ktorá pripravuje deti o rodičov a rodičov o deti. Zastav bezdôvodnú nenávisť a privoď do ľudských životov toleranciu a rešpekt.
Viem, že sa to ľahko želá a ťažko plní, ale nič nie je nemožné. A Teba volajú všemocným. Prečo by si mal splniť o čo žiadam?
Lebo vraj miluješ ľudí. A ja milujem svet, v ktorom ľudia žijú. Nevládzem sa prizerať ako sa ničíme. Často sa pýtam, či to je zmysel života, aby sme sa navzájom zničili. Sme to snáď v nejakej aréne? Som asi priveľký optimista a snílek, aby som verila, že ľudskosť zo sveta načisto vymizla. Podľa mňa ju len potláčame. Bojíme sa byť ľuďmi, lebo to veľa obnáša. Ťažšie je byť k ľudom dobrý než ich zabíjať. Ale prečo? Kde sa to v nás vzalo?
Pán Štepka raz povedal, že málo je medzi ľuďmi človekov. Lennon nás prosil, aby sme si predstavili, aké by to bolo žiť vo svete, kde neexistujú vojny a krajiny. Ja si to predstaviť viem, a chcem v takom svete žiť. Základ je začať od seba. Nie som vždy taká, aká by som chcela byť a aká chcem, aby boli všetci. Som dieťa 21.storočia. Svoj telefón nepúšťam z ruky, kvôli slúchadlám nepočujem okolie a na svet sa pozerám cez monitor. Ale každá generácia je nejaká. Z dekády na dekádu menej ľudská a viac digitálna. Ale vojna je stále. Kým sa nezmeníme, kým sa do našich sŕd nevráti tá človečina, tak je svet predurčení k tomu, aby bolo peklo, ale obaja vieme, že to môže byť pokojne aj raj, s trochou snohy a rozumu.
Už Ťa nebudem dlho zdržiavať, viem, že máš kopu roboty a vybavovačiek. Milý Ježiško, úprimne Ťa prosím, so slzami v očiach, daj aby boli ľudia viac ľuďmi. Aby sa viac usmievali, ľúbili a pomáhali si. Aby nikto nikoho nezabíjal a rodiny sa pri štedrovečernom stole schádzali celé. Daj aby bola moja rodinia, priatelia a všetci dobrí ľudia sveta zdraví a šťastní.
Prosím. To je to jediné, čo na Vianoce chcem. Ale viem, že jedného dňa v budúcnosti k tomu dôjde a svet bude taký, aký som si ho vysnívala. Krásny. Či už to bude s Tvojou pomocou alebo nie. Ale nesklam ma, a nesklam svoje ovečky, ktoré nemajú už nič iné len nádej.

Tvoje dieťa, Zuzka.

Ani neviem ako ma to napadlo. Proste som si pozrela správy, potom vianočnú reklamu a bola som doma sama. To stačilo, a zrodil sa tento list. Tento rok už konečne viem, čo chcem. Užite si predvianočný ošiaľ. #makelove ♥